Čoho sa Fico najviac bál?

Traduje sa príbeh, ako Robert Fico ukázal slabosť len niekoľko dní po voľbách. Verejne si užíval svoj úspech a urobil koalíciu na svoj obraz. Nekontroloval však všetko a mena sa začala oslabovať. Fico sa zľakol.

Ako populista chápal priamu úmeru: slabšia koruna znamená drahší benzín. Drahší benzín zase vyššiu infláciu, a tá nižšiu popularitu. V úrade bol krátko, nevedel ešte, čo presne ako chodí, a tak namiesto toho, aby si zavolal guvernéra Národnej banky Slovenska k sebe, vycestoval za ním. Tam hore, v škaredej výškovej budove, sa dozvedel strašnú správu: centrálna banka má peniaze ešte na jednu, možno dve intervencie proti oslabovaniu koruny, potom musí nechať kurz plávať, nech sa deje, čo sa deje. Bolo zle. „Ako tomu možno zabrániť?“ spýtal sa vtedy údajne znepokojený premiér guvernéra, ktorého dosadil do funkcie Ivan Mikloš. „Tým, že sa zaviažete rýchlo prijať euro,“ odpovedal mu pokojne Šramko. Fico vyšiel von a povedal, že v otázke meny sa bude správať presne tak, ako Ivan Mikloš. Trhy sa upokojili a pre Slovensko sa začali problémy. 

Samozrejme, malo to aj aj svoje výhody. Ficova vláda napríklad nesmela prekročiť deficit vo výške tri percentá HDP. Bála sa zmeniť aj rovnú daň či zničiť piliere dôchodkového poistenia. Ficovi sa podarilo predať prijatie eura ako úspech krajiny, sám si pred zahraničnými novinármi propagačne pár hodín po zavedení eura vybral z bankomatu peniaze. Ale tým sa dobré správy končia. 

Prvou obeťou sa stal export. V krajine, ktorá exportuje vyše 80 percent všetkého, čo sa tu vyrobí, to nie je maličkosť. Všetkým okolitým krajinám po vypuknutí hospodárskej krízy pomohla devalvácia. Poľsko dokonca ani neupadlo do recesie. Slovensko však devalvovať nemohlo. Slováci navyše zrazu zistili, že v Maďarsku, Poľsku a Česku sa oplatí nakupovať takmer čokoľvek. A tak sa nová mena začala vyvážať do cudziny a Slováci pomáhali zvyšovať HDP okolitých štátov. Pre okolité štáty však bolo euro odrazu pridrahé, a tak niektorí českí aj poľskí turisti neprišli do Tatier. Trpeli kúpele, lyžiarske vleky, hotely, hostince a nocľahy na súkromí. 

Ale euro netreba viniť za všetko. Na rozdiel od okolitých štátov sme však stratili jeden dôležitý nástroj, ako reagovať na vypuknutú krízu. Kiu a Volkswagen by to zrejme neovplyvnilo, ale výrobu textilu, skla či ceny slovenských služieb možno áno.   

Aby toho nebolo dosť, prišlo Grécko. Bankrot tejto zadlženej a nepokojnej krajiny začal ohrozovať euro a keďže je to naša mena, chudobné Slovensko muselo spolu s Nemeckom a ďalšími štátmi dotovať bohatších Grékov. Výsledkom je, že namiesto toho, aby sme si ako Česi či Poliaci užívali čisté dotácie z Bruselu, začíname v desiatkach miliárd korún bruselský projekt dotovať. A Robert Fico, ktorý v televíznych diskusiách hromží na medzinárodný kapitalizmus, sa tak stal jeho slovenským realizátorom: vzdal sa slovenskej meny a keď bolo treba, súhlasil aj s dotovaním bohatších krajín. Žiaľ, účet Ficovej vlády zostáva neúplný. Štáty ako Portugalsko, Španielsko či Taliansko totiž takisto trpia gréckou chorobou. 

Pakt so sponzormi, ktorý Robert Fico uzavrel pri zakladaní Smeru, mu určite nie je príjemný. Sponzori si diktujú obsadzovanie vládnych funkcií a zbierajú tučné miliardové zákazky. Kto je skutočným premiérom tejto krajiny? Pán Fico, alebo páni Široký s Brhelom? 

Najväčšia kauza – Interblue – sa vyvinula od popierania cez zvaľovanie viny na SNS až po pikantné zistenia, že z obchodu s teplým vzduchom mohol profitovať aj Smer. Škandály, za ktorými boli smerácki ministri, Fico ustál. Koaliční partneri museli zohnúť chrbát. 

Je zarastený a nekompetentný, ale na svojho pána sa môže spoľahnúť. Reč nie je o psovi, ktorý v  medzinárodnej blamáži nenašiel nastraženú výbušninu na ceste do Írska. Tým zodpovedným je minister s krotkým pohľadom a štekajúcim prejavom.   

Uplynulé štyri roky trápili premiéra aj lokálne protesty. Najviac pozornosti si vyslúžili vytrvalí Pezinčania, ktorí sa búrili proti rozhodnutiam úradov vo veci pezinskej skládky. Protestujú aj teraz pred voľbami, čo strane pána premiéra veľmi nepomáha.   

Prieskumy verejnej mienky sú pre premiéra zmyslom života. Lenže časy, keď sa preferencie Smeru blížili k 50 percentám, sú preč. Robert Fico najmä v posledných mesiacoch stráca svoje pozície. A čo je ešte horšie, hrozí mu aj odchod do opozície. Ach. 

Keď na začiatku roka protestovali proti zavedeniu elektronického mýta kamionisti, premiérovi nebolo všetko jedno. To už nefrfľali len zaujatí novinári či intelektuáli, ale ľudia práce, za ktorých sa jeho vláda predsa bije od rána do večera. Niečo sa pokazilo.