Svet

Barack Obama predkladá novú bezpečnostnú stratégiu a komentátori hovoria, ako tento prezident odvrhol zahranično-politické doktríny toho predchádzajúceho, odstúpil od používania vojenskej sily a od jednostranného „amerického internacionalizmu“. Ba  zrušil vojnu proti terorizmu. No nie je to paráda? Áno aj nie.

Najskôr pozitíva. Obamova stratégia robí dojem prebudenia do zahraničnopolitického realizmu. Aspoň v tom, že zmierňuje rétoriku: diplomaticky – či politicky korektne – nespája slovo „islam“ so slovom „terorizmus“, nedeklaruje vojnu proti terorizmu, ale proti konkrétnemu protivníkovi al-Káide. Spojencom tiež odkazuje, že budú musieť niesť svoj diel zodpovednosti za bezpečnosť. Do riešení bezpečnostných problémov sveta chce výraznejšie zapojiť civilné aktivity: diplomaciu, podporu zlepšovania životných podmienok v nestabilných krajinách a ohniskách konfliktov. A konečne identifikuje ako problém aj domáci terorizmus.

Pozitíva sú to najmä preto, že svet vníma bezpečnostnú stratégiu z Bieleho domu aj ako manifest. V tomto zmysle je stratégia pre Američanov ich public relations – veď aj pokračuje v obamovskom duchu ústretovosti, len kde-tu prešpikovanom ostrejším varovaním. To, čo taká stratégia môže dokázať v rovine imidžu a vzťahov, je tiež dôležité – môže, minimálne teoreticky, zmierniť antiamerikanizmus v moslimskom svete a vytrhnúť spojencov zo sladkého sna o bezpečnosti, ktorá im bude zaslaná z Washingtonu, kým oni nebudú musieť ani len prejaviť lojalitu.

Negatíva však vystrčia rožky hneď tam, kde dochádza od rétoriky k praxi. Ako presne chce Obama presunúť väčšiu zodpovednosť na spojencov, keď sa to doteraz ani za éry prezidenta, ktorý sa k lídrom z Európy správal s väčším rešpektom, nepodarilo? Ako chce presvedčiť americké ozbrojené sily, že neponesú všetko bremeno samy, keď zatiaľ ani v Iraku, ani v Afganistane v zásade nemení nič z toho, čo zdedil po Bushovej administratíve? Čo presne očakáva od diplomacie, keď jeho doterajšie výsledky na diplomatickom poli neposkytujú nádej, že by sa štáty ako Irán či Severná Kórea zľakli hrozieb izolácie a začali spolupracovať? A nie je americké cúvanie z nepopulárnej a už aj ťažko udržateľnej roly „svetového policajta“ predzvesťou chaotickejšieho, menej bezpečného sveta?

Hoci výsledok volieb vo Veľkej Británii je dávno známy, až minulý týždeň sa dali oficiálne vyhlásiť za kompletné. Vtedy totiž volil posledný obvod – Thirsk and Malton v severnom Yorkshire. Hlasovanie tam bolo odložené po tom, čo minulý mesiac zomrel kandidát Britskej strany nezávislosti John Boakes. Teraz tu vyhrala kandidátka konzervatívcov Anne McIntosh.

Roland Koch, premiér Hesenska a možný nástupca Angely Merkelovej na čele CDU, oznámil, že odchádza z politiky. Päťdesiatdvaročný Koch, ktorý sa živil celý život politikou, šokoval najmä vlastných straníkov. Bol asi posledným toppolitikom CDU, ktorý sa dokázal prihovoriť aj konzervatívnejším voličom strany. Profil CDU bude po Kochovom odchode ešte mdlejší než doposiaľ. 

Na riešení regionálnej krízy, ktorá eskalovala po tom, čo vyšlo najavo, že za potopením juhokórejskej lode v marci je Severná Kórea, sa podieľajú USA priamo prostredníctvom svojej ministerky zahraničia Hillary Clinton. Do rokovaní sa však už zapája aj ďalšia veľmoc – Čína. Premiér Wen Ťia-pao pricestoval do Soulu a obe Kórey očakávajú, ktorú z nich podporí.

Španieli si budú uťahovať opasky a parlament im to už potvrdil, hoci len tesne. Nie sú nadšení. O mesiac sa im končí neveľmi slávne obdobie predsedníctva v EÚ, charakteristické skôr odsúvaním summitov než rastom vplyvu. A teraz toto: 15-miliardový balíček úsporných opatrení, ktorý má byť liekom na deficit dosahujúci 11 % HDP. Trhy sa upokojujú, no španielska spoločnosť, aj tak trpiaca krízou, sotva.

Európska komisia oznámila, že chce zaviesť pre banky špeciálnu daň, ktorá by mala skončiť v záchranných fondoch. Tie budú pomáhať bankám v núdzi a majú byť akousi prevenciou pred ďalšou finančnou krízou. Bankári tvrdia, že peniaze navyše napokon zaplatia klienti, na ktorých banky svoje náklady prenesú vo forme nižších úrokov z vkladov či vyšších poplatkov. Upozorňujú aj na morálny hazard existencie takého fondu.

Konečne nejaký zahraničnopolitický úspech! Stále kritizovaný židovský premiér navštívil Francúzsko, stretol sa so Sarkozym a Izrael sa spolu s Estónskom a Slovinskom stal novým členom OECD. Klub bohatých má 34 členov a žiadny z nich nie je Arab.

Takto vyzerá jeden z troch poslancov takmer 400-členného parlamentu v Budapešti, ktorý hlasoval proti dvojitému občianstvu.  Bývalý socialistický premiér zachoval chladnú hlavu a upozornil, že s Bratislavou mala nová vláda najprv rokovať.


Maďarsko má nového premiéra. V piatok zložil sľub, vládnuť však začal už skôr.  Katastrofálnu ekonomickú situáciu prehliada, radšej súťaží s Jobbikom o imidž lepšieho Maďara. A úspešne, vidí sa v ňom až 68 percent Maďarov. Stále má však rezervu 32 percent.