Odkaz z Dunkirku

Teda časy, keď to, čo sa práve dialo, zatlačilo všetko ostatné do úzadia. Z nedávnej minulosti sú to udalosti, keď ľudia mohli prejaviť elementárnu odvahu alebo statočnosť, od osobného vzdorovania proti komunizmu až po rozhodnutie ísť do toho niekde na začiatku spoločenských zmien. Nájdu sa však aj oveľa silnejšie momenty; nesúvisia priamo s tým, na čo sa dnes pozeráme, je však dobré si ich pripomenúť, aby nastavili zrkadlo nám i našim pomerom, miere našich problémov, ale aj našim nízkym očakávaniam, ktoré týmto pomerom prispôsobujeme. Jedným z takých momentov bol „zázrak v Dunkirku“, britská námorná operácia, ktorá pred 70-timi rokmi zachránila viac ako tristotisíc britských, francúzskych a belgických vojakov pred nemeckým zajatím alebo smrťou. 

Stalo sa tak na začiatku druhej svetovej vojny, len pár týždňov po tom, ako Nemci v máji 1940, vyše pol roka po vyhlásení vojny, napadli Belgicko, Holandsko a Francúzsko. Britskí vojaci podporovali francúzsku obranu, proti nemeckému Blitzkriegu však boli bez šance. Niekoľko stotisíc z nich nemecké jednotky obkľúčili a zatlačili na breh lamanšského prielivu neďaleko belgických hraníc, do mesta Dunkirk. Z hľadiska dovtedajšieho priebehu vojny ich čakalo jediné – postupné zničenie alebo kapitulácia. 

Británia, ktorá vtedy (a ani neskôr) nebola okupovaná, mala jedinú možnosť – pokúsiť sa väčšinu svojej pozemnej armády (ako aj francúzske a belgické jednotky) zachrániť čo najrýchlejšou evakuáciou. Okrem vojnového loďstva (vojenských a dopravných plavidiel bola necelá stovka) sa do záchrannej akcie zapojilo deväťsto malých lodí a člnov, na ktorých sa k Dunkirku doplavili ich majitelia. Za každou takou plavbou bolo nasadenie života, a často aj jeho strata. Nad hlavami vojakov a organizátorov evakuácie sa odohrávala letecká bitka medzi nemeckou Luftwaffe a britskou RAF, ktorá sa mala neskôr preniesť na celé britské pobrežie. Iba samotná bitka pri Dunkirku stála Britov takmer sto lietadiel a Nemcov vyše stotridsať. 

Vojenskí historici neskôr analyzovali možné scenáre v prípade, že by nacistická armáda dokázala britské jednotky vo Francúzsku na začiatku vojny zničiť alebo zajať. Neuzavrela by potom vážne oslabená Británia s Hitlerom separátny mier, o aký mal Hitler záujem? Neuľahčilo by to Hitlerovi jeho neskorší útok na Sovietsky zväz? A neoslabilo by to nakoniec zásadne aj Spojené štáty, ktoré nemali chuť miešať sa do vojny a ktoré sa na vojnu pripravovali iba pomaly? Na všetky hypotetické otázky možno odpovedať „áno“. Aj preto je Dunkirk považovaný za jeden z kľúčových momentov, keď sa Británia (a s ňou Európa a Západ) vyhli riziku úplného Hitlerovho víťazstva, prinajmenšom v Európe. Ľudia, ktorí nasadili v Dunkirku životy vrátane majiteľov malých, vojensky neubrániteľných rybárskych lodí a člnov, nepochybne bojovali aj sami za seba, v prvom rade však bojovali za väčší záujem, ako bol iba ten ich vlastný. 

Nemýľme sa, činov takéhoto typu by boli schopní aj niektorí z tých, ktorí sa dnes na nás usmievajú z bilbordov. Museli by však byť iné okolnosti, iné podmienky  a výzvy. Máme šťastie, že pred takými výzvami dnes nestojíme; a občas potichu dodáme, že hádam nám stačia aj dnešné starosti – od krachujúceho Grécka po zle fungujúce školstvo. Môžeme cynicky dodať aj to, že ľudia, ktorí zachraňovali vojakov v Dunkirku, dostali pre svoje hrdinstvo príležitosť, od ktorej sme my, našťastie, uchránení. Toto šťastie je však dvojsečná zbraň. Trivialita našich výziev niekedy vedie k tomu, že odpovede na tie výzvy sú ešte triviálnejšie. To, čo je rozhodne ťažšie ako v minulosti, je hľadanie tenkej čiary medzi vedomím, že na tom, čo riešime, až tak nezáleží a ochotou nerezignovať na dianie okolo nás úplne a definitívne.