Ústa plné národa a dejín

Vo sviatočné dni je to, takpovediac, súčasťou povinného cvičenia. Čo nevylučuje, že človek (i politik) môže mať v deň takého sviatku aj autentické slávnostné pocity, autentický dôvod aspoň v duchu čosi pamätné osláviť.

Najprv pár slov k štátnym sviatkom a dejinám národov a štátov všeobecne. Štátne sviatky v kalendároch zväčša mávajú v historickom kontexte legitímny zmysel. Američania majú napríklad svoj 4. júl a všetci slušní ľudia v Európe 8. máj. Pre Američanov je 4. júl 1776 dňom prijatia Deklarácie nezávislosti, do ktorej napísal hneď v druhom odseku jej autor Thomas Jefferson tieto nesmrteľné slová: „Pokladáme za samozrejmé pravdy, že všetci ľudia sú stvorení ako seberovní a sú obdarení svojím Stvoriteľom istými neodcudziteľnými právami, medzi ktoré patria právo na život, slobodu a budovanie osobného šťastia. Že na zabezpečenie týchto práv si ľudia ustanovujú vlády, ktoré získavajú svoju oprávnenú moc zo súhlasu tých, ktorým vládnu. Že kedykoľvek sa ktorákoľvek forma vlády stane pre tieto ciele deštruktívnou, je právom ľudu ju zmeniť alebo odstrániť a vytvoriť novú vládu, ktorá bude založená na takých princípoch a bude mať svoje právomoci upravené tak, ako uzná ľud za najlepšie na zabezpečenie svojho bezpečia a šťastia.“

Tá prvá veta bola prvým historickým deklarovaním ľudských práv a rovností medzi ľuďmi. Tá posledná veta zase počiatkom zdôvodnenia, prečo Američania odmietli vládu britskej koruny a rozhodli sa vytvoriť svoju vlastnú vládu. Dátum prijatia Deklarácie nezávislosti môžeme pokojne označiť za dátum vzniku amerického (politického, nie etnického) národa. Štvrtý júl je pre Američanov dobrým sviatkom, s ktorým je pre nich ľahké sa stotožniť.

Aj Francúzi majú zrozumiteľný národný sviatok, ktorým je 14. júl – výročie pádu Bastily a začiatok Francúzskej revolúcie. Aj ten súvisí so slobodou a rovnosťou – hodnotami politického, a nie etnického národa.

Ôsmy máj je rovnako zrozumiteľný sviatok mnohých národov naraz – nebyť definitívnej porážky nemeckého nacizmu, neexistovala by ani rudimentárna podoba slobody a viaceré národy by možno už vôbec neexistovali či nežili tam, kde žijú dnes. Paradoxne to platí aj pre Nemcov – keby sa im podarilo vzdorovať spojeneckým vojskám o pár mesiacov dlhšie, prvou Hirošimou sa mohol stať Berlín. Aj Slovensko má taký, pred históriou ľahko obhájiteľný sviatok – 28. august, deň vyhlásenia Slovenského národného povstania. Deň ústavy (1. september) už má tak trochu cveng národnej paródie, ak si pripomenieme, aký nedokonalý text vtedy Slovenská národná rada prijala.

Pre Židov sú niektoré náboženské sviatky (napríklad Channuka) zhodné s historickými chvíľami ich národa a platilo by to aj pre kresťanov, keby sa vnímali (mnohí to možno aj robia) ako jeden národ (Vianoce, Veľká noc).

Toľko o sviatkoch, ktoré majú nárok na autentické emócie oslavujúcich, hoci vo výpočte dátumov by sa dalo pokračovať ešte dlho. Teraz však k politikom spomenutým na začiatku – tým, ktorí si berú národ a dejiny do úst takmer každodenne, sviatok-nesviatok. Lebo sviatky sú na pripomínanie vecí národných všetkým, i nepolitikom a vlastne tým najmä. Väčšina nižšie povedaného by platila aj všeobecne, ale reč bude o tých slovenských, v danej chvíli vládnucich politikoch a nepôjde o spomenuté sviatky a pamätné dátumy, hoci ich vyjadrenia často s nimi časovo koincidujú. Slovenskí politici vládnuci v danej chvíli sa delia zhruba do dvoch (občas sa prelínajúcich) kategórií.

Tí prví nepotrebujú na svoje exaltovane vyjadrované city (zväčša hnev) nijaký konkrétny dátum a ani nijaké presnejšie vedomosti o národných dejinách. Zdalo by sa, že ide o chronický stav krajného národného znepokojenia napriek mierovým časom. Býva to spojené s konšpiračnými bludmi a záchvat národného horlenia prichádza hocikedy, aj počas iných činností. Pri istých konšteláciách sa však dá predvídať. Často ho u týchto politikov vyvolajú iní ľudia so samohláskami ö, ü či kombináciami spoluhlások ako sz, cs prípadne kombináciou ly v mene, najmä ak je u takého politika práve vyššia hladina alkoholu v krvi, čo sa stáva veľmi často. Národné dejiny v ich mysliach sa začali dávno, keď sa ešte jazdilo v podunajskej nížine na koňoch rôznych veľkostí. O období, ktoré nasledovalo a trvalo zhruba až po dnešok (ide asi o tisícročie) títo politici nič konkrétneho nevedia, ale majú mocný pocit nespravodlivého útlaku, s ktorým ich predkovia bojovali a bojovali a bojovali, čo ich rozčuľuje do nepríčetnosti a roztrpčuje, kedykoľvek si na to spomenú, čo je veľmi často. Štátne sviatky ani iné výročia (napríklad 21. august, výročie sovietskej okupácie Československa či 17. november) sa u nich spravidla nespájajú s nijakým mimoriadnym vzopätím citov, ale niekedy to na nich príde aj presne v tento deň, ak sa ocitnú na tribúne, alebo im niekto strčí pred tvár mikrofón. Zdá sa, že ľavá, kalkulujúca hemisféra mozgu sa na ich politickom živote a prejavoch nezúčastňuje a všetko prenecháva tej pravej, citovej a iracionálnej, takpovediac národnej polovici mozgu. Ale je to omyl, keď ide o kšeft s mocou, národná hemisféra je práve tá, ktorá dostane pauzu. Preto je komické, že ich slovenskí novinári zanovito nazývajú národniarmi a uľpievajú tak na verbálnej symptomatológii politikov namiesto pátrania po podstate. 

Tí druhí spomedzi slovenských práve vládnucich politikov, oháňajúcich sa národom a jeho záujmami, vedia pravdepodobne o dejinách čosi viac, hoci sa k tomu často nepriznávajú. Aj im sa hodí mytológia dávnej slávnej minulosti a následného tisícročného útlaku, ak chcú pred chronicky domotanou verejnosťou legitimizovať svoju a práve svoju moc. Ľudia s ö či ü v mene u nich nevyvolávajú záchvaty blúznenia, iba inštrumentálnej verbálnej agresie hodiacej sa na získanie podpory národne podozrievavých voličov. Sú zaujímaví tiež tým, že inak dobrú pamäť používajú selektívne – ak treba, tak si spomenú na tisícročný útlak aj bájnych starých Slovákov, ak treba, tak zabudnú na ruskú okupáciu spred pár rokov. Z toho vyplýva, že sa na ich politickom živote celkom určite nezúčastňuje tá časť frontálneho mozgu, ktorá normálne zodpovedá za morálne úsudky. A tiež to, že tá citová a národná pravá polovica mozgu sa k slovu dostáva len vtedy, keď si to tá ľavá kalkulujúca zmyslí. U tejto skupiny politikov rovnako ako u tej prvej platí, že verejne rozhorčený aj verejne exaltovaný a sklonený v úcte môže byť súčasný slovenský vládnuci politik bezpečne iba v kontexte veľmi dávnej národnej minulosti, ktorej kontúry si môže načrtnúť, alebo si rôznymi škrabákmi prejavov nechať načrtnúť v ľubovoľných, najlepšie však heroických obrysoch – napríklad v podobe kráľa Svätopluka. Obe skupiny vládnucich politikov vedia, že ten ich ľud miluje kostýmové predstavenia a k skutočným dejinám, aj tým nedávnym, má vlažný vzťah plný nevedomosti a nezáujmu, ktorý sa oživí, iba ak sa pridá korenie v podobe nejakého konšpiračného bludu.

Fico, Paška, Gašparovič, Slota, Mečiar, Maďarič a zvyšní reprezentanti oboch skupín vládnucej garnitúry politikov ktorých by bolo otupné všetkých menovať a ktorí dnes hája akési „národnoštátne“ záujmy a majú plné ústa národa aj dejín, sú v skutočnosti ľudia bez akéhokoľvek vzťahu k dejinám a bez akejkoľvek zodpovednosti voči dejinám. Zaujíma ich iba inštrumentálne využitie národnej mytológie, sviatkov a dátumov na legitimizovanie svojej moci a tá ich tiež zaujíma iba ako zdroj ich vlastného materiálneho prospechu. Ak začnú hovoriť o národných či „národnoštátnych“ záujmoch, treba preto spozornieť a čakať ďalší podraz – či už útok na peniaze občanov, alebo na ich slobody.