Taký je plán blízkej budúcnosti pre krajinu, kde až donedávna bolo všetko ako má byť. Aspoň to tak vyzeralo. Kráľ kraľoval, vláda vládla, ľud pracoval, nadôvažok zarábal. A nie málo. Obavy o zajtrajšok zmierňoval pocit istoty, a presadila sa aj povestná južanská radosť zo života. K pohodovým Španielom chodila relaxovať celá Európa. Napokon, kde by človek pookrial viac ako pri pohľade na vysmiatych človiečikov, ktorí si vždy nájdu dôvod na radosť? Nejeden Anglosas sa dal strhnúť davom, ani netušiac ako, už držal v ruke pohár a vykrikoval: "Fiesta! Fiesta!" Na konci každej rozprávky však zaznie zvonec. Na dvere bezstarostných Južanov zaklopala realita.
.opatrovateľky sa zatiaľ držia
Skeptici hovoria, že práve cengá umieráčik utopickej spoločnosti. Spoločnosti, v ktorej žena, pôsobiaca v domácnosti, hneď po tom, ako všetkým rodinným príslušníkom, aj tým dávno plnoletým, ráno poustieľala postele, prešla do kuchyne dohodnúť so slúžkou, čo bude na obed. Slúžka z vedľajšej štvrte zvyčajne prifrčala na španielskej samozrejmosti - šikovnom renaulte. Veď keby jazdila mestskou hromadnou dopravou, nezvládla by dve domácnosti. Svoju i tú, kde ju platia ako výpomoc v kuchyni.
Podobný jav nebol pravidlom, ale ani výnimkou. Pracovné miesta, ktoré sa potom v kríze ťažko udržia, totiž dokáže vytvoriť nielen štátny sektor, ale občas aj celkom obyčajná domácnosť. Popri slúžkach svoje zlaté obdobie ešte stále zažíva pozícia opatrovateľky, ktorú bezkonkurenčne obsadili Juhoameričanky. Konkrétne najmä Kolumbijčanky, Dominikánky a Ekvádorčanky. Za izbu, stravu a nejaké štyri stovky "vreckového" opatrujú dôchodcov, pomáhajú im v domácnosti, vodia ich k lekárovi, dávkujú lieky. Logiku to má. "Južanky" vyjdú omnoho lacnejšie ako domov dôchodcov, jazykovú bariéru búrať netreba a ide o panie, ktoré ochotne priletia z opačnej pologule, aby sa o svojho zverenca starali s plným nasadením. Potomkom odpadá starosť o rodiča a ak mu dôchodok na osobnú asistentku nestačí, nejakým tým eurom prispieť dokážu. Na ulici nikoho neprekvapí pre našinca zaujímavá dvojica. Krivkajúca starenka si v sprievode snedej štyridsiatničky pokojne obzerá výklady s hábami, tamto ošomre, hento pochváli a po chvíli spolu pokračujú v prechádzke. V supermarkete sa situácia zvykne vyostriť. "Opatrovateľka" tlačí vozík s nákupom, všetko poslušne povykladá, potom čaká, kým babička zaplatí. Trpezlivo jej pomáha vybrať bankovku, zozbierať drobné, lebo dudrajúca babička "pudilár" z ruky len tak nepustí. Platí sama a neskrýva, že sa v pozícii "paničky" predsa len trošku vyžíva. Keď vychádza, podopieraná opatrovateľkou, šomre na účet a človeku neraz napadne, že babka s podobnými maniermi by si zaslúžila dve-tri po zadku. Juhoameričanky však majú veľkú trpezlivosť a ešte väčšiu motiváciu. Veď na opačnej strane Atlantiku čakajú na takto zarobené peniaze celé rodiny.
.sklapnutý vejár
Svoju spackanú budúcnosť Španieli pripisujú Bruselu a sebe. Prehnané očakávania od vlády a slepá viera výrokom, ktoré boli len otrepanou súčasťou rétorického wrestlingu, sa skončili rozčarovaním. Usmievavý premiér Zapatero ukázal svoju tienistú stránku pred dvoma rokmi, keď svet už dávno hľadel zoči-voči kríze. Dlho predstieral, že je všetko v poriadku, a to divadielko sa ťahalo dlho-predlho. Inak to nebolo ani po gréckych udalostiach. Premiér strúhal jeden naivný úsmev za druhým a zahmlieval, čo sa dalo. Až potom to prišlo.
Keď tvrdo, a tentoraz bez úsmevu oznámil definitívne škrtanie výdavkov, Španieli od údivu padli na zadok. Šok bol o to väčší, že slová odzneli nekompromisne, bez diskusie a priamo z úst chronického optimistu. Ten, ktorý pomáhal nafukovať bublinu s ilúziami a križovať realitu, odrazu začal tým istým krížom plieskať národ po chrbte. Nie div, že sa Španieli potrebujú spamätať. Tentoraz však žiadne "maňana" nebude. Veď "zajtra" bolo dávno predtým, než sa začala kríza.
Ako na potvoru, odrazu sú všetci politici bolestivo pravdovravní. Prestali si šepotať za vejárom, a otvorene vyhlasujú samé nepríjemné veci. Úprimnosť je hlavnou hviezdou, ale nemožno si nič nahovárať: metafory ako "krv, pot a slzy", mimochodom dobre známe v bežných slovenských rodinách, Južania pochopia až po zavedení do praxe. Už tušia, že zmrazené dôchodky, znižovanie miezd a od nového roka stornovaný "bábätkovský šek" budú trestom za rozhadzovačnosť a zároveň dočasnou záplatou, ktorá sa nenapraviteľne dotrhá hneď po nasledujúcich voľbách.
.eurotypológia do vrecka
Keď v roku 2005 denník El País uverejnil glosu o "mileuristovi", španielčina získala výstižný neologizmus a pracujúci Španiel novú fóbiu. Byť "mileurista" čiže zarábať zhruba tisícku, čo to vlastne znamená?
Mileurista je 25- až 40-ročný absolvent univerzity, ktorý minimálne štyri roky pracuje, ovláda jazyky, dokončil dajaký postgraduál a žije vo veľkomeste - v jednej z izieb v byte prenajatom spolu s ďalšími osobami. Raz do roka si trúfne na kúpu páreurovej letenky a veselo priletí do inej západoeurópskej krajiny, kde zistí, že Španielsko sa medzi moderné krajiny zaradilo úspešne. Tamojší rovesníci mu potvrdia, že ich životné náklady sa pohybujú v rovnakej výške a napokon sa od srdca zasmejú, keď im naivne prezradí, že zarába 997 eur. Variácie na podobné témy sú pre Európanov nevyčerpateľné.
Na poznámku, že bežný Slovák, s upresnením, tiež člen eurozóny, dostáva tisíceurový "zúfalý" plat vydelený v lepšom prípade dvoma a v tom horšom takmer tromi, Španieli neveriacky krútia hlavami. Tí, ktorí strednú Európu navštívili, sa čudujú ešte väčšmi. Ako je možné, že z toho, čo zarobíme, aj vyžijeme? Po dušovaní sa, že náklady na život sú skutočne porovnateľné, prichádza rozuzlenie. "Prídeme k vám na stáž a naučíte nás vyžiť," pokúša sa o vtip Diego. Nevyšlo mu to. V okamihu pochopil, že jazyk opäť predbehol jeho myšlienky a zahanbil sa.
My ostatní sme sa taktne odmlčali, zapili pachuť troškou červeného a melancholicky sa zahľadeli na zástup protestujúcich občanov. Zachovať sociálny pokoj v časoch, keď vláda provokuje rečami o uťahovaní opaskov, je v krajine ako Španielsko nemožné.
.opasok bez dierok
Popri znižovaní platov a zmrazovaní dôchodkov bledne "bábätkovský" šek. Tých 2 500 eur, jednorazovo vyplácaných pri narodení aj pri adoptovaní dieťaťa, je Španielom takmer ľahostajných. Je pravda, že si na ten šek ešte nezvykli. Nebolo kedy. Začal sa vyplácať v decembri pred marcovými voľbami v roku 2008 a už vtedy bolo počuť, že "ak plodiť, tak okamžite, lebo toto dlho nepotrvá".
Pri celom svojom optimizme Južania neuverili, že v podpore rodiny sa odrazu niečo zmení. Tradícia aktívnej pomoci zo strany štátu je totiž chabá. Zahŕňa daňové úľavy, deti z neúplných alebo mnohopočetných rodín, čiže s tromi deťmi, dostávajú štipendiá a rodičom štát čiastočne prepláca niektoré náklady spojené s návštevou školy alebo univerzity. Mimochodom, perličkou je septembrové nakupovanie učebníc, ktoré rodič školopovinného dieťaťa absolvuje v náležitom predstihu. Obsah učebníc sa pozvoľna obmieňa každoročne. Ministerstvo tak šikovne predíde "dedeniu" učebníc a poskytne megazákazku vydavateľstvám. Stres z nákupnej horúčky štát aspoň niektorým rodičom následne zmierni - preplatí im náklady. Jeho pomoc je teda citeľná až po nástupe do školy, dovtedy žiadna sláva.
Detské prídavky neexistujú, na materskú dovolenku majú ženy nárok štyri mesiace, muži desať týždňov. Príspevok pri narodení dieťaťa, od budúceho roka opäť neexistujúci, bol predvolebným ťahom, ktorý v konečnom dôsledku narobil viac neplechy ako osohu. Najprv sklamal tých, ktorí sa stali rodičmi krátko pred osudným dátumom vyplácania, a je isté, že po 31. decembri nejednému novopečenému rodičovi opäť vzkypí žlč. Medzitým príspevok rozčertil nejedného otecka alebo mamičku, ktorých partneri neboli prihlásení na trvalý pobyt v krajine minimálne dva roky pred narodením dieťaťa. Pri donedávna masovom príleve imigrantov a úctyhodnom počte zmiešaných manželstiev spojených povestným južanským temperamentom sa dá tušiť, ako to na sociálnych úradoch vyzeralo. Nepomohli výkriky o diskriminácii ani racionálne argumenty. Otecko, ktorý platil sociálne odvody poctivo, ale priviedol si partnerku z Južnej Ameriky, sa na bezmocnú úradníčku mohol vykričať, ale musel prijať fakt, že štát mu nedá nič.
Na omieľaný zvrat o uťahovaní opasku Španieli zatiaľ reagujú len slovne. Vraj na tom ich opasku už dávno došli dierky. Na druhej strane nechcú pred Európou vyzerať ako Gréci. Možno vďaka tejto nelichotivej motivácii pochopia, že ak dierky na opasku naozaj chýbajú, neostáva nič iné, len ho z gatí vyvliecť a narobiť doň ďalšie.
Autorka žije a píše v Španielsku
.opatrovateľky sa zatiaľ držia
Skeptici hovoria, že práve cengá umieráčik utopickej spoločnosti. Spoločnosti, v ktorej žena, pôsobiaca v domácnosti, hneď po tom, ako všetkým rodinným príslušníkom, aj tým dávno plnoletým, ráno poustieľala postele, prešla do kuchyne dohodnúť so slúžkou, čo bude na obed. Slúžka z vedľajšej štvrte zvyčajne prifrčala na španielskej samozrejmosti - šikovnom renaulte. Veď keby jazdila mestskou hromadnou dopravou, nezvládla by dve domácnosti. Svoju i tú, kde ju platia ako výpomoc v kuchyni.
Podobný jav nebol pravidlom, ale ani výnimkou. Pracovné miesta, ktoré sa potom v kríze ťažko udržia, totiž dokáže vytvoriť nielen štátny sektor, ale občas aj celkom obyčajná domácnosť. Popri slúžkach svoje zlaté obdobie ešte stále zažíva pozícia opatrovateľky, ktorú bezkonkurenčne obsadili Juhoameričanky. Konkrétne najmä Kolumbijčanky, Dominikánky a Ekvádorčanky. Za izbu, stravu a nejaké štyri stovky "vreckového" opatrujú dôchodcov, pomáhajú im v domácnosti, vodia ich k lekárovi, dávkujú lieky. Logiku to má. "Južanky" vyjdú omnoho lacnejšie ako domov dôchodcov, jazykovú bariéru búrať netreba a ide o panie, ktoré ochotne priletia z opačnej pologule, aby sa o svojho zverenca starali s plným nasadením. Potomkom odpadá starosť o rodiča a ak mu dôchodok na osobnú asistentku nestačí, nejakým tým eurom prispieť dokážu. Na ulici nikoho neprekvapí pre našinca zaujímavá dvojica. Krivkajúca starenka si v sprievode snedej štyridsiatničky pokojne obzerá výklady s hábami, tamto ošomre, hento pochváli a po chvíli spolu pokračujú v prechádzke. V supermarkete sa situácia zvykne vyostriť. "Opatrovateľka" tlačí vozík s nákupom, všetko poslušne povykladá, potom čaká, kým babička zaplatí. Trpezlivo jej pomáha vybrať bankovku, zozbierať drobné, lebo dudrajúca babička "pudilár" z ruky len tak nepustí. Platí sama a neskrýva, že sa v pozícii "paničky" predsa len trošku vyžíva. Keď vychádza, podopieraná opatrovateľkou, šomre na účet a človeku neraz napadne, že babka s podobnými maniermi by si zaslúžila dve-tri po zadku. Juhoameričanky však majú veľkú trpezlivosť a ešte väčšiu motiváciu. Veď na opačnej strane Atlantiku čakajú na takto zarobené peniaze celé rodiny.
.sklapnutý vejár
Svoju spackanú budúcnosť Španieli pripisujú Bruselu a sebe. Prehnané očakávania od vlády a slepá viera výrokom, ktoré boli len otrepanou súčasťou rétorického wrestlingu, sa skončili rozčarovaním. Usmievavý premiér Zapatero ukázal svoju tienistú stránku pred dvoma rokmi, keď svet už dávno hľadel zoči-voči kríze. Dlho predstieral, že je všetko v poriadku, a to divadielko sa ťahalo dlho-predlho. Inak to nebolo ani po gréckych udalostiach. Premiér strúhal jeden naivný úsmev za druhým a zahmlieval, čo sa dalo. Až potom to prišlo.
Keď tvrdo, a tentoraz bez úsmevu oznámil definitívne škrtanie výdavkov, Španieli od údivu padli na zadok. Šok bol o to väčší, že slová odzneli nekompromisne, bez diskusie a priamo z úst chronického optimistu. Ten, ktorý pomáhal nafukovať bublinu s ilúziami a križovať realitu, odrazu začal tým istým krížom plieskať národ po chrbte. Nie div, že sa Španieli potrebujú spamätať. Tentoraz však žiadne "maňana" nebude. Veď "zajtra" bolo dávno predtým, než sa začala kríza.
Ako na potvoru, odrazu sú všetci politici bolestivo pravdovravní. Prestali si šepotať za vejárom, a otvorene vyhlasujú samé nepríjemné veci. Úprimnosť je hlavnou hviezdou, ale nemožno si nič nahovárať: metafory ako "krv, pot a slzy", mimochodom dobre známe v bežných slovenských rodinách, Južania pochopia až po zavedení do praxe. Už tušia, že zmrazené dôchodky, znižovanie miezd a od nového roka stornovaný "bábätkovský šek" budú trestom za rozhadzovačnosť a zároveň dočasnou záplatou, ktorá sa nenapraviteľne dotrhá hneď po nasledujúcich voľbách.
.eurotypológia do vrecka
Keď v roku 2005 denník El País uverejnil glosu o "mileuristovi", španielčina získala výstižný neologizmus a pracujúci Španiel novú fóbiu. Byť "mileurista" čiže zarábať zhruba tisícku, čo to vlastne znamená?
Mileurista je 25- až 40-ročný absolvent univerzity, ktorý minimálne štyri roky pracuje, ovláda jazyky, dokončil dajaký postgraduál a žije vo veľkomeste - v jednej z izieb v byte prenajatom spolu s ďalšími osobami. Raz do roka si trúfne na kúpu páreurovej letenky a veselo priletí do inej západoeurópskej krajiny, kde zistí, že Španielsko sa medzi moderné krajiny zaradilo úspešne. Tamojší rovesníci mu potvrdia, že ich životné náklady sa pohybujú v rovnakej výške a napokon sa od srdca zasmejú, keď im naivne prezradí, že zarába 997 eur. Variácie na podobné témy sú pre Európanov nevyčerpateľné.
Na poznámku, že bežný Slovák, s upresnením, tiež člen eurozóny, dostáva tisíceurový "zúfalý" plat vydelený v lepšom prípade dvoma a v tom horšom takmer tromi, Španieli neveriacky krútia hlavami. Tí, ktorí strednú Európu navštívili, sa čudujú ešte väčšmi. Ako je možné, že z toho, čo zarobíme, aj vyžijeme? Po dušovaní sa, že náklady na život sú skutočne porovnateľné, prichádza rozuzlenie. "Prídeme k vám na stáž a naučíte nás vyžiť," pokúša sa o vtip Diego. Nevyšlo mu to. V okamihu pochopil, že jazyk opäť predbehol jeho myšlienky a zahanbil sa.
My ostatní sme sa taktne odmlčali, zapili pachuť troškou červeného a melancholicky sa zahľadeli na zástup protestujúcich občanov. Zachovať sociálny pokoj v časoch, keď vláda provokuje rečami o uťahovaní opaskov, je v krajine ako Španielsko nemožné.
.opasok bez dierok
Popri znižovaní platov a zmrazovaní dôchodkov bledne "bábätkovský" šek. Tých 2 500 eur, jednorazovo vyplácaných pri narodení aj pri adoptovaní dieťaťa, je Španielom takmer ľahostajných. Je pravda, že si na ten šek ešte nezvykli. Nebolo kedy. Začal sa vyplácať v decembri pred marcovými voľbami v roku 2008 a už vtedy bolo počuť, že "ak plodiť, tak okamžite, lebo toto dlho nepotrvá".
Pri celom svojom optimizme Južania neuverili, že v podpore rodiny sa odrazu niečo zmení. Tradícia aktívnej pomoci zo strany štátu je totiž chabá. Zahŕňa daňové úľavy, deti z neúplných alebo mnohopočetných rodín, čiže s tromi deťmi, dostávajú štipendiá a rodičom štát čiastočne prepláca niektoré náklady spojené s návštevou školy alebo univerzity. Mimochodom, perličkou je septembrové nakupovanie učebníc, ktoré rodič školopovinného dieťaťa absolvuje v náležitom predstihu. Obsah učebníc sa pozvoľna obmieňa každoročne. Ministerstvo tak šikovne predíde "dedeniu" učebníc a poskytne megazákazku vydavateľstvám. Stres z nákupnej horúčky štát aspoň niektorým rodičom následne zmierni - preplatí im náklady. Jeho pomoc je teda citeľná až po nástupe do školy, dovtedy žiadna sláva.
Detské prídavky neexistujú, na materskú dovolenku majú ženy nárok štyri mesiace, muži desať týždňov. Príspevok pri narodení dieťaťa, od budúceho roka opäť neexistujúci, bol predvolebným ťahom, ktorý v konečnom dôsledku narobil viac neplechy ako osohu. Najprv sklamal tých, ktorí sa stali rodičmi krátko pred osudným dátumom vyplácania, a je isté, že po 31. decembri nejednému novopečenému rodičovi opäť vzkypí žlč. Medzitým príspevok rozčertil nejedného otecka alebo mamičku, ktorých partneri neboli prihlásení na trvalý pobyt v krajine minimálne dva roky pred narodením dieťaťa. Pri donedávna masovom príleve imigrantov a úctyhodnom počte zmiešaných manželstiev spojených povestným južanským temperamentom sa dá tušiť, ako to na sociálnych úradoch vyzeralo. Nepomohli výkriky o diskriminácii ani racionálne argumenty. Otecko, ktorý platil sociálne odvody poctivo, ale priviedol si partnerku z Južnej Ameriky, sa na bezmocnú úradníčku mohol vykričať, ale musel prijať fakt, že štát mu nedá nič.
Na omieľaný zvrat o uťahovaní opasku Španieli zatiaľ reagujú len slovne. Vraj na tom ich opasku už dávno došli dierky. Na druhej strane nechcú pred Európou vyzerať ako Gréci. Možno vďaka tejto nelichotivej motivácii pochopia, že ak dierky na opasku naozaj chýbajú, neostáva nič iné, len ho z gatí vyvliecť a narobiť doň ďalšie.
Autorka žije a píše v Španielsku
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.