Vedľa mojej izby je diera, pred pár dňami tam vybuchol mínometný granát, strela z tanku, bohvie. Voda tečie iba studená, aj to len občas, elektrina ide len niekedy a telefónne spojenie je záležitosť sama osebe. Je stále doba predmobilová, z dnešného pohľadu neuveriteľná, keď hlavným problémom nie je článok napísať, ale potom ho nejako dostať do redakcie.
Mám výhodu, som zamestnancom týždenníka Respekt, takže si po niekoľkých rokoch denníkovej novinárčiny užívam blaho, že mám na reportáž toľko dní, koľko v rámci jedného, dvoch týždňov chcem. Respekt je však týždenník chudobný, a tak som polooficiálnym členom televízneho štábu Českej televízie. Som občasný šofér a osvetľovač, nosím svetlá, veľkú batériu a ťažko to znášam. Skúste sa, keď držíte svetlo kameramanovi, čo i len zapliesť do nejakého interview. Kvôli svojej „novej profesii“ každý deň navyše tak trochu riskujem život, pretože to, čo sa nakrúti, sa musí ešte poslať do Prahy. To znamená nasadiť nepriestrelné vesty, prilby, sadnúť po zotmení do auta a so zhasnutými svetlami, temným mestom, prejsť „alejou ostreľovačov“ k bosnianskej televízii, a potom rovnakou trasou zase naspäť. Náladu vám nezlepšia správy o novinároch, čo to na rozdiel od vás už schytali.
Je koniec storočia, päťdesiat rokov po vojne a vy žijete pár dní uprostred Európy, uprostred tej ešte pred dvoma-tromi rokmi úžasnej Juhošky, a počúvate príbehy, ktoré sa naposledy pred desiatkami a desiatkami rokov rozprávali v obliehanom Leningrade alebo Vroclave. Aj v hoteli, kde sa platí za noc sto dolárov, v tej dobe tretina-štvrtina môjho platu, sa jedáva to, čo je. Väčšinou paradajková polievka s ryžou z nejakých humanitárnych dodávok, čašníci stále chodia v oblekoch a motýlikoch, hoci inak sa v poničenom hoteli už veľmi neupratuje. Ale špina, prach, smrad a zima, to sú veci, ktoré k vojne tak akosi patria.
Šero v bare hotela Holiday Inn v Sarajeve. Pri sviečkach, prúd zase nejde. Niekto hrá na klavíri. Dostať whisky, za nekresťanské peniaze, ale dostať. Okolo klavíra sedí niekoľko ľudí, miestnych. Rozprávajú sa. O tom, ako vyzeral svet pred vojnou. O mori, ktoré je odtiaľto hodinu, hodinu a pol autom. O horách nad Sarajevom s nádhernými zjazdovkami, kde sa predsa konala zimná olympiáda a kde sú teraz tanky, delá, zákopy. O živote pred vojnou. Živote, kde si nikto z nich nemusel vyberať, či sú Srbi, Chorváti, Moslimovia. Kde všetci mohli hrdo vravieť, ja som Sarajevčan. „My sme poslední Sarajevčania,“ povedal v tom šere ktosi vetu, ktorá sa mi vryla do pamäti po tie, už takmer desiatky rokov a nezmizne.
Poslednú májovú stredu tohto roku sa v Budapešti a Bratislave stalo niečo veľmi nedobré. Pol miliónu ľudí na južnom Slovensku položili nôž na krk. Tak ako za vojny ľuďom v Bosne. Vyber si, buď budeš Slovák, alebo Maďar. Orbán a Fico spoločne ničia posledný zvyšok strednej Európy, tej Európy, v ktorej sme mohli byť Stredoeurópanmi a cítiť sa trochu Slovákom, trochu Maďarom, Židom. Ale neriešiť to. Byť odniekiaľ, napríklad zo Žitného ostrova, Prešpurák, Pražan, Košičan. Našťastie od ľudí zo Sarajeva z decembra 1993 máme možnosť vzdoru. Do kolónky národnosť a občianstvo prestať vyplňovať to Ficovo a Orbánovo Slovák alebo Maďar a začať písať do kolónky národnosť Európan, občianstvo Európska únia. Pokiaľ to nezačneme robiť, tak sa obávam, že nejakej podobe Sarajeva sa skôr či neskôr na južnom Slovensku nevyhneme.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.