Spor tohto predsedu vlády s firmami, ktoré spravujú dôchodky, nie je ničím zaujímavý. Odpor k súkromnému majetku, zisku a bohatým – pokiaľ nie sú sponzormi Smeru – je Ficova základná výbava, ktorou vyhral voľby.
Je to primitívna výbava, ale dnešné Slovensko ju má celkom rado. Taká hlúpa je občas demokracia – Fico dnes mení Slovensko na svoj obraz ničením dobrých vecí, ale nemožno mu to zazlievať. Ľudia ho chcú presne takého. Navyše – je to bývalý komunista, November 1989 si vôbec nevšimol, a úprimne bráni tetu Tomanovú – tak prečo by si mal všímať základné ekonomické a demografické pravdy, ktoré sú predsa len zložitejšie než prostučké socialistické počty?
Jediné, čo tento inak tupý spor zaujímavo posunul, je problém nás, novinárov. To, že Fico vie, kto s kým chodí na výlety, a dokonca pritom disponuje nevkusnými videami zo súkromných večierkov, je ako vystrihnuté z repertoára ŠtB. Ale za zverejnenie faktu, že jedenásti novinári si nechali súkromnou firmou zaplatiť lyžovačku, mu paradoxne môžeme byť vďační. On, čo slobodu slova nijako nemiluje, tým práve slobode slova významne pomohol. Ak si, teda, nezavrieme oči.
Povedzme si to na rovinu – ak politikov tlačíme k transparentnosti a za takmer každý prešľap žiadame ich hlavu, ale sami dobrovoľne podliezame vlastnú latku, čo sme vlastne zač? Kde je naša stavovská česť, cit pre mieru, a základná spravodlivosť v posudzovaní? Prečo sa najväčší vydavatelia zastali lyžujúcich novinárov tak vehementne, až sa zazdalo, že považujú podobné úlety za normálne? Prečo opäť mlčí bájna občianska spoločnosť? Je hanba nad hanbu, že na toto naše pokrytectvo musia upozorniť Malíková so Slotom, naši úplne najväčší národní pokrytci.
Všetci kričíme, že Fico to všetko prehnal a prekrútil a zneužil. Ale zatvárame tým oči pred holou pravdou, že sme jednoducho zlyhali. Veď sme si nechali zaplatiť výlet, teda to, čo si novinár zaplatiť nikdy nesmie dať! Nikdy.
Počúvam, že podobné výlety sú vlastne bežné. A že nejde o nič zlé, pretože novinár aj tak napíše, čo chce. Počúvam to, a neverím vlastným ušiam. Hovoria to aj celkom rozumní ľudia, dokonca aj jeden dobrý časopis. Fakt to všetci myslíte vážne?
Ale veď aj začínajúci stredoškolák už hádam vie, že to nie je v poriadku. Toto predsa nie je slušný kapitalizmus, v ktorom každý – politik, podnikateľ aj novinár – pozná svoje hranice, a nie je to ani bežná firemná píár, akú je možné akceptovať. Lyžovať kdesi v zahraničí za firemné je novinársky konflikt záujmov par excellence. Keby kdesi lyžoval Dzurinda za prachy SPP, alebo Csáky za groše Transpetrolu, boli by toho plné prvé strany. Právom. A žiadali by sme hlavy. A my? My lyžovať môžeme? Nás to neovplyvní? My sme iní ľudia? Vyvolení, nedotknuteľný klan novinárov? Nie. V tom sme dokonca horší ako naši politici.
Medzi nami: Alpy sú odtiaľto kúsok, a lyžovanie tam je cenovo porovnateľné s Tatrami. Až takí sme lacní?
.štefan Hríb
Je to primitívna výbava, ale dnešné Slovensko ju má celkom rado. Taká hlúpa je občas demokracia – Fico dnes mení Slovensko na svoj obraz ničením dobrých vecí, ale nemožno mu to zazlievať. Ľudia ho chcú presne takého. Navyše – je to bývalý komunista, November 1989 si vôbec nevšimol, a úprimne bráni tetu Tomanovú – tak prečo by si mal všímať základné ekonomické a demografické pravdy, ktoré sú predsa len zložitejšie než prostučké socialistické počty?
Jediné, čo tento inak tupý spor zaujímavo posunul, je problém nás, novinárov. To, že Fico vie, kto s kým chodí na výlety, a dokonca pritom disponuje nevkusnými videami zo súkromných večierkov, je ako vystrihnuté z repertoára ŠtB. Ale za zverejnenie faktu, že jedenásti novinári si nechali súkromnou firmou zaplatiť lyžovačku, mu paradoxne môžeme byť vďační. On, čo slobodu slova nijako nemiluje, tým práve slobode slova významne pomohol. Ak si, teda, nezavrieme oči.
Povedzme si to na rovinu – ak politikov tlačíme k transparentnosti a za takmer každý prešľap žiadame ich hlavu, ale sami dobrovoľne podliezame vlastnú latku, čo sme vlastne zač? Kde je naša stavovská česť, cit pre mieru, a základná spravodlivosť v posudzovaní? Prečo sa najväčší vydavatelia zastali lyžujúcich novinárov tak vehementne, až sa zazdalo, že považujú podobné úlety za normálne? Prečo opäť mlčí bájna občianska spoločnosť? Je hanba nad hanbu, že na toto naše pokrytectvo musia upozorniť Malíková so Slotom, naši úplne najväčší národní pokrytci.
Všetci kričíme, že Fico to všetko prehnal a prekrútil a zneužil. Ale zatvárame tým oči pred holou pravdou, že sme jednoducho zlyhali. Veď sme si nechali zaplatiť výlet, teda to, čo si novinár zaplatiť nikdy nesmie dať! Nikdy.
Počúvam, že podobné výlety sú vlastne bežné. A že nejde o nič zlé, pretože novinár aj tak napíše, čo chce. Počúvam to, a neverím vlastným ušiam. Hovoria to aj celkom rozumní ľudia, dokonca aj jeden dobrý časopis. Fakt to všetci myslíte vážne?
Ale veď aj začínajúci stredoškolák už hádam vie, že to nie je v poriadku. Toto predsa nie je slušný kapitalizmus, v ktorom každý – politik, podnikateľ aj novinár – pozná svoje hranice, a nie je to ani bežná firemná píár, akú je možné akceptovať. Lyžovať kdesi v zahraničí za firemné je novinársky konflikt záujmov par excellence. Keby kdesi lyžoval Dzurinda za prachy SPP, alebo Csáky za groše Transpetrolu, boli by toho plné prvé strany. Právom. A žiadali by sme hlavy. A my? My lyžovať môžeme? Nás to neovplyvní? My sme iní ľudia? Vyvolení, nedotknuteľný klan novinárov? Nie. V tom sme dokonca horší ako naši politici.
Medzi nami: Alpy sú odtiaľto kúsok, a lyžovanie tam je cenovo porovnateľné s Tatrami. Až takí sme lacní?
.štefan Hríb
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.