Františkáni: rok po

Hlohovec, šesť hodín ráno. Traja mladí muži si balia svoje veci, ktoré budú potrebovať na štvordennom  výlete. Chystajú sa spoznávať drevené kostolíky a baziliky na východnom Slovensku. Zbalení a pripravení čakajú na auto, ktoré ich má na potulky odviezť. Auto však neprichádza. Traja kamaráti netušia, čo sa deje, a tak sa pokúšajú spojiť so svojím nadriadeným, aby zistili, či je všetko v poriadku a kedy ho majú čakať. Dozvedajú sa len krátku informáciu o tom, že šéfa zdržala polícia. Vraj ho zastihli pri odchode za nimi a majú na neho naďalej čakať. Nechápu, čo sa 60 kilometrov od nich deje, preto zisťujú viac. No to, čo sa dozvedajú tentoraz, je pre nich viac než šokujúce. Polícia ich kolegom v Bratislave prehľadáva a zabavuje osobné veci. Jeden z nich ich stihne ešte krátko varovať: Idú si po vás. 

Takto si na utorok 12. mája 2009, keď sa malo udiať veľké prekvapenie, spomínajú bratia z Rehole menších bratov františkánov. To, že sa prekvapenie zmení na nočnú moru, ktorá im ovplyvní životy, vtedy ešte netušili. Pár hodín po prvej správe, že polícia prehľadáva kláštor, dostali traja mladí bratia v Hlohovci rozkaz zbaliť si všetky svoje osobné veci a odovzdať sa polícii. Šiesti policajti ich bez akéhokoľvek vysvetlenia posadili do troch áut, každého do jedného, a odviezli na policajnú stanicu v Hlohovci. Tam im prehľadali osobné veci. Po troch hodinách sa františkáni ocitli v cele predbežného zadržania v Bratislave s putami na rukách. Až tam sa to dozvedeli. Čelia podozreniu zo zneužívania dvoch maloletých chlapcov, ktorí z času na čas chodievali do ich kláštora v Bratislave po jedlo.  Pre troch bratov sa v tej chvíli začal maratón vypočúvania, na konci ktorého bolo jednoznačné obvinenie vyšetrovateľa. 

O pár dní sa o tom, čo sa malo udiať na pôde kláštora, dozvedá šokovaná verejnosť. Prostredníctvom bulváru dostali ľudia na stôl jasné fakty: františkáni sú obvinení z pedofílie. V kláštore zneužívali malých chlapcov. Polícia zaistila nepriestrelné dôkazy. V kláštorných izbách sa našli pornografické časopisy, DVD nosiče, či knihy s pornografickým obsahom. Sakristia a spoločenská miestnosť boli plné biologických stôp, aj v podobe ejakulátov. 

Na františkánov sa začala po neprimeranom policajnom zásahu mediálna štvanica, ktorú podporovali úniky informácií z polície. Ústavou zaručená prezumpcia neviny v tej chvíli ani bulváru, ani polícii nič nehovorila. Dôležité bolo poslať troch úchylných františkánov na okraj spoločnosti a za mreže. Veď dvaja malí chlapci, Alojz a Lukáš, povedali, že sa to stalo. Tak sa to stať muselo, no nie? To, že sa ich verzie výrazne odlišovali v podstatných informáciách, spočiatku dôveryhodnosť ich výpovedí v očiach polície vôbec nespochybnilo. Do úvahy sa nebrala ani sociálna situácia rodiny, z ktorej chlapci pochádzali, ani psychologické posudky lekárov, ktoré zreteľne preukazovali, že chlapci majú sklon vymýšľať si. Nesedeli ani dátumy, keď malo k zneužívaniu v kláštore dochádzať. Traja františkáni, časťou verejnosti už odsúdení, totiž vedeli dokázať, že v období, o ktorom chlapci hovorili, boli mimo Bratislav či dokonca mimo republiky. 

Bratom nezostávalo nič iné, iba sa mediálnym útokom brániť. Rozhodli sa zverejniť fakty. Azda najväčšie otázniky do celej veci vniesla teta chlapcov, ktorej telefonát si duchaprítomní františkáni v kláštore s jej súhlasom nahrali. Tá s plačom tvrdila, že ju polícia prinútila vypovedať v neprospech rehoľníkov, pričom sa jej pri výsluchu vyhrážali. Svoje tvrdenia neskôr potvrdila aj viacerým médiám. Verejná mienka sa pod tlakom informácií, ktoré spochybňovali pôvodné obvinenia, začala obracať v prospech františkánov. Až sa teta napokon rozhodla povedať pravdu: chlapci si vraj celý príbeh s troma františkánmi vymysleli. Obvinenie zo sexuálneho zneužívania detí, ktorému rehoľa čelila takmer pol roka, odrazu nabralo iný ráz. V októbri minulého roka bolo obvinenie voči všetkým trom bratom zrušené. 

„Svätý Pavol hovorí, že všetko zlé je na voľačo dobré. Myslím si, že aj toto bolo na voľačo dobré,“ hovorí po roku od vypuknutí kauzy provinciálny minister Rehole menších bratov františkánov Juraj Andrej Miháli. Ako to zmenilo životy bratov v reholi? „Posilnilo nás to. Vzťahy sa zvrúcnili, niektoré veci berieme vážnejšie ako predtým, je tu cítiť viac modlitieb a snažíme sa o väčšiu autentickosť života.“ No aj napriek tomuto pozitívnemu postoju šéf františkánov neutají svoje rozhorčenie a smútok nad tým, čo sa stalo, aj keď sa celú vec snaží brať s nadhľadom. Jeho zlé pocity aj po čase pramenia z presvedčenia, že celý útok na rehoľu bol naplánovaný a zmanipulovaný. Kým a prečo, môže len špekulovať. „Myslím si, že chlapcov niekto zmanipuloval, aby tvrdili to, čo tvrdili,“ uvažuje nahlas.  Už nech je pravda kdekoľvek, táto udalosť udrela do pokojného života rehoľníkov a zasiahla každého jedného z nich. Troch obvinených navždy.  „Jeden z nich to niesol veľmi ťažko. Teraz už nie je v bratislavskom kláštore. Pravdepodobne pôjde na niekoľko mesiacov do zahraničia, keďže prežil naozaj veľkú traumu,“ pokračuje vo svojom rozprávaní páter Juraj. Zvyšní dvaja zostali pôsobiť aj naďalej v bratislavskej provincii,  jedného z nich čaká vytúžená cesta do Svätej Zeme. Štúdium v Izraeli, na ktoré sa pripravoval, totiž musel pred rokom odložiť práve pre krivé obvinenie. Tretí z trojice sa pripravuje na večné sľuby a diakonskú vysviacku.
 

„Človek by si nikdy nemyslel, že sa mu niečo také môže v živote stať. Keď sa to však už stalo, je potrebný dlhý proces na to, aby sa s tým zmieril,“ prezrádza svoje pocity budúci diakon Remigiusz Górski, ktorý mal strach chodiť na ulicu v rehoľnom habite medzi ľudí. „Mal som stále pocit, že všetci sa na mňa pozerajú.“ Remigiusz pochádza z Poľska, v slovenskom kláštore však žije už dlhé roky. Mnohí sa mu vraj čudujú, čo ešte na Slovensku po tom, čo sa udialo, robí. „Nemôžem na základe jedného krivého obvinenia odsúdiť všetkých, bolo by to zutekanie a to ja nechcem.“ Nič to však nemení na tom, že dôveru v ľudí a policajný systém u nás bude hľadať ešte dlho.  „Ja som z policajnej rodiny, v každej generácii máme policajtov. Detstvo som strávil v prostredí polície, ale až teraz som zakúsil, aké je to z druhej strany a aké to je, keď polícia namiesto toho, aby chránila svojich občanov, im ubližuje.“ Najviac ho mrzí, že im v tom čase vyšetrovatelia nedôverovali a správali sa k nim od začiatku ako k páchateľom. 

Františkán do poslednej chvíle veril, že pravda musí vyjsť najavo. „Beriem to ako skúšku svojej viery, pretože viem, že Boh sa nám prihovára aj cez nie veľmi pekné situácie.“ Aj keď nesú najväčšiu zodpovednosť na ich utrpení dvaja chlapci, brat Remigiusz k nim nepociťuje hnev, ale ľútosť. „Priznám sa, že som sa za nich veľa modlil.“ Jeden z nich prišiel po všetkom aj so svojou babkou do kláštora, aby sa ospravedlnil, traja obvinení však neboli v tom čase doma. „Druhý raz už neprišli. Viem, že jeden z nich aj s dedom predáva občas kvety v podchode na Zochovej, ale ja tadiaľ nechodím, vyhýbam sa tomu miestu.“