Pred sto rokmi vzniklo hnutie, ktoré sa stalo globálnym fenoménom. V našich končinách to skauti nikdy nemali jednoduché. Prežili roky rozmachu, ale aj obdobia zákazov a prenasledovania. Hoci tie im už dnes nehrozia, musia čeliť úplne novým výzvam.
Začalo sa to v roku 1900, počas Búrskej vojny medzi Britmi a potomkami holandských kolonizátorov – Búrmi. Oddiel britských vojakov sa v juhoafrickom meste Mafeking zúrivo bránil proti niekoľkonásobnej presile Búrov. Hoci nešlo o kľúčovú bitku, pre podlomené sebavedomie Britov mala veľký symbolický význam a médiá na ostrovoch ju pozorne sledovali. Obrancom velil charizmatický generál Robert Baden-Powell, ktorý sa stal známym nielen svojou rozhodnosťou a originálnymi vojenskými nápadmi, ale aj príslovečným anglickým humorom. „Všetko v poriadku, štyri hodiny bombardovania, zabitý jeden pes,“ hlásil do Londýna po jednom z útokov. Keď britskí vojaci po viac ako dvesto dňoch obliehania prinútili Búrov ustúpiť, v Británii vypuklo nadšenie. A zrodila sa legenda.
.od vyzvedačov k skautom
Po vojne začal slávou ovenčený hrdina od Matefingu rozmýšľať o tom, ako zúročiť svoje skúsenosti. Jeho prvým nápadom bolo napísať príručku pre vyzvedačov. Keď sa stala hitom medzi mladými anglickými chlapcami, odhodlal sa na ďalší experiment. Na anglickom ostrove Brownsea zhromaždil v roku 1907 skupinu chlapcov z rôznych sociálnych vrstiev a týždeň ich cvičil v táborení a spôsoboch prežitia v prírode. Deti boli nadšené. Úspech Baden-Powela povzbudil, a tak sa vrhol na štúdium rozličných pedagogických smerov a koncepcií. Značný dojem na neho urobilo stretnutie s americkým spisovateľom Ernstom Thompsonom Setonom, ktorý krátko predtým založil zálesácke hnutie Woodcraft Indians. Aj pod vplyvom nových informácií začal Baden-Powell postupne prepisovať svoju vyzvedačskú príručku. V roku 1908 vydal svoje životné dielo Scouting for Boys (Skauting pre chlapcov), ktoré už bolo nielen zborníkom dobrých rád pre dobrodružné povahy, ale aj hodnotovým systémom, podľa ktorého sa mali formovať ďalšie generácie mladých Angličanov. Hoci recenzie na knihu boli skôr vlažné až výsmešné, britskí školáci začali pod jej vplyvom spontánne vytvárať skautské oddiely. Po roku od jej vydania sa k tomuto hnutiu hlásilo viac ako stotisíc členov. V roku 1910 vyzval kráľ Eduard VII Baden–Powella, aby opustil armádu a naplno sa začal venovať formovaniu skautského hnutia.
.nadšený učiteľ
Keď sa stredoškolský učiteľ telocviku z pražského Smíchova Antonín Svojsík oboznámil s myšlienkami Baden-Powella, zostal očarený. Dal dokopy peniaze a odcestoval na britské ostrovy, aby sa mohol osobne stretnúť so slávnym generálom. Domov sa už vracal s jasným plánom – založiť skautské hnutie a čo najviac ho propagovať na území Čiech. Nebola to ľahká úloha. Mnohí skeptici sa na nápad, že deti by sa mali túlať po lesoch a spávať pod holým nebom, pozerali ako na čisté bláznovstvo. Svojsík sa však nevzdal. Baden-Powellove zásady obohatil o niektoré prvky vychádzajúce z českých reálií a vydal knihu Základy junáctví, ktorá odštartovala skauting v Čechách. Vzápätí sa mu podarilo získať vplyvných podporovateľov nového hnutia. Obhajoval ho napríklad slávny lekár Jozef Thomayer. V roku 1912 Svojsík zorganizoval prvý skautský – junácky tábor.
Už o rok neskôr sa skauting objavil aj na území dnešného Slovenska. Prvý chlapčenský skautský oddiel založil profesor benediktínskeho gymnázia v Komárne Alexander Karle. Ešte v ten istý rok zorganizovali komárňanskí skauti splav Váhu na pltiach – z Kraľovian až do Komárna. Išlo však o aktivitu maďarských študentov, organizovanú pod hlavičkou Maďarského skautského zväzu. Medzi Slovákmi sa skauting začal masovejšie šíriť až po vzniku prvej Československej republiky a výdatne sa na tom podieľali najmä českí úradníci a učitelia, ktorí prišli na Slovensko.
Práve pri vzniku nového štátu zohrali skauti úlohu, ktorá im priniesla veľkú legitimitu a popularitu. V chaose, ktorý sprevádzal prvé dni vzniku Československa, ponúkol Svojsík skautov ako kuriérov, ktorí zabezpečovali komunikáciu novovzniknutých inštitúcií a politikov. Prvými československými poštovými známkami sa dokonca stali známky vydané tzv. Poštou českých skautov v službách národnej vlády. Skauting si tak získal vplyvných podporovateľov a veľkým stúpencom hnutia sa stal aj prezident Masaryk.
.brat Akela
Václav Rubeš sa dá smelo označiť za legendu slovenského skautingu. Do hnutia vstúpil v roku 1938, zvolil si prezývku Akela a prežil všetky jeho zákazy a obnovenia. V deväťdesiatych rokoch sa na krátky čas dokonca stál náčelníkom slovenských skautov. Časté dochádzanie do Bratislavy ho príliš zaťažovalo, a tak sa funkcionárčenia vzdal. Dnes sa venuje už iba svojej veľkej pýche – Skautskému múzeu v Ružomberku, ktorého je správcom. Ako nezabudne zdôrazniť hneď po privítaní, táto inštitúcia sídliaca v nenápadnej, a na prvý pohľad zanedbanej ružomberskej budove, bola prvá a do nedávna aj jediná svojho druhu v bývalom východnom bloku.
Keď Rubeša na konci tridsiatych rokov priviedol otec medzi skautov (v Československu pôsobili pod názvom Zväz Junákov skautov Republiky Československej) toto hnutie už v Ružomberku bolo pomerne rozšírené. Jeho založenie sa viaže k roku 1921 a súvisí s návštevou skupinky miestnych gymnazistov okolo Laca Krónera na Všesokolskom zlete v Prahe. Mladých slovenských študentov síce veľmi nenadchli predvádzané gymnastické zostavy, zato však zostali očarení duchom, ktorého okolo seba šírili českí skauti. Hneď po návrate sa rozhodli založiť niečo podobné aj v Ružomberku. Podarilo sa a o krátky čas už v meste fungovalo niekoľko skautských oddielov.
Okrem tzv. zväzových skautov sa v Ružomberku snažil zapustiť korene aj Katolícky skauting, ktorý bol súčasťou československého skautského hnutia, mal však autonómne postavenie. „Neboli veľmi rozvinutí, čo je zaujímavé, pretože Ružomberok bol katolícke mesto. Katolícka mládež sa pre skauting príliš nenadchla,“ spomína si Rubeš. Na Slovensku pôsobili aj skauti evanjelickí, židovskí, pravoslávni a dokonca komunistickí Spartakovi skauti práce.
.v tieni diktatúr
Po zániku prvej republiky doba skautom nepriala. V decembri 1938 autonómna slovenská vláda nariadila rozpustenie Zväzu skautov RČS, ako aj všetkých skautských odnoží. Jedinou povolenou mládežníckou organizáciou sa stala Hlinkova mládež. Slovenskí skauti tak po prvýkrát stáli pred otázkou, ako ďalej. Väčšina z nich sa rozhodla Hlinkovu mládež ignorovať a prestali sa stretávať. Mnohí sa – podobne ako českí skauti v Protektoráte – zapojili do odboja. Do Hlinkovej mládeže prešla len časť, najmä katolíckych skautov. Jeden z lídrov Katolíckeho skautingu Alojz Macek sa neskôr dokonca stal veliteľom HM a poslancom Slovenského snemu.
Do odboja sa v roku 1944 zapojil aj Václav Rubeš. „Bol som pätnásťročný mladík, ešte si ma veľmi nevšímali, a tak som mohol fungovať ako spojka.“ Aj Rubešovou zásluhou dnes existujú pomerne presné informácie o tých slovenských skautoch, ktorí v odboji položili život. Počas SNP ich padlo 111 a ďalších 43 zahynulo v zahraničných armádach. Ďalších 257 bolo zavraždených v koncentračných táboroch.
Po oslobodení v roku 1945 sa skautingu črtali lepšie časy. Aktivity a členská základňa sa pomerne rýchlo obnovovali.
Renesanciu prežívalo skautské hnutie aj v Ružomberku, kde v krátkom čase začali fungovať tri oddiely. Toto obdobie však netrvalo dlho. Hneď po víťaznom februári 1948 prišla na adresu skautov tvrdá kritika a v roku 1950 nasledoval druhý zákaz skautského hnutia. Čo komunistom na skautoch prekážalo? Podľa Rubeša najmä previazanosť so Západom a aj to, že zakladateľom hnutia bol britský dôstojník. Dobová propaganda skautingu vyčítala aj fakt, že je „školou pre výchovu špiónov, záškodníkov, štrajkokazov a spupných kolonizátorov.“
„Po zákaze sme uvažovali, čo robiť. Nútili nás vstúpiť do Pionierskej organizácie, ale to sme nechceli. Vedeli sme, že je to sovietsky model a zároveň sme si hovorili – načo niekam vstupovať, keď sme skauti,“ hovorí Rubeš. Nakoniec získali „azyl“ v miestom Turistickom oddieli mládeže. „Robili sme skoro to isté, ale nemohlo to byť úplne totožné, pretože sme vedeli, že nás sledujú.“
V roku 1968 sa už Rubeš výrazne angažoval pri obnovovaní skautingu nielen v Ružomberku, ale na celom Slovensku. Bol zvolený okresným vodcom a neskôr aj vodcom podtatranskej oblasti, ktorú tvorilo šesť severoslovenských okresov. O členstvo v hnutí bol v období Pražskej jari veľký záujem. V Ružomberku v krátkom čase vzniklo šesť oddielov s 360 členmi. Na papieri z ružomberskej celulózky vtedy vyšli aj prvé dve čísla obnoveného československého skautského časopisu. „Oslovili ma z Prahy, že nemajú papier, či by som im s tým nejako nepomohol,“ spomína si Rubeš a s hrdosťou ukazuje na kožený ďakovný list, ktorý visí na stene múzea.
Počas dubčekovského oteplenia mali niekoľkí ružomberskí skauti možnosť navštíviť aj kolegov v Británii. Ich cesta dopadla úspešne, dokonca dohodli, že zakrátko pricestujú šiesti anglickí skauti do Ružomberka. „Pripravili sme im výborný program. Prvý deň dopadol perfektne, druhý tiež a na tretí deň prišli Rusi,“ hovorí dnes už s úsmevom Rubeš. Angličania museli hneď odcestovať a skauti sa opäť vrátili do turistického oddielu.
Rubeš dvakrát doplatil na svoju celoživotnú záľubu stratou zamestnania. Prvýkrát ho pre skauting vyhodili v 50. rokoch z armády, druhýkrát nad ňou v roku 1970 neprižmúril oči personalista v okresnom ústave národného zdravia.
.boli sme zásadovejší
Najťažšie však podľa Rubeša bolo tretie obnovenie skautingu v roku 1989. Chýbali vedúci a mnohí bývali členovia začali byť časovo tak zaneprázdnení, že si už pre tieto aktivity nedokázali nájsť čas. Nakoniec sa to predsa podarilo a dnes v Ružomberku pôsobí okolo 90 skautov. Aj sám Rubeš však priznáva, že záujem o skauting sa vytráca. „V dobe televízie, mobilov a internetu sa tomu ani veľmi nečudujem. Skauting si vyžaduje veľa času, a tak je ťažké to so všetkým tým skĺbiť.“ A v čom sú dnešní skauti iní od jeho generácie? „My sme boli oveľa zásadovejší, neexistovalo, že by sme sa prehrešili proti skautskému desatoru. Mám pocit, že dnes sa to už až tak vážne neberie,“ hovorí s dávkou nostalgie.
.prežité bobríky
Skauting sa naozaj mení, i keď to tak pri zbežnom pohľade vôbec nemusí vyzerať. Napríklad v tábore skautov z bratislavskej mestskej časti Karlova Ves, ktorý sa usídlil v kysuckej dedine Lutiše: Na lúke pod lesom je stanový tábor, rozdelený na dievčenskú a chlapčenskú časť, stojí tu poľná kuchyňa a „spoločenská miestnosť“. Skauti a skautky pília a okresávajú drevo, stĺkajú vlastné postele a lavičky. Stožiar už stojí, ale treba ešte pripraviť bránu do tábora a stany pre vĺčatá (deti do 11 rokov). Skauti si okrem stavania obydlí aj sami varia, starší roveri pripravujú program pre mladších. Mnohí z nich sú v oddieli už viac ako desať rokov. Drží ich tam kamarátstvo, príjemné spomienky a, samozrejme, skautské myšlienky.
Romantika? Určite. Ale to všetko je len vonkajšok, na ktorý by žiadnu podobnú organizáciu nebolo treba. „Nie je to o turizme,“ hovorí vedúci tábora Pavol Šveda, v „civile“ prekladateľ pri Európskej komisii. „Tá príroda a to, že decká chodia do lesa a robia s drevom, to je akoby len forma výchovy. Výchovy, ktorá má viesť „k porozumeniu a tolerancii medzi ľuďmi a pomôcť mladým ľuďom dosiahnuť ich všestranný rozvoj.“
Skautské desatoro zostáva, rovnako ako výchova k sebazdokonaľovaniu, priateľstvu a zodpovednosti, mení sa však program. Kým v minulosti to bolo tak, že keď sa chcel niekto stať skautom prvého stupňa, potreboval na to veľa neužitočných vedomostí a schopností – napríklad ubehnúť sto metrov v určitom čase, vyrobiť vtáčiu búdku, ovládať morzeovku... Dnes sa namiesto viazania uzlov kladie väčší dôraz napríklad na orientáciu pomocou navigačných prístrojov či hry na námety z knižiek. Ale nielen to – úlohy sa aj viac individualizujú. Deti si samy vytyčujú ciele a môžu sa rozvíjať v oblastiach, ktoré ich zaujímajú a potom predvedú, ako v nich pokročili.
Zmenám podľa Švedu paradoxne prialo aj to, že na Slovensku skauting nie je až taký populárny ako v Česku. S mladšími ľuďmi bolo ľahšie robiť programové zmeny: „V Česku je veľmi veľa starších skautov, ktorí sú puristi a kladú až príliš veľký dôraz na výchovu v prírode.“
Príkladom zmeny sú aj tzv. bobríky, o ktorých Šveda hovorí ako o relikte 40. rokov: „Bobríky vyplývali z predstavy, že všetky deti dokážu podávať tie isté výkony, čo už dnes neplatí. Je však možné, že sa na ne niekto podujme. Dá sa napríklad 24 hodín mlčať, vydržať 24 hodín bez jedla alebo vydržať 24 hodín mimo tábora, sledujúc, čo sa tu deje a nebyť spozorovaný.“ Rozhodnutie držať bobríka je však individuálne. Ak chce organizácia pritiahnuť ďalších členov, inak to ani nejde.
.menej detí, menej vodcov
Napriek úsiliu počet skautov klesá – z 8 346 členov v roku 2003 na 6 485 v minulom roku. Slovensko tým kopíruje európsky trend (nie však Áziu, kde skauting zažíva boom). Skauti svoj úbytok pripisujú viacerým dôvodom.
Problémom je napríklad nedostatok voľného času detí a možno aj veľké ambície rodičov, ktorí chcú zlepšovať svoje deti v matematike či v angličtine, posielajú ich na rôzne krúžky. Šveda opisuje situáciu takto: „Deti, ktoré vydržia rok a zažijú prvý tábor, už zostávajú ľahšie, ale skauting má tú nevýhodu, že zaberie veľa času. Skauti sa stretávajú každý týždeň, čo nie všetky deti chcú alebo môžu. Problémom, najmä v Bratislave, je, že rodičia tlačia na deti, aby sa venovali všetkému možnému. Tie potom nemajú voľný čas ani na to, aby mohli napríklad v sobotu chodiť na výpravy do lesa. Rodičia si často postavia priority tak, že dieťa nemá prakticky žiadny svoj život.“ Problémom začína byť aj to, že mnohé z detí sú jedináčikovia, o ktorých majú ich rodičia až prehnaný strach a boja sa ich púšťať na výlety a tábory.
.buď pripravený
Nie všetko však musí ísť k horšiemu. Originálnou a užitočnou aktivitou slovenského skautingu bolo vytvorenie deviatich rómskych skautských zborov na východnom Slovensku, vedených zväčša rómskymi dobrovoľníkmi. Aj v minulosti sa síce stávalo, že sa do oddielu prihlásil Róm, ale tieto nové rómske zbory sa organizujú v jednej komunite.
„Učíme ich, že je normálne pomáhať druhým, postarať sa sám o seba a o svoju rodinu, ale aj, že nie je normálne, keď majú 14-ročné deti vlastných potomkov,“ hovorí Michal Milla z centrály Slovenského skautingu. Pre mnohých rómskych skautov je veľká udalosť, ak sa dostanú mimo svoju osadu, do veľkého mesta alebo do kina. A výsledky sú vraj zjavné. „Rómskym skautom sa zlepšuje školská dochádzka, študijné výsledky a začínajú si vážiť jeden druhého, uvedomovať si hodnotu vecí okolo seba. Pre mnohých je to niečo, čo ešte v živote nezažili,“ tvrdí Milla.
Skauting dnes stojí pred dôležitou výzvou. Jeho história, nadšená práca s deťmi a pevný hodnotový systém hovoria silne v prospech toho, aby sa organizácia zachovala minimálne v súčasnej sile. Na druhej strane záujem detí klesá, rodičovské nároky stúpajú rovnako ako konkurencia zo strany iných organizácií a elektronických hračiek. Problém je aj udržať vodcov, ktorí sú ochotní venovať svoj čas cudzím deťom. Slová skautského hesla „Buď pripravený!“ platia teda nielen pre členov, ale aj pre skauting samotný.
.jozef Majchrák, .tomáš Gális
Začalo sa to v roku 1900, počas Búrskej vojny medzi Britmi a potomkami holandských kolonizátorov – Búrmi. Oddiel britských vojakov sa v juhoafrickom meste Mafeking zúrivo bránil proti niekoľkonásobnej presile Búrov. Hoci nešlo o kľúčovú bitku, pre podlomené sebavedomie Britov mala veľký symbolický význam a médiá na ostrovoch ju pozorne sledovali. Obrancom velil charizmatický generál Robert Baden-Powell, ktorý sa stal známym nielen svojou rozhodnosťou a originálnymi vojenskými nápadmi, ale aj príslovečným anglickým humorom. „Všetko v poriadku, štyri hodiny bombardovania, zabitý jeden pes,“ hlásil do Londýna po jednom z útokov. Keď britskí vojaci po viac ako dvesto dňoch obliehania prinútili Búrov ustúpiť, v Británii vypuklo nadšenie. A zrodila sa legenda.
.od vyzvedačov k skautom
Po vojne začal slávou ovenčený hrdina od Matefingu rozmýšľať o tom, ako zúročiť svoje skúsenosti. Jeho prvým nápadom bolo napísať príručku pre vyzvedačov. Keď sa stala hitom medzi mladými anglickými chlapcami, odhodlal sa na ďalší experiment. Na anglickom ostrove Brownsea zhromaždil v roku 1907 skupinu chlapcov z rôznych sociálnych vrstiev a týždeň ich cvičil v táborení a spôsoboch prežitia v prírode. Deti boli nadšené. Úspech Baden-Powela povzbudil, a tak sa vrhol na štúdium rozličných pedagogických smerov a koncepcií. Značný dojem na neho urobilo stretnutie s americkým spisovateľom Ernstom Thompsonom Setonom, ktorý krátko predtým založil zálesácke hnutie Woodcraft Indians. Aj pod vplyvom nových informácií začal Baden-Powell postupne prepisovať svoju vyzvedačskú príručku. V roku 1908 vydal svoje životné dielo Scouting for Boys (Skauting pre chlapcov), ktoré už bolo nielen zborníkom dobrých rád pre dobrodružné povahy, ale aj hodnotovým systémom, podľa ktorého sa mali formovať ďalšie generácie mladých Angličanov. Hoci recenzie na knihu boli skôr vlažné až výsmešné, britskí školáci začali pod jej vplyvom spontánne vytvárať skautské oddiely. Po roku od jej vydania sa k tomuto hnutiu hlásilo viac ako stotisíc členov. V roku 1910 vyzval kráľ Eduard VII Baden–Powella, aby opustil armádu a naplno sa začal venovať formovaniu skautského hnutia.
.nadšený učiteľ
Keď sa stredoškolský učiteľ telocviku z pražského Smíchova Antonín Svojsík oboznámil s myšlienkami Baden-Powella, zostal očarený. Dal dokopy peniaze a odcestoval na britské ostrovy, aby sa mohol osobne stretnúť so slávnym generálom. Domov sa už vracal s jasným plánom – založiť skautské hnutie a čo najviac ho propagovať na území Čiech. Nebola to ľahká úloha. Mnohí skeptici sa na nápad, že deti by sa mali túlať po lesoch a spávať pod holým nebom, pozerali ako na čisté bláznovstvo. Svojsík sa však nevzdal. Baden-Powellove zásady obohatil o niektoré prvky vychádzajúce z českých reálií a vydal knihu Základy junáctví, ktorá odštartovala skauting v Čechách. Vzápätí sa mu podarilo získať vplyvných podporovateľov nového hnutia. Obhajoval ho napríklad slávny lekár Jozef Thomayer. V roku 1912 Svojsík zorganizoval prvý skautský – junácky tábor.
Už o rok neskôr sa skauting objavil aj na území dnešného Slovenska. Prvý chlapčenský skautský oddiel založil profesor benediktínskeho gymnázia v Komárne Alexander Karle. Ešte v ten istý rok zorganizovali komárňanskí skauti splav Váhu na pltiach – z Kraľovian až do Komárna. Išlo však o aktivitu maďarských študentov, organizovanú pod hlavičkou Maďarského skautského zväzu. Medzi Slovákmi sa skauting začal masovejšie šíriť až po vzniku prvej Československej republiky a výdatne sa na tom podieľali najmä českí úradníci a učitelia, ktorí prišli na Slovensko.
Práve pri vzniku nového štátu zohrali skauti úlohu, ktorá im priniesla veľkú legitimitu a popularitu. V chaose, ktorý sprevádzal prvé dni vzniku Československa, ponúkol Svojsík skautov ako kuriérov, ktorí zabezpečovali komunikáciu novovzniknutých inštitúcií a politikov. Prvými československými poštovými známkami sa dokonca stali známky vydané tzv. Poštou českých skautov v službách národnej vlády. Skauting si tak získal vplyvných podporovateľov a veľkým stúpencom hnutia sa stal aj prezident Masaryk.
.brat Akela
Václav Rubeš sa dá smelo označiť za legendu slovenského skautingu. Do hnutia vstúpil v roku 1938, zvolil si prezývku Akela a prežil všetky jeho zákazy a obnovenia. V deväťdesiatych rokoch sa na krátky čas dokonca stál náčelníkom slovenských skautov. Časté dochádzanie do Bratislavy ho príliš zaťažovalo, a tak sa funkcionárčenia vzdal. Dnes sa venuje už iba svojej veľkej pýche – Skautskému múzeu v Ružomberku, ktorého je správcom. Ako nezabudne zdôrazniť hneď po privítaní, táto inštitúcia sídliaca v nenápadnej, a na prvý pohľad zanedbanej ružomberskej budove, bola prvá a do nedávna aj jediná svojho druhu v bývalom východnom bloku.
Keď Rubeša na konci tridsiatych rokov priviedol otec medzi skautov (v Československu pôsobili pod názvom Zväz Junákov skautov Republiky Československej) toto hnutie už v Ružomberku bolo pomerne rozšírené. Jeho založenie sa viaže k roku 1921 a súvisí s návštevou skupinky miestnych gymnazistov okolo Laca Krónera na Všesokolskom zlete v Prahe. Mladých slovenských študentov síce veľmi nenadchli predvádzané gymnastické zostavy, zato však zostali očarení duchom, ktorého okolo seba šírili českí skauti. Hneď po návrate sa rozhodli založiť niečo podobné aj v Ružomberku. Podarilo sa a o krátky čas už v meste fungovalo niekoľko skautských oddielov.
Okrem tzv. zväzových skautov sa v Ružomberku snažil zapustiť korene aj Katolícky skauting, ktorý bol súčasťou československého skautského hnutia, mal však autonómne postavenie. „Neboli veľmi rozvinutí, čo je zaujímavé, pretože Ružomberok bol katolícke mesto. Katolícka mládež sa pre skauting príliš nenadchla,“ spomína si Rubeš. Na Slovensku pôsobili aj skauti evanjelickí, židovskí, pravoslávni a dokonca komunistickí Spartakovi skauti práce.
.v tieni diktatúr
Po zániku prvej republiky doba skautom nepriala. V decembri 1938 autonómna slovenská vláda nariadila rozpustenie Zväzu skautov RČS, ako aj všetkých skautských odnoží. Jedinou povolenou mládežníckou organizáciou sa stala Hlinkova mládež. Slovenskí skauti tak po prvýkrát stáli pred otázkou, ako ďalej. Väčšina z nich sa rozhodla Hlinkovu mládež ignorovať a prestali sa stretávať. Mnohí sa – podobne ako českí skauti v Protektoráte – zapojili do odboja. Do Hlinkovej mládeže prešla len časť, najmä katolíckych skautov. Jeden z lídrov Katolíckeho skautingu Alojz Macek sa neskôr dokonca stal veliteľom HM a poslancom Slovenského snemu.
Do odboja sa v roku 1944 zapojil aj Václav Rubeš. „Bol som pätnásťročný mladík, ešte si ma veľmi nevšímali, a tak som mohol fungovať ako spojka.“ Aj Rubešovou zásluhou dnes existujú pomerne presné informácie o tých slovenských skautoch, ktorí v odboji položili život. Počas SNP ich padlo 111 a ďalších 43 zahynulo v zahraničných armádach. Ďalších 257 bolo zavraždených v koncentračných táboroch.
Po oslobodení v roku 1945 sa skautingu črtali lepšie časy. Aktivity a členská základňa sa pomerne rýchlo obnovovali.
Renesanciu prežívalo skautské hnutie aj v Ružomberku, kde v krátkom čase začali fungovať tri oddiely. Toto obdobie však netrvalo dlho. Hneď po víťaznom februári 1948 prišla na adresu skautov tvrdá kritika a v roku 1950 nasledoval druhý zákaz skautského hnutia. Čo komunistom na skautoch prekážalo? Podľa Rubeša najmä previazanosť so Západom a aj to, že zakladateľom hnutia bol britský dôstojník. Dobová propaganda skautingu vyčítala aj fakt, že je „školou pre výchovu špiónov, záškodníkov, štrajkokazov a spupných kolonizátorov.“
„Po zákaze sme uvažovali, čo robiť. Nútili nás vstúpiť do Pionierskej organizácie, ale to sme nechceli. Vedeli sme, že je to sovietsky model a zároveň sme si hovorili – načo niekam vstupovať, keď sme skauti,“ hovorí Rubeš. Nakoniec získali „azyl“ v miestom Turistickom oddieli mládeže. „Robili sme skoro to isté, ale nemohlo to byť úplne totožné, pretože sme vedeli, že nás sledujú.“
V roku 1968 sa už Rubeš výrazne angažoval pri obnovovaní skautingu nielen v Ružomberku, ale na celom Slovensku. Bol zvolený okresným vodcom a neskôr aj vodcom podtatranskej oblasti, ktorú tvorilo šesť severoslovenských okresov. O členstvo v hnutí bol v období Pražskej jari veľký záujem. V Ružomberku v krátkom čase vzniklo šesť oddielov s 360 členmi. Na papieri z ružomberskej celulózky vtedy vyšli aj prvé dve čísla obnoveného československého skautského časopisu. „Oslovili ma z Prahy, že nemajú papier, či by som im s tým nejako nepomohol,“ spomína si Rubeš a s hrdosťou ukazuje na kožený ďakovný list, ktorý visí na stene múzea.
Počas dubčekovského oteplenia mali niekoľkí ružomberskí skauti možnosť navštíviť aj kolegov v Británii. Ich cesta dopadla úspešne, dokonca dohodli, že zakrátko pricestujú šiesti anglickí skauti do Ružomberka. „Pripravili sme im výborný program. Prvý deň dopadol perfektne, druhý tiež a na tretí deň prišli Rusi,“ hovorí dnes už s úsmevom Rubeš. Angličania museli hneď odcestovať a skauti sa opäť vrátili do turistického oddielu.
Rubeš dvakrát doplatil na svoju celoživotnú záľubu stratou zamestnania. Prvýkrát ho pre skauting vyhodili v 50. rokoch z armády, druhýkrát nad ňou v roku 1970 neprižmúril oči personalista v okresnom ústave národného zdravia.
.boli sme zásadovejší
Najťažšie však podľa Rubeša bolo tretie obnovenie skautingu v roku 1989. Chýbali vedúci a mnohí bývali členovia začali byť časovo tak zaneprázdnení, že si už pre tieto aktivity nedokázali nájsť čas. Nakoniec sa to predsa podarilo a dnes v Ružomberku pôsobí okolo 90 skautov. Aj sám Rubeš však priznáva, že záujem o skauting sa vytráca. „V dobe televízie, mobilov a internetu sa tomu ani veľmi nečudujem. Skauting si vyžaduje veľa času, a tak je ťažké to so všetkým tým skĺbiť.“ A v čom sú dnešní skauti iní od jeho generácie? „My sme boli oveľa zásadovejší, neexistovalo, že by sme sa prehrešili proti skautskému desatoru. Mám pocit, že dnes sa to už až tak vážne neberie,“ hovorí s dávkou nostalgie.
.prežité bobríky
Skauting sa naozaj mení, i keď to tak pri zbežnom pohľade vôbec nemusí vyzerať. Napríklad v tábore skautov z bratislavskej mestskej časti Karlova Ves, ktorý sa usídlil v kysuckej dedine Lutiše: Na lúke pod lesom je stanový tábor, rozdelený na dievčenskú a chlapčenskú časť, stojí tu poľná kuchyňa a „spoločenská miestnosť“. Skauti a skautky pília a okresávajú drevo, stĺkajú vlastné postele a lavičky. Stožiar už stojí, ale treba ešte pripraviť bránu do tábora a stany pre vĺčatá (deti do 11 rokov). Skauti si okrem stavania obydlí aj sami varia, starší roveri pripravujú program pre mladších. Mnohí z nich sú v oddieli už viac ako desať rokov. Drží ich tam kamarátstvo, príjemné spomienky a, samozrejme, skautské myšlienky.
Romantika? Určite. Ale to všetko je len vonkajšok, na ktorý by žiadnu podobnú organizáciu nebolo treba. „Nie je to o turizme,“ hovorí vedúci tábora Pavol Šveda, v „civile“ prekladateľ pri Európskej komisii. „Tá príroda a to, že decká chodia do lesa a robia s drevom, to je akoby len forma výchovy. Výchovy, ktorá má viesť „k porozumeniu a tolerancii medzi ľuďmi a pomôcť mladým ľuďom dosiahnuť ich všestranný rozvoj.“
Skautské desatoro zostáva, rovnako ako výchova k sebazdokonaľovaniu, priateľstvu a zodpovednosti, mení sa však program. Kým v minulosti to bolo tak, že keď sa chcel niekto stať skautom prvého stupňa, potreboval na to veľa neužitočných vedomostí a schopností – napríklad ubehnúť sto metrov v určitom čase, vyrobiť vtáčiu búdku, ovládať morzeovku... Dnes sa namiesto viazania uzlov kladie väčší dôraz napríklad na orientáciu pomocou navigačných prístrojov či hry na námety z knižiek. Ale nielen to – úlohy sa aj viac individualizujú. Deti si samy vytyčujú ciele a môžu sa rozvíjať v oblastiach, ktoré ich zaujímajú a potom predvedú, ako v nich pokročili.
Zmenám podľa Švedu paradoxne prialo aj to, že na Slovensku skauting nie je až taký populárny ako v Česku. S mladšími ľuďmi bolo ľahšie robiť programové zmeny: „V Česku je veľmi veľa starších skautov, ktorí sú puristi a kladú až príliš veľký dôraz na výchovu v prírode.“
Príkladom zmeny sú aj tzv. bobríky, o ktorých Šveda hovorí ako o relikte 40. rokov: „Bobríky vyplývali z predstavy, že všetky deti dokážu podávať tie isté výkony, čo už dnes neplatí. Je však možné, že sa na ne niekto podujme. Dá sa napríklad 24 hodín mlčať, vydržať 24 hodín bez jedla alebo vydržať 24 hodín mimo tábora, sledujúc, čo sa tu deje a nebyť spozorovaný.“ Rozhodnutie držať bobríka je však individuálne. Ak chce organizácia pritiahnuť ďalších členov, inak to ani nejde.
.menej detí, menej vodcov
Napriek úsiliu počet skautov klesá – z 8 346 členov v roku 2003 na 6 485 v minulom roku. Slovensko tým kopíruje európsky trend (nie však Áziu, kde skauting zažíva boom). Skauti svoj úbytok pripisujú viacerým dôvodom.
Problémom je napríklad nedostatok voľného času detí a možno aj veľké ambície rodičov, ktorí chcú zlepšovať svoje deti v matematike či v angličtine, posielajú ich na rôzne krúžky. Šveda opisuje situáciu takto: „Deti, ktoré vydržia rok a zažijú prvý tábor, už zostávajú ľahšie, ale skauting má tú nevýhodu, že zaberie veľa času. Skauti sa stretávajú každý týždeň, čo nie všetky deti chcú alebo môžu. Problémom, najmä v Bratislave, je, že rodičia tlačia na deti, aby sa venovali všetkému možnému. Tie potom nemajú voľný čas ani na to, aby mohli napríklad v sobotu chodiť na výpravy do lesa. Rodičia si často postavia priority tak, že dieťa nemá prakticky žiadny svoj život.“ Problémom začína byť aj to, že mnohé z detí sú jedináčikovia, o ktorých majú ich rodičia až prehnaný strach a boja sa ich púšťať na výlety a tábory.
.buď pripravený
Nie všetko však musí ísť k horšiemu. Originálnou a užitočnou aktivitou slovenského skautingu bolo vytvorenie deviatich rómskych skautských zborov na východnom Slovensku, vedených zväčša rómskymi dobrovoľníkmi. Aj v minulosti sa síce stávalo, že sa do oddielu prihlásil Róm, ale tieto nové rómske zbory sa organizujú v jednej komunite.
„Učíme ich, že je normálne pomáhať druhým, postarať sa sám o seba a o svoju rodinu, ale aj, že nie je normálne, keď majú 14-ročné deti vlastných potomkov,“ hovorí Michal Milla z centrály Slovenského skautingu. Pre mnohých rómskych skautov je veľká udalosť, ak sa dostanú mimo svoju osadu, do veľkého mesta alebo do kina. A výsledky sú vraj zjavné. „Rómskym skautom sa zlepšuje školská dochádzka, študijné výsledky a začínajú si vážiť jeden druhého, uvedomovať si hodnotu vecí okolo seba. Pre mnohých je to niečo, čo ešte v živote nezažili,“ tvrdí Milla.
Skauting dnes stojí pred dôležitou výzvou. Jeho história, nadšená práca s deťmi a pevný hodnotový systém hovoria silne v prospech toho, aby sa organizácia zachovala minimálne v súčasnej sile. Na druhej strane záujem detí klesá, rodičovské nároky stúpajú rovnako ako konkurencia zo strany iných organizácií a elektronických hračiek. Problém je aj udržať vodcov, ktorí sú ochotní venovať svoj čas cudzím deťom. Slová skautského hesla „Buď pripravený!“ platia teda nielen pre členov, ale aj pre skauting samotný.
.jozef Majchrák, .tomáš Gális
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.