Investigatívni novinári občas zažívali bizarné situácie, keď za nimi chodili opoziční politici, aby ich zorientovali v jednotlivých kauzách. V kontrolnej funkcii sa nedalo spoľahnúť ani na kontrolné úrady, prokuratúru či políciu, ktoré aj pri vážnych podozreniach zo zneužívania moci hrali úlohu mŕtveho chrobáka. Médiá tak boli najvýraznejšou kontrolou moci za Ficovej vlády, aj keď investigatívnu prácu robilo iba zopár novinárov a čoraz menej médií.
Medzi novinárskou obcou Fico so svojou postsocialistickou rétorikou a autoritatívnymi spôsobmi nemá spojencov. Nemal ani žiadne vplyvné periodikum, ktoré by mu bolo naklonené, a nemal dokonca ani vhodných ľudí, ktorými by mohol ovládnuť verejnoprávne médiá. Nedokázal sa výraznejšie presadiť v Slovenskom rozhlase a zo Slovenskej televízie sa za posledné roky stala nezaujímavá, zle riadená televízia, v ktorej síce premiér môže kedykoľvek vystúpiť a aj diskutovať, s kým si povie, ale vplyv STV je čoraz menší. Navyše, Fico svojou ťažkopádnosťou odpudzoval aj bulvár, s ktorým občas viedol nedôstojnú vojnu – keď hovoril o slizkých hadoch či keď bulvár obviňoval z otrávenia psa ministerky Tomanovej.
Ficovi však v súboji s tlačou pomohli dve veci: finančná kríza a digitalizácia. Najmä tlačené médiá odrazu riešili oveľa viac svoje existenčné problémy ako zlyhania moci. Správanie komerčných televízií zas výrazne ovplyvnila digitalizácia. Aby ten proces oddialili, pristúpili na kompromis a neviedli žiadny politický zápas, ako to svojho času urobila Markíza, keď jej vtedajší šéf Rusko mal politické ambície. Výraznejšie sa začal v ich správach presadzovať tzv. infotainment (miešanie zábavy so spravodajstvom) a príklon ku kriminálnym správam. Komerčné televízie riešili najmä svoju sledovanosť (viac zábavy, seriálov, šoubiznisu) a minimum vlastných investigatívnych tém, ktoré by ohrozili nielen samu televíziu, ale aj biznis-aktivity jej majiteľov (najmä prípad TV JOJ). Skvelým prípadom v tomto smere bola kauza sponzorskej zmluvy, ktorú Fico uzavrel s podnikateľmi pri zakladaní Smeru. TV JOJ verejne priznala, že tú tému odmietla odvysielať a Markíza sa jej zmocnila iba decentne. Hovorila o údajnej zmluve a pripomenula, že problémy s financovaním mala aj SDKÚ.
Väčšinu veľkých káuz, ktoré hovorili o spôsobe vládnutia Smeru, priniesla tlač, či už išlo o podvody s pozemkami pod Tatrami, sporný predaj emisií, sanitkový tender, alebo financovanie Smeru. Analytik Gabriel Šípoš urobil dokonca rebríček „užitočnosti“ médií podľa toho, koľko spoločensky dôležitých káuz priniesli. Jednoznačne zvíťazilo SME, za ním bola Pravda a Trend.
Napriek tomu, že Fico intenzívne štyri roky spochybňoval médiá en bloc, výskum Eurostatu z vlaňajšej jesene tvrdí, že vláde dôveruje 36 percent občanov, čo je výrazný pokles oproti jeseni 2008, keď jej dôverovalo až 46 percent občanov. Výskum však ukázal, že Slováci majú stále vysokú mieru dôvery k médiám, výrazne vyššiu, ako je zvykom v EÚ. Rozhlasu dôveruje 75 percent občanov, televízii 74 percent a tlači 55 percent občanov SR. Oproti minulému roku sa dôveryhodnosť televízií o čosi zvýšila a len zanedbateľne poklesla dôvera k tlači.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.