.prvýkrát sme sa rozprávali pred štyrmi rokmi, keď ste sa stali riaditeľom Baletu SND. Aké to boli roky?
Tie roky boli ako jazda na rollercoasteri: najprv idete hore, potom letíte plnou rýchlosťou dolu, potom zase hore... Bolo to veľmi vzrušujúce. Pre mňa aj pre celý môj tím, ktorý tvorila Mirka Kovářová, Norika Gallovičová, Igor Holováč, Matúš Benža a Gabika Vrtiaková. Keby nebolo Silvie Hroncovej, balet by nikdy nemal také možnosti, aké mal. Moja obrovská vďaka teda patrí jej.
.v čom sa za tie štyri roky zmenil Balet SND?
Všetko sa zmenilo. Tanečníci začínajú chápať, čo sme chceli urobiť. Naštartovali sme proces, ktorý chce čas. Ešte stále iba sadíme, hoci nás veľmi teší obrovský úspech, ktorý balet zaznamenal. Na balet teraz chodí o 25 000 ľudí ročne viac. Namiesto 5,5 milióna korún sme zarobili 11 miliónov. To presahuje aj moje najodvážnejšie sny spred štyroch rokov. Tanečníci zažili najlepších svetových choreografov. Bol tu Jiří Kylián, Paul Lightfood, Nacho Duato a mnohí ďalší. Začali sme robiť Balanchina. Ešte sme stále ďaleko od Ligy majstrov, ale máme tu toľko talentov, že môžeme hrať základnú skupinu Ligy majstrov každý rok. Máme na to.
.niekedy súbor nechce ísť veľmi do takých náročných programov. Balet SND chcel?
Niektorým sa nechcelo a s tými sme sa postupne rozlúčili. Ja som nevyhadzoval ľudí na ulicu zo dňa na deň. Najprv sme vysvetľovali, čo a ako chceme robiť a každý mal najmenej rok šancu dokázať, že tou cestou chcú ísť. Moja vízia bola veľmi jednoduchá: chcel som, aby tanečníci v SND zažili to, čo som ja zažil u Kyliána v Holandsku a čo som zažil v Kanade. Mal som šťastie robiť s najlepšími z najlepších.
.tak to bolo tri roky a potom prišiela august 2009. Riaditelia opery a činohry svojou rezignáciou prinútili na odstúpenie generálnu riaditeľku Silviu Hroncovú. Vy ste sa toho nezúčastnili...
To bol podraz. Veď Silvia Hroncová tých ľudí dala do ich funkcií. Ona ich vybrala, ona im verila. A oni ju namiesto toho, aby jej hovorili pravdu do očí, jednoducho vyšachovali. Keď s niečím nesúhlasili, mali jej to povedať ako chlapi. Aj ja som s ňou niekedy nesúhlasil, ale vždy sme sa vedeli dohodnúť.
.čo vlastne Pavlovi Smolíkovi a Štefanovi Bučkovi vadilo?
Na to asi najlepšie odpovedia oni. Nechápal som, čo tým odstúpením sledovali. Aj keď by s mojím názorom nesúhlasili, myslím, že spustili proces, ktorý teraz vyvrcholil. Mrzí ma, že som sa k tomu v auguste ráznejšie nepostavil a že som už vtedy neodstúpil.
.ako to fungovalo od augusta 2009 do mája 2010?
My sme si to s Pavlom Smolíkom vydiskutovali. Boli medzi nami určité animozity, ale snažili sme sa profesionálne spolupracovať. Hoci oni vedeli, že ja im to nikdy neodpustím. Silvia chcela transformovať divadlo, ale teraz viem, že sa to nedá.
.nedá sa to?
Nedá. Tento kolos je netransformovateľný.
.prečo?
Najprv by sme si mali povedať, či chceme kultúru. Kultúra je podľa mňa na úplnej periférii záujmu. Je to hrozné, ale je to tak. Koho zaujíma, že v balete boli svetové osobnosti? Ľudí zaujíma to, či ich nevyhodia z práce a či budú mať na nájomné. Potrebujú nejaký balet, nejakú operu, nejakú činohru? V tejto krajine sa všeličo zreformovalo, ale v kultúre reforma stále neprebehla.
.potom vyhral konkurz na generálneho riaditeľa Ondrej Šoth, čiže človek od baletu. Teoreticky by ste sa mohli potešiť...
Keď pán Šoth vyhral, vedel som, že ja budem prvý, ktorý pôjde. Aj napriek tomu, že pri oslavách deväťdesiateho výročia SND všetci hovorili aký je balet úžasný. Nerobil som si ilúzie, ale dúfal som, že sa slušne rozlúčime.
.bolo to tým, že vaše koncepcie baletu sa tak zásadne líšia?
My sme na úplne opačných stranách Dunaja. S tým, čo on deklaruje, ja nemôžem súhlasiť.
.s čím napríklad?
Pred mojimi očami sa demontuje balet. Ničí sa všetko, čo som urobil. Je len otázka času, keď sem nastúpia jeho veci, jeho choreografie, možno príde aj k spájaniu bratislavského a košického baletu. S tým by som sa ja nikdy nezmieril. Je to totálne nekoncepčné.
.ale generálny riaditeľ si predsa môže na kľúčové miesta dať svojich ľudí, nie?
To ja vôbec nespochybňujem. Má na to právo. Pre Slovensko bolo výborné, že tu boli dva rôzne pohľady na balet. Bolo výborné, že tu bol môj prozápadný štýl, Ondrejov provýchodný štýl, výborné je, že Slovensko má Ďurovčíka, že má Šárku Ondrišovú, Zuzanu Hájkovú. Každý ide svojou cestou, a to je výborné. Teraz spejeme k uniformite. Je to v jeho koncepcii – spájanie repertoáru košického a bratislavského baletu. Je to úplná hlúposť.
.ondrej Šoth vás odvolal deň pred vašou premiérou...
To mu nikdy nezabudnem. Bolo to zákerné. Čo by sa stalo, keby ma odvolal v pondelok ráno, teda po premiére? Chýba tu veľkorysosť.
.beriete to ako osobný útok?
A ako ináč to mám brať? Keď som prišiel na poslednú skúšku v historickej budove SND a povedal som svetovému choreografovi Kudelkovi, že som bol práve vyhodený, on to nechápal. Tanečníci plakali, bolo tam veľa emócii. Nevedel som, či vôbec mám a či budem schopný tancovať. Na druhý deň som mal stáť na pódiu pred 600 ľuďmi a tváriť sa, že všetko je v poriadku. Predtým, ako sa zdvihla opona, sme sa všetci spolu držali, aj s mojou profesorkou pani Gustou Herényovou, s pánom Haľamom, s týmito velikánmi slovenského baletu a ja im hovorím „Poďme do toho spolu, je to náš večer.” A bolo to úžasné.
.a potom ste na začiatku Štyroch ročných období stáli na pódiu, zdvihla sa opona a nastal obrovský aplauz...
Ešte teraz som z toho dojatý. Deje sa to odvtedy pri každom predstavení. Roztriasli sa mi nohy. Nečakal som to. Nevedel som, či mám tancovať.
.musela to byť veľká sila...
Bola to pocta nám všetkým. Nedá sa to ani opísať. Bolo to ako v roku 1989. Revolúcia. Bolo to úžasné. V ten večer som cítil obrovskú satisfakciu.
.zažili ste niekedy niečo podobné?
Také niečo som nezažil nikdy.
.po piatkovej repríze sa krátko po tom, ako doznel dlhý aplauz v hľadisku, ozval aplauz spoza opony.
Tanečníci... Tanečníci sú úžasní. Cítia, že niečo sa končí. Oni už dnes nepotrebujú riaditeľa, ktorý ich núti pracovať. Sami si urobili choreografický workshop vo voľnom čase, sami chcú skúšať a zlepšovať sa. Keď som videl, ako im tlieskali v Kanade, kde vystupovali spolu so svetovými hviezdami, už som nemusel stáť na javisku. Len som sa pozeral zo zákulisia a bol som na nich hrdý.
.nemáte pocit, že teraz to vyjde navnivoč?
Teraz cítime obrovskú podporu. Volali mi z Prahy, volal mi Andrej Leonovič zo Štokholmu, volal mi Jiří Kylián a mnohí ďalší. Všetci vedia, že v Bratislave sa niečo začalo, že sa tu niečo deje. Boli to krásne štyri roky a ja som za ne veľmi vďačný. A zároveň vidím, ako to teraz všetko začínajú rozoberať pred mojimi očami.
.čo sa teraz stane?
Pán Harapes v tejto chvíli neurobí nič bez toho, aby mu to pán Šoth neodobril. V balete sa bude robiť to, čo povie pán Šoth, no a to znamená zmenu filozofie, estetiky a prístupu k tanečníkom. Na sále sa bude rozprávať len po slovensky a česky, ako to povedal na záver svojho prvého príhovoru pán Harapes, čo všetkých zahraničných členov baletu vylúči z bezprostrednej komunikácie... A začnú sa tu robiť Šothove choreografie. Tento súbor si to nezaslúži.
.čo budete robiť v najbližších mesiacoch?
Pôjdem do Bukurešti, kde mám robiť jednu choreografiu, a potom pôjdem do Kanady za priateľkou a dcérou. Dva-tri mesiace budem s Anik a Sandrine oddychovať. No a ideme na Pohodu! Budeme tam tancovať Bolero a viac. Ak to bude moje posledné vystúpenie na Slovensku, nič krajšie som si nemohol priať viac.
Tie roky boli ako jazda na rollercoasteri: najprv idete hore, potom letíte plnou rýchlosťou dolu, potom zase hore... Bolo to veľmi vzrušujúce. Pre mňa aj pre celý môj tím, ktorý tvorila Mirka Kovářová, Norika Gallovičová, Igor Holováč, Matúš Benža a Gabika Vrtiaková. Keby nebolo Silvie Hroncovej, balet by nikdy nemal také možnosti, aké mal. Moja obrovská vďaka teda patrí jej.
.v čom sa za tie štyri roky zmenil Balet SND?
Všetko sa zmenilo. Tanečníci začínajú chápať, čo sme chceli urobiť. Naštartovali sme proces, ktorý chce čas. Ešte stále iba sadíme, hoci nás veľmi teší obrovský úspech, ktorý balet zaznamenal. Na balet teraz chodí o 25 000 ľudí ročne viac. Namiesto 5,5 milióna korún sme zarobili 11 miliónov. To presahuje aj moje najodvážnejšie sny spred štyroch rokov. Tanečníci zažili najlepších svetových choreografov. Bol tu Jiří Kylián, Paul Lightfood, Nacho Duato a mnohí ďalší. Začali sme robiť Balanchina. Ešte sme stále ďaleko od Ligy majstrov, ale máme tu toľko talentov, že môžeme hrať základnú skupinu Ligy majstrov každý rok. Máme na to.
.niekedy súbor nechce ísť veľmi do takých náročných programov. Balet SND chcel?
Niektorým sa nechcelo a s tými sme sa postupne rozlúčili. Ja som nevyhadzoval ľudí na ulicu zo dňa na deň. Najprv sme vysvetľovali, čo a ako chceme robiť a každý mal najmenej rok šancu dokázať, že tou cestou chcú ísť. Moja vízia bola veľmi jednoduchá: chcel som, aby tanečníci v SND zažili to, čo som ja zažil u Kyliána v Holandsku a čo som zažil v Kanade. Mal som šťastie robiť s najlepšími z najlepších.
.tak to bolo tri roky a potom prišiela august 2009. Riaditelia opery a činohry svojou rezignáciou prinútili na odstúpenie generálnu riaditeľku Silviu Hroncovú. Vy ste sa toho nezúčastnili...
To bol podraz. Veď Silvia Hroncová tých ľudí dala do ich funkcií. Ona ich vybrala, ona im verila. A oni ju namiesto toho, aby jej hovorili pravdu do očí, jednoducho vyšachovali. Keď s niečím nesúhlasili, mali jej to povedať ako chlapi. Aj ja som s ňou niekedy nesúhlasil, ale vždy sme sa vedeli dohodnúť.
.čo vlastne Pavlovi Smolíkovi a Štefanovi Bučkovi vadilo?
Na to asi najlepšie odpovedia oni. Nechápal som, čo tým odstúpením sledovali. Aj keď by s mojím názorom nesúhlasili, myslím, že spustili proces, ktorý teraz vyvrcholil. Mrzí ma, že som sa k tomu v auguste ráznejšie nepostavil a že som už vtedy neodstúpil.
.ako to fungovalo od augusta 2009 do mája 2010?
My sme si to s Pavlom Smolíkom vydiskutovali. Boli medzi nami určité animozity, ale snažili sme sa profesionálne spolupracovať. Hoci oni vedeli, že ja im to nikdy neodpustím. Silvia chcela transformovať divadlo, ale teraz viem, že sa to nedá.
.nedá sa to?
Nedá. Tento kolos je netransformovateľný.
.prečo?
Najprv by sme si mali povedať, či chceme kultúru. Kultúra je podľa mňa na úplnej periférii záujmu. Je to hrozné, ale je to tak. Koho zaujíma, že v balete boli svetové osobnosti? Ľudí zaujíma to, či ich nevyhodia z práce a či budú mať na nájomné. Potrebujú nejaký balet, nejakú operu, nejakú činohru? V tejto krajine sa všeličo zreformovalo, ale v kultúre reforma stále neprebehla.
.potom vyhral konkurz na generálneho riaditeľa Ondrej Šoth, čiže človek od baletu. Teoreticky by ste sa mohli potešiť...
Keď pán Šoth vyhral, vedel som, že ja budem prvý, ktorý pôjde. Aj napriek tomu, že pri oslavách deväťdesiateho výročia SND všetci hovorili aký je balet úžasný. Nerobil som si ilúzie, ale dúfal som, že sa slušne rozlúčime.
.bolo to tým, že vaše koncepcie baletu sa tak zásadne líšia?
My sme na úplne opačných stranách Dunaja. S tým, čo on deklaruje, ja nemôžem súhlasiť.
.s čím napríklad?
Pred mojimi očami sa demontuje balet. Ničí sa všetko, čo som urobil. Je len otázka času, keď sem nastúpia jeho veci, jeho choreografie, možno príde aj k spájaniu bratislavského a košického baletu. S tým by som sa ja nikdy nezmieril. Je to totálne nekoncepčné.
.ale generálny riaditeľ si predsa môže na kľúčové miesta dať svojich ľudí, nie?
To ja vôbec nespochybňujem. Má na to právo. Pre Slovensko bolo výborné, že tu boli dva rôzne pohľady na balet. Bolo výborné, že tu bol môj prozápadný štýl, Ondrejov provýchodný štýl, výborné je, že Slovensko má Ďurovčíka, že má Šárku Ondrišovú, Zuzanu Hájkovú. Každý ide svojou cestou, a to je výborné. Teraz spejeme k uniformite. Je to v jeho koncepcii – spájanie repertoáru košického a bratislavského baletu. Je to úplná hlúposť.
.ondrej Šoth vás odvolal deň pred vašou premiérou...
To mu nikdy nezabudnem. Bolo to zákerné. Čo by sa stalo, keby ma odvolal v pondelok ráno, teda po premiére? Chýba tu veľkorysosť.
.beriete to ako osobný útok?
A ako ináč to mám brať? Keď som prišiel na poslednú skúšku v historickej budove SND a povedal som svetovému choreografovi Kudelkovi, že som bol práve vyhodený, on to nechápal. Tanečníci plakali, bolo tam veľa emócii. Nevedel som, či vôbec mám a či budem schopný tancovať. Na druhý deň som mal stáť na pódiu pred 600 ľuďmi a tváriť sa, že všetko je v poriadku. Predtým, ako sa zdvihla opona, sme sa všetci spolu držali, aj s mojou profesorkou pani Gustou Herényovou, s pánom Haľamom, s týmito velikánmi slovenského baletu a ja im hovorím „Poďme do toho spolu, je to náš večer.” A bolo to úžasné.
.a potom ste na začiatku Štyroch ročných období stáli na pódiu, zdvihla sa opona a nastal obrovský aplauz...
Ešte teraz som z toho dojatý. Deje sa to odvtedy pri každom predstavení. Roztriasli sa mi nohy. Nečakal som to. Nevedel som, či mám tancovať.
.musela to byť veľká sila...
Bola to pocta nám všetkým. Nedá sa to ani opísať. Bolo to ako v roku 1989. Revolúcia. Bolo to úžasné. V ten večer som cítil obrovskú satisfakciu.
.zažili ste niekedy niečo podobné?
Také niečo som nezažil nikdy.
.po piatkovej repríze sa krátko po tom, ako doznel dlhý aplauz v hľadisku, ozval aplauz spoza opony.
Tanečníci... Tanečníci sú úžasní. Cítia, že niečo sa končí. Oni už dnes nepotrebujú riaditeľa, ktorý ich núti pracovať. Sami si urobili choreografický workshop vo voľnom čase, sami chcú skúšať a zlepšovať sa. Keď som videl, ako im tlieskali v Kanade, kde vystupovali spolu so svetovými hviezdami, už som nemusel stáť na javisku. Len som sa pozeral zo zákulisia a bol som na nich hrdý.
.nemáte pocit, že teraz to vyjde navnivoč?
Teraz cítime obrovskú podporu. Volali mi z Prahy, volal mi Andrej Leonovič zo Štokholmu, volal mi Jiří Kylián a mnohí ďalší. Všetci vedia, že v Bratislave sa niečo začalo, že sa tu niečo deje. Boli to krásne štyri roky a ja som za ne veľmi vďačný. A zároveň vidím, ako to teraz všetko začínajú rozoberať pred mojimi očami.
.čo sa teraz stane?
Pán Harapes v tejto chvíli neurobí nič bez toho, aby mu to pán Šoth neodobril. V balete sa bude robiť to, čo povie pán Šoth, no a to znamená zmenu filozofie, estetiky a prístupu k tanečníkom. Na sále sa bude rozprávať len po slovensky a česky, ako to povedal na záver svojho prvého príhovoru pán Harapes, čo všetkých zahraničných členov baletu vylúči z bezprostrednej komunikácie... A začnú sa tu robiť Šothove choreografie. Tento súbor si to nezaslúži.
.čo budete robiť v najbližších mesiacoch?
Pôjdem do Bukurešti, kde mám robiť jednu choreografiu, a potom pôjdem do Kanady za priateľkou a dcérou. Dva-tri mesiace budem s Anik a Sandrine oddychovať. No a ideme na Pohodu! Budeme tam tancovať Bolero a viac. Ak to bude moje posledné vystúpenie na Slovensku, nič krajšie som si nemohol priať viac.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.