Iná Jana

Niežeby Jana Kirschner v minulosti svojimi hudobnými počinmi neprekvapovala. Najprv, ešte ako neplnoletá finalistka súťaže Miss Slovensko, šokovala tým, že vie spievať a nespráva sa ako televízna celebrita. Potom prišiel album V cudzom meste, ktorý ju posunul priamo do centra (česko-) slovenskej pop music. Po menej prekvapujúcej platni Pelikán nahrala pozoruhodný album Veci, čo sa dejú - cítiť z  neho neuspokojenie s priúzkym svetom slovenského popu, ktorý Jana všetkými smermi presahuje.
Vo chvíli, keď bola Jana Kirschner bezkonkurenčne najpopulárnejšou slovenskou speváčkou, prekvapila správou, že odchádza do Londýna. Nešlo o sťahovanie, ale o nahrávanie albumu pre európsku centrálu vydavateľstva Universal. V londýnskych štúdiách vznikol album produkovaný uznávaným Rossom Cullumom. Hoci sa Jane nepodarilo preraziť do veľkého sveta, získala neoceniteľné skúsenosti s tým, ako funguje popový priemysel. Za platňu Shine sa pritom vonkoncom nemusí hanbiť. Sú na nej výborne napísané, bravúrne zaspievané, citlivo zaranžované pesničky a napriek štúdiovej sofistikovanosti je na nej Jana jasne rozpoznateľná. Pesničky však majú anglické texty, a tak slovenského poslucháča príliš neoslovujú. No a v konkurencii britských speváčok ako Adele, Duffy, Amy Winehouse alebo Amy MacDonald, z ktorej každá má viac či menej dramatický životný príbeh, Janin album príliš nezažiaril.
Asi aj preto sa Jana hudobne vrátila domov. K muzikantom, ktorí nielen rozumejú jej hudbe, ale podobne ju aj cítia. S klaviristom Martinom Wittgruberom, gitaristami Maťkom Zajkom Pištom Lengyelom, perkusionistom Ajdžim Sabom a kontrabasistom Martinom Gašparom nahrala album Krajina rovina.
Už obal naznačuje atmosféru celej nahrávky: romantická melanchólia fotografií je skombinovaná s detsky hravým písmom. Na cédečku je desať krásnych pesničiek o láske a rozchode s prostými, poetickými, ornamentmi nepreťaženými textmi (niektoré, napríklad Máj, krásny máj alebo O láske nepoznanej patria medzi to najlepšie, čo doteraz Jana napísala), s pokojne plávajúcimi, miestami folklórom ovplyvnenými melódiami. Jana každú z nich priamo a neafektovane spieva, muzikanti jemne kolorujú celkovú atmosféru, netlačia sa dopredu, nesólujú, neukazujú, čo všetko vedia zahrať.
Napriek tomu je pocit z Krajiny roviny rozporuplný. Tú rozporuplnosť na album vniesol pravdepodobne producent Eddie Stevens. Je nepochopiteľné, že človek, ktorý bol pri výborných albumoch skupiny Moloko a speváčky Róisín Murphy, dokázal diamanty, ukryté v Janiných piesňach, zahmliť dlhými a samoúčelnými zvukovými plochami, vytvorenými jemným brnkaním gitár, cinkaním perkusií a elektroniky. Zrejme má ísť o atmosférické zarámovanie piesní, no rám v tomto prípade púta na seba väčšiu pozornosť než sám obraz. Na prvé počutie sa zdá, akoby tam toho bolo primálo, v skutočnosti je toho priveľa. Akoby nestačili piesne a bolo ich treba niečím vystužiť. Alebo tie piesne zneli majstrovi Eddiemu príliš "obyčajne", a tak k nim pridal trochu "umenia". Mimochodom, Krajna rovina je už druhá Stevensova produkcia na Slovensku - koncom minulého roka podobne otupil silu piesní skupiny Lavagance na ich albume I Like This Temper.
Krajina rovina je zvláštny album. Jana Kirschner ukázala, že sa nebojí vykročiť z vyšliapanej cesty, nenechá sa viesť zaručeným úspechom a chce skúšať nové veci. Za to si zaslúži obrovský rešpekt. A nielen za to. Aj za pesničky, ktoré sú z albumu na album čistejšie. Tie pesničky nepotrebujú zvukovú vatu ani kvázi umelecké experimentovanie. Samy sú silné. Netreba k nime nič pridávať. Možno na ďalšom albume...

Jana Kirschner: Krajina rovina, Universal, 2010.