Píše Peter Zajac

Vyzerá ako Fico, chodí ako Fico, kváka ako Fico, je to Fico. O Ficovi sa toho už navravelo dosť. Hovorilo sa o slabom a silnom štáte, o sociálnom cítení, populizme a demagógii, o marketingu, národovectve a nacionalizme, korupcii, klamstvách a kradnutí, o štvaní proti médiám, správcovským spoločnostiam, zahraničným investorom, menšinám, o jeho láske k Putinovmu Rusku, Lukašenkovmu Bielorusku a ku Castrovej Kube. Takmer vôbec sa však nehovorí o tom, čo je podstatou problému: o panstve politickej strany nad vládou práva a zákona.
Za Mečiara existovalo korupčné prepojenie politiky a podnikania a existovalo aj za Dzurindu. Mečiar šiel za rámec právneho štátu až do zrušenia referenda a neštítil sa ani smrti. Ani on však nedoviedol do takej systémovo rozvinutej podoby panstvo politickej strany nad celou spoločnosťou.
Fico povýšil politickú stranu nad štát a spoločnosť. Rozparceloval krajinu medzi jednotlivé vládne strany na vzduch, pôdu, dopravnú sieť. Regionálne ju rozkúskoval na eurofondové políčka. Na jednotlivých záhumienkoch nechal štyri roky bašovať Mečiara so Slotom a strážil ich len do tej miery, aby mu to neškodilo. Kolektívnu stranícku korupciu povýšil na princíp, ale v konečnom dôsledku sa ukázalo, že len zakrýva individuálnu, celkom osobnú korupciu zobchodovateľných flekov.
Lenže Fico šiel ešte ďalej. Panstvo politickej strany preniesol do verejnej správy, súdnictva, školstva a vedy, do sociálnej oblasti, zdravotníctva a kultúry. Politicky si sprivatizoval národ. To Slovensko ničí do kostnej drene. A treba to pomenovať rovno a adresne, ináč naozaj nemá zmysel potiť si tričko.  
Príbeh pezinskej skládky a prekvalifikovanie Hedvigy Malinovej, Ernesta Valka a Ladislava Reháka z obetí na vinníkov, to sú len vrcholky ľadovca. Pezinská skládka má ľuďom povedať, že proti stranícky skorumpovaným úradníkom a sudcom nemajú šancu na spravodlivosť. Kauza Valko&Rehák mala všetkým naznačiť, že ľudia v slobodných povolaniach sú neslobodní. Prípad správcovských spoločností a kampaň proti zahraničným investorom zase to, do akej miery sú závislé od vládnucich politických strán. Tlačový zákon učí novinárov, že nie sú nezávislí, lebo politické strany majú kedykoľvek voľný vstup na stránky ich novín.  
Svet Roberta Fica je v tomto ohľade zrkadlovým obrazom sveta Viktora Orbána. Ani jeden z nich nie je schopný riešiť reálne problémy svojej krajiny a vedú ju na smrteľnú špirálu gréckeho zadlžovania. Práve preto sú vo vzájomnom zovretí a Fico visí na šnúrkach Orbánových gatí rovnako ako Orbán na šnúrkach Ficových gatí.  
Panstvo politických strán nad spoločnosťou pripomína chápadlá chobotnice. Nadobudlo mafiánsku povahu. Mafiánsky svet je však paradoxný a platí to aj pre Ficov svet. Robí zo štátnych úradníkov, podnikateľov, sudcov, učiteľov, vedcov rukojemníkov politických strán. Robí však zároveň rukojemníkov z politických strán. Fico sa stal rukojemníkom J&T, ktorú síce podľa vlastných slov miluje ako koza nôž, ale správa sa voči nej tak, aby bola koza celá aj vlk sýty. Je rukojemníkom SPP, ktorý zaňho ťahá gaštany z ohňa v čase energetickej krízy, rukojemníkom ministrov, štátnych tajomníkov a členov predstavenstiev, s ktorými podpísal mefistofelské pakty, rukojemníkom akademikov, od ktorých požaduje správy o budúcom, zaručene nezaručenom rozkvete Slovenska, dekanov fakúlt, ktorí dodávajú falšované lekárske správy, muzikantov a bavičov, ktorí mu hudú do uška počas kampaní.
Svet podľa Fica vyzeral spočiatku fascinujúco. Až kým sa neukázalo, aký je pustošivý. Môže mať rozličné pomenovania. Určujúca je však jeho zhubná podstata. Práve o to ide v týchto dňoch.