Cimrman a jeho vykladači

„Kde inde v Európe funguje takmer pol storočia permanentne vypredané divadlo programovo pestujúce kult fiktívneho génia, ktoré má v súčasnosti v repertoári pätnásť géniových hier (hraných v dvojakom obsadení), z ktorých väčšina sa hrá nepretržite od svojho vzniku už tri alebo štyri desaťročia a merateľná úspešnosť sa počíta v ráde nie stoviek, ale tisícov repríz?“ spýtal sa pred dvoma týždňami v článku Mystifikácia ako národný žáner, uverejnenom v Lidových novinách, český teatrológ Vladimír Just. 

Odpoveď je takmer istá: nikde. Také niečo je možné hádam len v Česku a len v Divadle Járy Cimrmana. 

Z trochu iného uhla sa na divadlo pozrel režisér Přemysl Rut. V úvode cimrmanovského súborného diela Divadlo Járy Cimrmana – Hry a semináře, ktorá vyšla minulý rok, napísal: „Keby mi niekto koncom šesťdesiatych rokov pri petrolejovej lampe v Malostranskej besede povedal, že ešte začiatkom budúceho tisícročia budem o Divadle Járy Cimrmana (DJC) písať v prítomnom čase, neveril by som mu. Najneskôr od druhej premiéry bolo predsa zrejmé, že máme čo do činenia s divadlom jedného nápadu, zaiste dobrého, ktorý však nie je možné žmýkať donekonečna.“ 

O tom, že Česi majú nového velikána a že ním je práve Jára (da) Cimrman sa český národ dozvedel z rozhlasu. Dňa 23. decembra 1966 sa v programe Nealkoholická vinárna U pavouka (jeho tvorcami boli Zdeněk Svěrák a Jiří Šebánek) vysielal fingovaný „priamy prenos“ z neexistujúceho pražského podniku, kde doktor Evžen Hedvábný (vlastným menom Karel Velebný) vážnym hlasom poslucháčom oznámil, že pri budovaní kozuba vo svojej liptákovskej chalupe narazil na truhlu s rukopisnou pozostalosťou úplne zabudnutého génia.  

O divadelnom spracovaní tejto postavy však hlavní aktéri DJC hovorili už niekoľko mesiacov predtým. Zdeněk Svěrák o v stati Historie Divadla Járy Cimrmana píše, že pôvodcom myšlienky založiť DJC bol Jiří Šebánek, ktorý prišiel s nápadom, že im mužom chýba miesto, kde by sa aspoň raz za týždeň uchyľovali, a ktoré by ich ženy rešpektovali ako ich revír.  

S myšlienkou pánskeho divadla sa Šebánek zveril Miloňovi Čepelkovi, Ladislavovi Smoljakovi (vtedajšiemu redaktorovi Mladého světa) a Zdeňkovi Svěrákovi, ktorý o tom napísal: „Tí všetci sa na tom najskôr srdečne zasmiali, pretože návrh spočíval v tom, že by mali v zamýšľanom divadle tiež účinkovať, no večer, keď už sa hladina v prítomnej fľaši takmer stýkala s rovinou dna, už triezvo uvažovali o zakúpení opony.“ 

Premiéra prvej hry – Aktu – sa uskutočnila 4. októbra 1967. Dobová tlač vraj prijala zrod DJC vľúdne. Divadelné noviny napísali, že v škále malých divadiel zaznel nový tón, v ktorom nie je hlbokomyselnosť ani mrzútstvo, ale mladá zábava. Zábava na sebe samom, z učených sympózií, z planých oficialít.“ Už 8. novembra nasledovala premiéra druhej hry Vyšetřování ztráty třídní knihy. 

Prvú sezónu súbor ukončil 3. a 4. júna 1968 vo Viedni: „Viedenčanom nepredvádzame žiadnu z majstrových hier, len o ňom nemecky prednášame,“ píše Svěrák. „Úplne nepripravené publikum si pred začiatkom predstavenia s úctou a vážnou tvárou prezerá malú výstavku českého velikána: Cimrmanov župan na vešiaku, kanvu, v ktorej majster nosil vodu a mlynček, v ktorom mlel. Po prvých vetách tajomníka Čepelku sa však osmeľuje na úsmev, a potom sa smeje rovnako ako publikum pražské, lenže po nemecky.“ 

Divadlo Járy Cimrmana síce bolo (a stále je) jedinečné, ale bolo aj súčasťou širšej vlny malých divadiel, ktoré v šesťdesiatych rokoch v Československu vznikali. Reduta, Semafor, Studio Y, Večerní Brno, ale aj bratislavské Korzo či Radošinské naivné divadlo vznikli z pocitu intelektuálnej prevahy nad stupídnou mocou. Rut  píše, že vznikli z presvedčenia, že sebaobludnejšiu absurditu je možné rozložiť zdravým rozumom, ktorého výrazom bol smiech: „akoby označenie vecí pravými menami bolo už krokom na ich nápravu, akoby osoba, postihnutá výsmechom už bola znemožnená vo svojej funkcii.“

Podľa Ruta to však bol optický klam: politický režim práve uvoľnil svoje zovretie. Ešte po okupácii kultúra dostala možnosť vyrásť zo žiackeho posmievačika na odbojného študenta: „Teória Dávida a Goliáša, jemného humoru a hrubej sily, rozhlasu proti tankom sa stala akýmsi návodom na prežitie, od ktorého sa očakávalo veľa, ak nie všetko. Do roka sme tým nádejám začali hovoriť ilúzie.“ 

DJC začalo svoju činnosť ako jedna z posledných malých scén. Podľa Ruta azda aj preto išlo v pocite intelektuálnej prevahy najďalej. „Život zneuznaného Járu Cimrmana začal bolestne pripomínať osudy českých dobrých úmyslov v zákrutách svetových dejín – a zároveň Cimrmanovo dielo javilo čím ďalej, tým viac paralel s podobne všestranným učením klasikov. Cimrman a opereta, Cimrman a výtvarné umenie, Cimrman kriminalista, znelo to takmer ako Stalin o jazykovede; Cimrmanove rady Čechovovi sme počúvali rovnako ako Leninove rady Gorkému.“ 

Ale aby nedošlo k omylu: cimrmanovci neboli vôbec politickí. Svěrák a Smoljak v rozhovoroch po roku 1989 vždy tvrdili, že prežili a boli úspešní práve vďaka tomu, že si nerobili žartíky z vtedajších mocných, ale boli ukotvení v dobe cisára pána. Cenzori síce v ich narážkach na rakúsko-uhorské pomery nachádzali množstvo paralel s komunistickým režimom, kvôli čomu muselo divadlo viackrát meniť miesto svojho pôsobenia, ale DJC, na rozdiel od niektorých iných malých scén, nikdy nezakázali (hoci k tomu nebolo ďaleko).  

„Aj tohto roku je to 120 rokov, čo sa Cimrman narodil,“ hlási prvá veta Cimrmanovho životopisu na stránke cimrman.at. To, že ide o výmysel, vie už dnes každý, ale nebolo to tak vždy. A ani Cimrman nebol ten istý. 

Zo začiatku, ešte v rozhlase, sa tak volal šofér parného valca i ľudový umelec, vystavujúci svoje naivné plastiky v onej rozhlasovej vinárni. Až po spomínanom náleze truhly s jeho pozostalosťou bol zneuznaný génius historicky zaradený na prelom 19. a 20. storočia, a tým bol odkázaný na výsledky práce bádateľov a interpretov. (Aj preto predchádza každej „objavenej“ a „zrekonštruovanej“ Cimrmanovej hre úvodný pseudovedecký seminár.) 

 „Smiech, ktorý sa od 4. októbra 1967 rozliehal z okien Malostranskej besedy, nebol len bežnou reakciou obecenstva na divadelnú komédiu,“ píše Rut. „Smiať sa tu znamenalo vančurovsky lepšie vidieť. Byť zasvätený, byť prizvaný, byť informovanejší než tí noční chodci na námestí, ktorí vtedy ešte váhali, čo si o tom Cimrmanovi myslieť.“ Podľa Ruta vážnosť, s akou cimrmanológovia o svojom „objave“ hovorili, mohla nepripraveného človeka zmiasť. „Mystifikácia už zo svojej povahy nemôže inak ako rozdeľovať obecenstvo na tých, ktorí pochopili, a na tých hlúpych, ktorí len uverili.“ 

Dnes už prehliadol každý, to však neznamená, že Cimrmanova postava prestala byť zaujímavá. Aj preto Vladimír Just v už spomínanom článku tvrdí, že napriek neplatnosti zjednodušujúcich klišé o národných povahách Čechom nemožno uprieť aspoň jedno špecifikum, a to, že ako jediní si v televíznej súťaži o najväčšiu postavu národa dokázali zvoliť fikciu: „Inde by v rovnakej ankete vyhral napríklad cár (nasledovaný Stalinom), Churchill alebo Adenauer, všetko postavy reálne až hrôza. U nás víťazí literárna a divadelná mystifikácia. Fiktívnych postáv a mystifikácií – od doktora Faustrolla a patafyzikov cez Vernona Sullivana až po Kozmu Prutkova – pozná svetová literatúra nepreberne, ale že by ich občania väčšinovo vyhlásili za identifikačný model svojej histórie, to je asi naozaj unikát.“ 

Azda najvýstižnejšie slová o Cimrmanovi padnú v hre Dlouhý, Široký a Krátkozraký: „Italský vědec a publicista Genaro Castelli z Neapole přirovnal nedávno Cimrmana k sopce, která svou činností zasypala samu sebe. Je to, myslím, výstižné. Z Cimrmana opravdu jako z vulkánu tryskaly na všechny strany mohutné erupce objevů z oblasti fyziky, chemie, botaniky, filozofie, na něž pak dopala sprška soch, obrazů, divadelních her, básní, referátů i jeho slavných kondolenčních listů, a vysoko nahoře se pak ještě dlouho vznášelo mračno drobných aforismů, matematických vzorců a historických dat, aby se nakonec, kdy už se zdálo, že se živel uklidnil, snesl z jasné oblohy výmluvný Mistrův epitaf: Budoucnost patří aluminiu!“

V doslove k prvému knižnému vydaniu ôsmich hier DJC pomenoval Just „všadeprítomnú tému všetkých cimrmanovských kreácií bez rozdielu – českosť. Česká je oná dojemná ochotnícka horlivosť, s ktorou sú stupídne námety prezentované; ako aj mindrák oneskorenej svetovosti; česká je aj glorifikácia vlastných slabostí a kult provinčných géniov, ako aj úprimná snaha vyrobiť si ich za každú cenu.“ 

„Nezasvätený čitateľ by mohol nadobudnúť dojem, že Svěrák so Smoljakom robia len nejakú kultivovanejšiu pivnú zábavu,“ píše pre zmenu Rut. „Túto misku váh, zaťaženú hádam už dostatočným množstvom dôkazov, však ustavične vyvažuje hra s jazykom, s pojmami a ich významom, s konvenciami žánrov a hlavne s celým českým kultúrnym prostredím.“

Šrutova obava, že po dvoch premiérach začne jeden nápad divákov nudiť, sa ukázala ako neopodstatnená. Divadlo načalo aj ďalšiu sezónu, diváci naň chodili, ale sezóna 1968/1969 bola pre súbor zlomová. Osobné a umelecké nezhody viedli k tomu, že dvaja zo zakladajúcich členov, DJC Helena Philippová a Jiří Šebánek, divadlo opustili a pri autonehode zomrel Karel Velebný. 

Do divadla však prišli noví herci (Pavel Vondruška, Petr Brukner – pôvodne kulisák DJC i Jaroslav Vozáb). A s treťou hrou DJC – Hospoda Na mýtince – sa ustálila aj tvorba jednotlivých predstavení. Hospoda je po textovej stránke prvýkrát spoločným dielom Ladislava Smoljaka a Zdeňka Svěráka. V porovnaní s prvými dvoma aktovkami, ktoré boli de facto súčasnými komédiami, otvára Hospoda sériu dobových hier, ktorých fiktívnym autorom je práve Cimrman. 

Ustálené formy cimrmanovských večerov, teda seminár a aktovka, sa však zrodili hneď na začiatku a náhodne: premiéra DJC mala byť zostavená z dvoch aktoviek Akt a Domácí zabíječka, ale druhá nebola dopísaná, a preto bol Akt narýchlo doplnený úvodným seminárom, ktorý si nakoniec vyslúžil väčší ohlas ako samotná hra. Skrátka, náhodný zrod poetiky, ktorá zrazu fungovala.

V sedemdesiatych rokoch nasledovalo ďalších päť premiér: Vražda v salonním coupé (so seminárom o Cimrmanovi – kriminalistovi), Němý Bobeš (v seminári je Cimrman predstavený ako riaditeľ kočovnej divadelnej spoločnosti), Cimrman v říši hudby (Cimrman ako neveľmi úspešný skladateľ), Dlouhý, Široký a Krátkozraký (Cimrman ako zberateľ ľudových rozprávok) a Posel z Liptákova (Cimrman ako usadený svetobežník, športovec či prvý poľnohospodársky pyrotechnik). 

Zdeněk Svěrák toto obdobie opisuje aj ako čas, keď sa nad DJC stále vznášal mrak obáv o budúcnosť. V polovici sedemdesiatych rokov divadlo napríklad prešlo pod agentúru Pragokoncert, avšak ministerstvo kultúry vzápätí nesúhlasilo s tým, aby hudobná agentúra prevádzkovala akúkoľvek nehudobnú činnosť: „Háčik bol v tom, že všetky dekorácie, rekvizity a kostýmy k siedmim komédiám, ktoré sme mali v repertoári, zostali majetkom Pragokoncertu, teda pod zámkou.“ 

V tom istom čase divadlo navštevovali „kultúrni pracovníci“ a okrem iného vyslovovali aj takéto múdre vety: „To je pekná figúra, ten Cimrman. Ja som sa bavil. Ja budem dobre spať. Ale škoda, že to nie je dnešné. Aspoň trochu. Ono to moc nechce... Veď vy nemusíte mieriť niekam vysoko, na politiku strany a tak ďalej, vy múžete natrieť ten komunál, tie OPBH. Alebo: blíži sa tridsiate výročie oslobodenia. A vy na to máte...“

Dnes to znie zábavne, ale vtedy to tak určite nebolo. Svěrák napríklad spomína na schvaľovanie hry Herberk koncom roka 1981: „Keď Václav Kotek viezol svojím autom papalášov z divadla, odvážil sa súdruha riaditeľa spýtať, či sa u nás trochu pobavil. Odpoveď znela: Na zábavu tu máte iných súdruhov.“ Hra nakoniec neprešla. Schvaľovacia komisia požadovala zmeniť názov, požadovala vyčiarknuť „Cimrmanove názory na sex, tendencie ku kolektivizácii a spoločné obhospodarovanie“, požadovala nahradiť zmienku o plzenskej väznici Bory za nejakú rakúsku väznicu... Nepomohlo. 

V prvej polovici osemdesiatych rokov nastalo ďalšie sťahovanie – zo štvrtého do desiateho pražského obvodu. Dôvody, prečo DJC v jednom obvode predstavitelia mesta a strany nechceli a v druhom nie, znejú dnes neuveriteľne: „Divadlo Járy Cimrmana je divadlo problémové. Z kultúrno-politických cieľov strany neplní nič. Ideologicky diváka nijako neobohacuje, len ho baví. Ale keďže Praha 10 má 170-tisíc obyvateľov, t. j. viac ako krajské mesto, a možnosti kultúrneho vyžitia sú v porovnaní s krajskými mestami horšie, sme ochotní sa s vami na nejakí čas zmieriť.“ 

V osemdesiatych rokoch do repertoáru divadla pribudli len dva tituly: Lijavec (v seminári Cimrman vystupuje ako autor anekdot, ale aj ako väzeň a dozorca) a Dobytí severního pólu (Cimrman – polárnik, objaviteľ snežného človeka.)

V deväťdesiatych rokoch pribudli tri hry: Blaník (Cimrman historik), Záskok (Cimrman opäť ako principál hereckej spoločnosti a dramatik) a Švestka (tu sa o Cimrmanovi dozvedáme, že pracoval napríklad aj ako kočovný dentista): Predposledná hra Afrika  mala premiéru v roku 2002 a posledné České nebe 28. 10. 2008. Po smrti Ladislava Smoljaka sa vraj v repertoári nechystá žiadne väčšia zmena, ale isté je, že bez neho už nová hra s cimrmanovskou témou nevznikne.  

Takmer 44 rokov od premiéry majú cimrmanovci stále vypredané. Ako píše Rut: „Obecenstvo Cimrmanovho divadla skôr mladne; v žiadnom prípade to nie je  obecenstvo prvých premiér. Takému publiku musí sebaironická otvorenosť bielovlasých cimrmanológov právom imponovať.“