Iste, demisie k politickému životu patria. V drvivej väčšine však bývajú vynútené vonkajším tlakom. Jiří Paroubek a ďalší českí stranícki lídri odstupovali po volebných debakloch. Keď pred štyrmi rokmi odstúpili dobrovoľne a z presvedčenia traja ministri KDH (pre boj o výhradu vo svedomí), bola to skôr európska kuriozita.
Spomínaný 52-ročný Roland Koch je iný prípad. Od mlada funkcionárčil v politike, jedenásť rokov viedol Hesensko, a preto sa dá ľudsky pochopiť, že naozaj dostal chuť na biznis a zatúžil po voľných víkendoch, o ktorých vraj tak dlho snívala jeho manželka. Koch navyše odchádza so cťou voľbami nepokoreného matadora nemeckej politiky. Ale ako si vážiť demisiu Horsta Köhlera? Nemecký prezident odišiel ako urazený muž. Keby aspoň zviedol nejaký zásadný politický zápas, po ktorom by ostala stopa. Zanechal však po sebe prázdno a množstvo otáznikov. Prečo vlastne odstúpil? V čase, keď eurozóne hrozí rozvrat a jeho krajine vládne slabá vláda? Pred novinármi vyhlásil, že nepociťoval rešpekt voči svojmu úradu. Vraj sa ho dotkla kritika za rozhlasový rozhovor, v ktorom hájil nevyhnutnosť vojny v Afganistane a vojenských misií obchodnými záujmami Nemecka. Jeho formulácia nebola najšťastnejšia, keďže ťaženie v Afganistane je doma veľmi nepopulárne. Kritika zo strany opozície a médií však bola prehnaná. Prezidenta však hnevalo aj mlčanie Angely Merkelovej, ktorá sa ho nezastala. Práve Merkelová vytiahla Köhlera z postu šéfa Medzinárodného menového fondu a spravila ho v roku 2004 prvýkrát prezidentom. Až dovtedy nebol Köhler politikom v pravom zmysle slova. Vždy bol ako vysoký úradník súčasťou veľkej organizácie, kde si plnil svoje úlohy, či už to bolo doma na ministerstvách alebo na MMF vo Washingtone.
Zrazu bol však prezidentom. Po ruke už nemal byrokratický kolos, ale malý aparát a ešte menšie právomoci. Jeho predchodcovia ako Richard von Weizsäcker či Roman Herzog boli prezidentmi pamätných prejavov. Na tie ekonóm Köhler nebol stavaný, a to ani v najväčšej povojnovej hospodárskej kríze. Rovnako ťažko znášal, že ho kancelárka Merkelová často prehliada. Aj preto sa zrejme čoraz viac cítil ako väzeň zámku Bellevue. Ľudsky to možno chápať. Do nemeckých dejín sa však Horst Köhler zapíše ako prezident, ktorý zbabelo zutekal. Pretože jeho prízemné pocity mu boli viac než pocit zodpovednosti za krajinu.
Spomínaný 52-ročný Roland Koch je iný prípad. Od mlada funkcionárčil v politike, jedenásť rokov viedol Hesensko, a preto sa dá ľudsky pochopiť, že naozaj dostal chuť na biznis a zatúžil po voľných víkendoch, o ktorých vraj tak dlho snívala jeho manželka. Koch navyše odchádza so cťou voľbami nepokoreného matadora nemeckej politiky. Ale ako si vážiť demisiu Horsta Köhlera? Nemecký prezident odišiel ako urazený muž. Keby aspoň zviedol nejaký zásadný politický zápas, po ktorom by ostala stopa. Zanechal však po sebe prázdno a množstvo otáznikov. Prečo vlastne odstúpil? V čase, keď eurozóne hrozí rozvrat a jeho krajine vládne slabá vláda? Pred novinármi vyhlásil, že nepociťoval rešpekt voči svojmu úradu. Vraj sa ho dotkla kritika za rozhlasový rozhovor, v ktorom hájil nevyhnutnosť vojny v Afganistane a vojenských misií obchodnými záujmami Nemecka. Jeho formulácia nebola najšťastnejšia, keďže ťaženie v Afganistane je doma veľmi nepopulárne. Kritika zo strany opozície a médií však bola prehnaná. Prezidenta však hnevalo aj mlčanie Angely Merkelovej, ktorá sa ho nezastala. Práve Merkelová vytiahla Köhlera z postu šéfa Medzinárodného menového fondu a spravila ho v roku 2004 prvýkrát prezidentom. Až dovtedy nebol Köhler politikom v pravom zmysle slova. Vždy bol ako vysoký úradník súčasťou veľkej organizácie, kde si plnil svoje úlohy, či už to bolo doma na ministerstvách alebo na MMF vo Washingtone.
Zrazu bol však prezidentom. Po ruke už nemal byrokratický kolos, ale malý aparát a ešte menšie právomoci. Jeho predchodcovia ako Richard von Weizsäcker či Roman Herzog boli prezidentmi pamätných prejavov. Na tie ekonóm Köhler nebol stavaný, a to ani v najväčšej povojnovej hospodárskej kríze. Rovnako ťažko znášal, že ho kancelárka Merkelová často prehliada. Aj preto sa zrejme čoraz viac cítil ako väzeň zámku Bellevue. Ľudsky to možno chápať. Do nemeckých dejín sa však Horst Köhler zapíše ako prezident, ktorý zbabelo zutekal. Pretože jeho prízemné pocity mu boli viac než pocit zodpovednosti za krajinu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.