Korupcia
„Boli sme zvyknutí platiť všimné. No to, čo musíme platiť teraz, ak chceme žiť, sa už všimným nedá nazvať,“ posťažoval sa jeden obchodník s vojenským materiálom.
.na Slovensku boli pri veľkých štátnych zákazkách firmy zvyknuté hovoriť s politikmi. Situácia sa však zdramatizovala pri modeli, ktorý zaviedla súčasná vláda. Jednotlivé rezorty dala do ruky neoficiálnym patrónom strany. Tí si uplatňujú vplyv na ministerstvách či v štátnych firmách. Ako profitujú na štátnych zákazkách, však možno dnes už presne nevie ani sám premiér.
Veľkým firmám sa štandardne podniká ťažko. Za posledné štyri roky sa napríklad zdeformoval celý biznis s informačnými technológiami. Na obrovské množstvo štátnych súťaží sa hlási obvykle iba jedna spoločnosť. To sa pritom deje v období, keď privátne firmy na „počítačových systémoch“ v čase krízy extrémne šetria. Prečo sa v takej situácii množstvo IT firiem nehrnie do štátnych zákaziek? Vysvetlenie ponúkajú samotní manažéri – v diskrétnych rozhovoroch nám tvrdia, že dostávajú odkazy od krstných otcov Smeru. Tí im priamo odporúčajú, nech sa do súťaží nehlásia. Ak by pravidlo porušili, štátne spoločnosti, v ktorých ešte pracujú vďaka starším licenčným zmluvám, ich z biznisu jednoducho vyhodia.
Práve IT biznis predstavuje dobrý peňazovod do netransparentných vreciek. Nik presne nezdokladuje, koľko má stáť produkt špeciálne vyvíjaný pre konkrétnu firmu. To, že sa nedá použiť systém, ktorý bol pripravený pre inú krajinu, sa tiež zdôvodňuje, napríklad iným administratívnym, finančným či daňovým usporiadaním štátu. A tak všetko treba vyvíjať na kľúč.
Ani firmy, ktoré sa ako jediné do štátnych zákaziek dostanú, však nemajú vyhrané. Zvučné mená spoločností ako IBM, HP, Ness či SAP nezlížu smotanu. Musia si so sebou vziať do súťaže „akože“ subdodávateľov – firmy slovenských oligarchov. Tie účtujú pre víťaznú firmu extrémne vysoké sumy za takzvanú osobohodinu, alebo za dodávku nejakej IT škatule. A peniaze z obvykle predraženej štátnej zákazky si stiahnu. Dostanú sa aj k zmluvám na údržbu a modernizáciu systému. Zakonzervujú sa tak v štátnom IT segmente na mnoho rokov dopredu, lebo žiadna modernizácia a údržba systému sa nebude robiť bez faktúr, ktoré vystaví subdodávateľ. V biznise sú už známe pojmy, ako bit-Studio zviazané s Jurajom Širokým či firmy úzko spolupracujúce so skupinou Corinex. Až na konci celého dodávateľského reťazca možno nájsť drobné firmy, takzvané včely, ktoré sa potešia zákazke a budú nad ňou špekulovať. Kým nadnárodné spoločnosti, ktoré sa musia postarať o prerozdelenie peňazí do skupín oligarchov, fakturujú štátu približne 100 eur za hodinu programátora či konzultanta, firmám, ktoré reálne odvedú prácu, sa tá suma obvykle scvrkne na 115 eur za deň.
Tragické prostredie IT biznisu vytvorilo množstvo úradníkov – od ministerstva obrany cez zdravotníctvo, kľúčové ministerstvo vnútra a financií po tradične dobrého IT biznispartnera všetkých vlád – Sociálnu poisťovňu.
Politici sa radi púšťajú do nepotrebných akcií aj v krízových obdobiach. Napríklad ministerstvo vnútra presviedča, aké je potrebné mať v peňaženke elektronický technický preukaz. V pokoji už druhýkrát zaplatí súťaž na centrálny register obyvateľov. Ministerstvo zdravotníctva zas presviedča, ako nám pomôže, keď zavedie e-health. A čo všetko s ním lekári dostanú do svojich počítačov. Zákazky v stovkách miliónov eur presadzuje ministerstvo, ktoré trpí akútnym nedostatkom peňazí na zabezpečenie základných funkcií nemocníc. Samozrejme, aj tu panuje rozdelenie rezortov, zdravotníctvo patrí do stajne Košičana Pavla Pašku, preto sú v IT oblasti najlepšie v Košiciach etablované spoločnosti Lynx či Ness. A pridať sa musí aj bit-Studio.
Samotné zdravotníctvo trpelo na neprehľadnosť. Zaplakali firmy, ktoré si budovali stanice záchrannej služby. Drvivá väčšina z nich musela z biznisu odísť. Ministerstvo bez toho, aby oznámilo dôvody, si na vybudované záchranárske miesta vybralo iné spoločnosti. A neoznámilo ani systém, prečo a ako si vybralo nových víťazov na miesta. Napriek extrémnym nákladom na záchranársku sieť ministerstvo neurobilo žiadny pokus, ako firmy prinútiť, aby pristúpili na zníženie cien, aby si o lukratívne licencie zasúťažili. Biznis sa rozdal politicky. A k nemu prihodili šialenú zákazku na nákup nových a dokonale predražených sanitiek. Zas tak, aby sa vyberalo iba z jediného uchádzača, u ktorého sa potom na cenu pozerať netreba.
Vláde sa model jediných uchádzačov v súťažiach osvedčil. Okrem upozornení, že hlásiť sa nie je vhodné, ako sa to robievalo v IT biznise, je bežnejší jav, že sa súťaž nastaví tak, aby jeden nepodstatný konkrétny detail spĺňal iba jediný produkt na trhu. A ten, ako sa ukazovalo vo veľkých zákazkách, sa pokojne dá kúpiť prostredníctvom nastrčených firiem aj od veľkých svetových hráčov. Ak potrebujú predávať, prispôsobia sa. A tak to funguje aj napriek rôznym dobre plateným compliance manažérom, ktorí majú dohliadať na nekorupčné správanie firiem.
Aj jeden z najdrahších a najväčších tendrov v histórii Slovenska na zavedenie elektronického mýta spustila štátna Národná diaľničná spoločnosť rovnakým modelom. Nik v Európe nebol schopný splniť požiadavky Národnej diaľničnej spoločnosti a systém postaviť. Iba francúzska spoločnosť Santoll so slovenskou firmou so záhadným pozadím, ku ktorej sa postupne začína hlásiť skupina J&T.
O kauze emisie hádam už ani netreba písať, to už bola len taká čerešnička na torte, ktorú tu Smer piekol štyri roky.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.