Nedávno som bol v Toronte, ktoré mi pripadalo, ako keby ho niekto celé veky sterilizoval, niečo ako Znojmo, aj keď Znojmo ako metropola sterilizácie sveta je jedno vľúdne pekné mestečko. Aj keď oproti Torontu vyzerajú nemecké vypulírované mestá ako živý neuprataný organizmus, bolo nám tam dobre, Rišo Štilicha sa stále usmieval a my s ním. Aj dnes mám na sebe tričko s javorovým listom. A nedávno som bol na predstavení, ktoré je dokonalou reklamou na Kanadu. V Národnom divadle mal premiéru balet Made in Canada. Štýlovejšiu rozlúčku si bývalý riaditeľ baletu Mário Radačovský nemohol priať. Nebojte sa, nejdem analyzovať tanečné umenie. Po dlhej dobe sa mi však stalo, že som mal pocit krásna. Ako povedal môj priateľ Juraj, bola to „esencia krásy“. Všetko, čo už jestvuje, vyzerá samozrejme - aj to, že v Bratislave vidíte špičkové svetové umenie. Samozrejmé to však nie je. Stoja za tým konkrétni ľudia. Ich vzťahy, ich snaha a aj ich odvaha konfrontovať samých seba s tým najlepším, čo zemeguľa ponúka. To je na Slovensku ojedinelá vlastnosť. Mário Radačovský to roky robil. Baletu šéfoval krátko, ale dokázal z toho čuda, ktorému som sa pred jeho nástupom naposledy venoval pri prípavách parodického programu na stužkovú, dokázal z tohto naftalínového umenia urobiť dobrodružstvo, ktoré začalo ľudí zaujímať. Úplne zrútil predsudky o balete ako sterilnom nevrzrušujúcom umení. A keďže som mal tú česť, že som s ním prišiel do osobného styku, viem, že sa okrem umeleckej svetovej úrovne aj úplne vymyká predstave o typickom zakomplexovanom funkcionárovi ukazujúcom svoju moc. Na Slovensko ho z Kanady dotiahla Silvia Hroncová a urobila dobre. Dúfajme, že aj keď už nie je tam, kde bol, na Slovensku ostane, nech sa tu deje čokoľvek. Podobných ľudí potrebujeme ako soľ.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.