Štyri roky s iluzionistom

Samozrejme, za hospodársku krízu a s ňou spojené problémy, ktoré zatienili druhú polovicu vlády Roberta Fica, on sám nijako nemohol. Príznačné však bolo, že sa krízou nedal nijako zvlášť vyrušiť a ďalej ľudí presviedčal, že jeho vláda bude šetriť iba na ministerstvách, no nie na ľuďoch. Hoci dobre vie, že ak sa má zastaviť prudké zadlžovanie, bez nepopulárnych reforiem to nepôjde. Robert Fico je však aj v tomto presne ako Viktor Orbán: kým sa dá, vyvoláva ilúzie. Pretože viac ako o blaho krajiny mu ide o blaho preferencií. A blaho svojich sponzorov.

Študenti sociológie by sa na predvolebných mítingoch, s ktorými Smer obchádza kultúrne domy, mohli veľa podučiť: o väčšinovom vkuse, ale aj talente politika dokonale mu nadbiehať. Efektné politické vystúpenia, ktorým robí predskokana zábavná šou s tetou Márgit, mieria presne na srdce priemerného Slováka. Robert Fico pokojne vymenúva problémy, ktorým musela za jeho vlády krajina čeliť. „Ešte nikdy žiadna vláda nečelila toľkým krízam naraz. Zvládli sme plynovú, hospodársku krízu, teraz bojujeme spolu s EÚ o záchranu eura“. Fico nie je mítingový rečník, ktorý burácajúcimi heslami zelektrizuje dav. On dokáže viac – zanechať v ľuďoch ľahko zapamätateľné slogany a dlhodobo pozitívne emócie. Hovorí o vianočných dôchodkoch, zrušení poplatkov u lekára, stavbe diaľníc. Pritom vôbec nepotrebuje útočiť na opozíciu, pretože mu iba stačí povedať heslo „privatizácia za Dzurindu“ a z davu hneď niekto vykríkne: „sviniari všetko rozkradli“. Dramatickým hlasom hovorí o ľuďoch práce, ktorí sú skutočnými celebritami, na rozdiel od všade sa pretŕčajúcich mediálnych prostitútok. Nezabudne zdôrazniť potrebu vlastenectva, no na rozdiel od Slotu nenadáva na Maďarov. 

Ľudia sú hypnotizovaní tým, čo tento muž stelesňuje: sociálne cítenie, národné iskrenie, opovrhovanie intelektuálnymi salónmi a celebritkami, obetavú prácu pre ľud. Kto by mu pri jeho rétorickej šikovnosti neveril, že drie za ľudí od rána do večera? Vari mu niekto neveril, keď svojho času označil politiku za „tvrdú rehoľu“? Neveríte mu? Potom patríte k lepšie informovaným.

Tento časopis už pred piatimi rokmi napísal, že strana Smer nevznikla ako sociálne hnutie za práva ľudu, ale ako akciovka najbohatších Slovákov, ktorí po porážke Mečiara potrebovali staviť na nového koňa. Preto ľudia ako Vladimír Poór, Jozef Brheľ, Ján Gabriel, Ivan Kiňo a Fedor Flašík vložili do Smeru veľké peniaze, za ktoré si pýtali miesta na poslaneckých kandidátkach a v štátnej správe, ak sa Smer dostane do vlády. Smer aj preto dodnes pôsobí ako poslušná armáda vojakov – mnohí z ľudí sú len nastrčenými fugúrkami, ktoré hája čiesi vyššie záujmy. Medzitým sa postavenie niektorých sponzorov zmenilo. Dnes je kľúčovým človekom Juraj Široký, ktorý si vyberá provízie v podobe miliardových zákaziek. Tento kľúčový muž Váhostavu uzavrel spojenectvo s Pavlom Paškom, oficiálne predsedom parlamentu, ktorý vo svojom tajnom živote ovláda východoslovenskú podnikateľskú skupinu. Svedectvo Bohumila Hanzela a zmluva medzi Flašíkom a Ľubomírom Blaškom, ktorú zverejnili denník SME a Nový Čas, len potvrdili, ako akciovka Smer právne funguje. Podstatu sme vedeli už dávno.   

Napriek tomu slovenský ľud ten problém nerieši. Veľa o tom ani netuší – televízie, ktoré sú pre dnešného konzumenta hlavným zdrojom správ, informujú o hádam najväčšom straníckom škandále v ponovembrovej histórii len poskromne, ak vôbec (J&T príspevok redaktorky Dibákovej dokonca z vysielania Tv JOJ stiahla). Napriek zázemiu, ktoré Roberta Fica obklopuje, a napriek tomu, že prizval do vlády dvoch vôbec najhorších ľudí na politickej scéne, Vladimíra Mečiara a Jána Slotu, má premiér stále povesť bezúhonného politika. Politika, ktorý je ako my, jeden z nás. Tu je päť dôvodov, prečo sa mu počas posledných rokov podarilo tento imidž dokonca ešte posilniť.   

Hoci bol Robert Fico podľa funkcie premiérom, ani raz sa nestalo, že by ľuďom ohlasoval nepopulárnu zvesť. Je pravda, že prvé dva roky jeho vlády dosahovalo HDP rekordné rasty, a z daní plynuli také príjmy, že vláda mohla pokojne rozhadzovať a súčasne znižovať deficit. Lenže potom prišla kríza. A Fico sa tváril, že sa nič nedeje, hoci zadlženosť rekordne rástla. No premiér  naďalej ako predtým hromžil na banky, na energetické monopoly, na DSS a upozorňuje, kde všade zdierajú ľud veľkokapitalisti. Akoby ani nebol premiérom, ale stále iba opozičným lídrom, ktorý vykrikuje o okolitých nešvároch. Fico tak majstrovsky a nepretržite komunikoval s verejnosťou, a tá sa mu odvďačovala popularitou, z ktorej opozícia padala do mdlôb. 

Brezno, Spišská nová Ves, Stará Ľubovňa, Svidník, Banská Štiavnica, Martin. To sú len niektoré z miest, v ktorých sa počas tohto Ficovho funkčného obdobia uskutočnilo výjazdové zasadnutie vlády. Hoci sa o nich médiá často vyjadrovali ako o zbytočnom cirkuse a ironicky si všímali, ako sa jednotlivé mestá a mestečká na tú udalosť chystali, tieto akcie sa ukázali ako účinný nástroj premiérovej popularity. Dokonca je vysoko pravdepodobné, že v tomto Ficovom modeli bude po prípadnom úspechu vo voľbách pokračovať aj pravicová vláda.  Scenár bol jednoduchý. Robert Fico prišiel mimo Bratislavy, zaujímal sa o miestne problémy, popočúval, chápavo pokýval hlavou a nakoniec miestnym rozdelil nejaké symbolické sumy zo štátneho rozpočtu. Jednoducho vládol. To, že sa to ľuďom páčilo, je prirodzené. Veď aj kráľ Matej, ktorý podľa legiend chodil po krajine a na vlastné oči sa presviedčal, čo kvári jeho kráľovstvo, je dodnes asi najpopulárnejším uhorským kráľom. 

Strategickým cieľom Roberta Fica počas celého volebného obdobia bolo znedôveryhodniť médiá. Podľa premiéra sú novinári „prostitútky, ktoré sú schopné v mene peňazí za reklamu napísať čokoľvek, len aby chránili dôchodkové správcovské spoločnosti“. Jeho vicepremiér Čaplovič zase videl novinárov ako nesvojprávne figúrky,  „často visiace na šnúrkach, ktoré poťahujú majitelia médií“. Premiér sa snažil v ľuďoch pestovať pocit, že  nemôžu veriť ničomu, čo tvrdia novinári. Hoci by išlo aj o najočividnejšiu pravdu, ľudia by vždy mali mať v podvedomí, že ju priniesli bulvárni manipulátori a „služobníčkovia“ pravice. Táto Ficova taktika slávila istý úspech. Ako potvrdzujú viaceré výskumy verejnej mienky, ľudí už vôbec nevzrušujú  kauzy, ktoré prinášajú médiá. Ak aj rovno neveria tomu, že novinári fabrikujú na objednávku majiteľov a pravice, maximálne len myknú plecami a povedia si, že namočené v špine sú všetky politické strany. Pre spravodlivosť treba povedať, že v Ficovi v tejto hre svojou občas prehnanou hystériou pomáhali aj niektoré médiá.

Robert Fico presne vie, čo chcú ľudia počuť. Až sa zdá, akoby si každý večer pred svojím vystúpením posedel v niektorej zo slovenských krčiem, pozorne počúval, čo a aké problémy chlapov trápia, ako vidia možné riešenia a ráno na tlačovke to celé zopakoval. Ich myšlienky, ale svojimi slovami. Fico za tieto štyri roky predviedol, že je komunikačne veľmi talentovaný politik. Ako zubár, ktorý dokáže presne odhaliť nerv, aj on predviedol schopnosť identifikovať to, čo masy považujú za problém a predstaviť im také riešenie, ktoré chcú počuť. Dôkazy? Je ich nespočetne veľa. Stačí si spomenúť na jeho vyjadrenia na adresu energetických monopolov, bánk, či prečítať si heslá z aktuálnej mobilizačnej kampane Smeru proti pravici. Slogany ako Zastavili diaľnice, Spoplatnili zdravotníctvo, Rozpredali Slovensko, Dali moc SMK presne kopírujú to, čo si jeho voliči a priaznivci o pravici, najmä o SDKÚ, myslia. To, že ide o lži, z ktorých mnohé do hláv Slovákov natlačil práve on, ho vôbec netrápi. Hlavne, že to funguje. A krčma tlieska. 

Na popularite Roberta Fica má istú zásluhu aj opozícia. Počas štyroch rokov dokázala na neho a jeho agendu väčšinou iba reagovať. Možno s výnimkou splácania gréckeho dlhu neprišla s vlastnou silnou témou, ktorá by dostala premiéra pod tlak. Opoziční politici síce predkladali  množstvo užitočných technokratických návrhov a oprávnene kritizovali Ficovo vládnutie, nedokázali však prísť s ničím, čo by ľudí skutočne chytilo za srdce a prilákalo im nových voličov. Neostáva im teda nič iné ako spoliehať sa na to, že k volebným urnám zmobilizujú maximum svojich prívržencov, že neprepadnú hlasy malých pravicových strán a že sa Mečiarovo HZDS nedostane do parlamentu. Potom azda budú môcť so šťastím vládnuť.    

Pred dvoma rokmi sme v tomto časopise napísali, že našej krajine nevelí politický vodca, ale preferenčná celebrita. Ak by Robert Fico ostal premiérom aj po týchto voľbách, malo by Slovensko vážny problém: v ťažkých časoch, ktoré nás čakajú, by bol život s týmto iluzionistom neznesiteľne riskantný.