Čím dlhšie som skautka, tým viac si uvedomujem pravdu tohto výroku. Možno to znie, akoby som sa so skautskou šatkou na krku narodila a na prvý tábor išla hneď, ako som sa naučila chodiť. Bolo to úplne inak.
V trinástich som začala mať pocit, že husle a knižky mi nestačia. Učila som sa, až sa to hanbím priznať, veľmi dobre. Bola som, ako sa to zvykne hovoriť, bifľoška. Vďaka jednej huslistke a skautke v jednom, ktorá zakladala novú družinu, som však prišla do skautingu. Na prekvapenie všetkých. Začiatok kvarty, noví ľudia, nové myšlienky. A? Vďaka pár extrémnym momentom som sa zbavila strachu z výšky. Kúpanie v „bystrom potôčiku“ považujem za najlepšiu hygienu. Už viem ako sa pečie kura na otvorenom ohni, ale aj ako sa robí živicová fakľa (aj ako sa lepí toaletný papier na živicové ruky). Zistila som, že tímová práca je o kompromisoch tak, ako nočná stráž s malou skautkou s veľkým strachom o priateľstve.
Brodenie potoka, zháňanie dreva na večerný táborák, rúbanie dreva do kuchyne, umývanie 50-litrových kotlov, spanie v labilnej podsade, zakopávanie latríny, všetko bežné činnosti, z ktorých sú pri správnom pomere zodpovednosti a vôli po dobrodružstve nezabudnuteľné zážitky. Ešte pridám znalosť táborákových pesničiek od Nohavicu a Nedvědov cez ľudovky až ku skautským hitom („Nikto nemá zdanie, čo je skautovanie...“) a schopnosť zbaliť sa na dva týždne v prírode do jedného batoha. Sebavedomo môžem povedať, „áno, dokážem to!“
Skauting to sú ľudia a (aj) hry, preto sa naháňame ako Psy a búdy, počítame Un, dos, tres, objavíme „kaktus“, keď už jazyk pri Kit-kat-banana nestíha vyslovovať kaktus, vyrobíme Gordický uzol, ktorý nie je potrebné rozťať, len správne rozpliesť. Často sa spoliehame na našu skautskú česť, v kritických situáciách si pripomíname, že sme veselej mysle, na zvedavkách v uliciach sme neustále zdvorilé, aj keď nás prirovnajú k pionierom a keď niekto na otázku „Viete, čo je symbolom skautingu?“ odpovie „Nejaký bobor či čo,“ zabávame sa na tejto príhode ešte ďalších x rokov. S údivom počúvame, ako terajší oldskauti voľakedy, keď ešte neboli spacáky do -18°C, chodili na dlhšie výlety a hrebeňovky.
Po tých troch rokoch v skautingu som iná. Nestrácam humor ani na ťažkých túrach, viem, aké je chytiť sa podanej pomocnej ruky, a preto ju podávam aj ja, neočakávam jednoduché cesty a vždy som pripravená na komplikácie, rada listujem v starých kronikách a píšem tú našu družinovú, aby sme ani my nezabudli (napríklad na naše opekané cesto, ako sme o jednej v noci jedli dolky s džemom, nočný pochod na Kľak na Úsvit skautingu). Všetkým malým „bifľošom“ prajem, aby raz urobili niečo také neočakávané, ako bol môj vstup do skautingu.
.ivana Rybanská
Autorka je študentka gymnázia.
V trinástich som začala mať pocit, že husle a knižky mi nestačia. Učila som sa, až sa to hanbím priznať, veľmi dobre. Bola som, ako sa to zvykne hovoriť, bifľoška. Vďaka jednej huslistke a skautke v jednom, ktorá zakladala novú družinu, som však prišla do skautingu. Na prekvapenie všetkých. Začiatok kvarty, noví ľudia, nové myšlienky. A? Vďaka pár extrémnym momentom som sa zbavila strachu z výšky. Kúpanie v „bystrom potôčiku“ považujem za najlepšiu hygienu. Už viem ako sa pečie kura na otvorenom ohni, ale aj ako sa robí živicová fakľa (aj ako sa lepí toaletný papier na živicové ruky). Zistila som, že tímová práca je o kompromisoch tak, ako nočná stráž s malou skautkou s veľkým strachom o priateľstve.
Brodenie potoka, zháňanie dreva na večerný táborák, rúbanie dreva do kuchyne, umývanie 50-litrových kotlov, spanie v labilnej podsade, zakopávanie latríny, všetko bežné činnosti, z ktorých sú pri správnom pomere zodpovednosti a vôli po dobrodružstve nezabudnuteľné zážitky. Ešte pridám znalosť táborákových pesničiek od Nohavicu a Nedvědov cez ľudovky až ku skautským hitom („Nikto nemá zdanie, čo je skautovanie...“) a schopnosť zbaliť sa na dva týždne v prírode do jedného batoha. Sebavedomo môžem povedať, „áno, dokážem to!“
Skauting to sú ľudia a (aj) hry, preto sa naháňame ako Psy a búdy, počítame Un, dos, tres, objavíme „kaktus“, keď už jazyk pri Kit-kat-banana nestíha vyslovovať kaktus, vyrobíme Gordický uzol, ktorý nie je potrebné rozťať, len správne rozpliesť. Často sa spoliehame na našu skautskú česť, v kritických situáciách si pripomíname, že sme veselej mysle, na zvedavkách v uliciach sme neustále zdvorilé, aj keď nás prirovnajú k pionierom a keď niekto na otázku „Viete, čo je symbolom skautingu?“ odpovie „Nejaký bobor či čo,“ zabávame sa na tejto príhode ešte ďalších x rokov. S údivom počúvame, ako terajší oldskauti voľakedy, keď ešte neboli spacáky do -18°C, chodili na dlhšie výlety a hrebeňovky.
Po tých troch rokoch v skautingu som iná. Nestrácam humor ani na ťažkých túrach, viem, aké je chytiť sa podanej pomocnej ruky, a preto ju podávam aj ja, neočakávam jednoduché cesty a vždy som pripravená na komplikácie, rada listujem v starých kronikách a píšem tú našu družinovú, aby sme ani my nezabudli (napríklad na naše opekané cesto, ako sme o jednej v noci jedli dolky s džemom, nočný pochod na Kľak na Úsvit skautingu). Všetkým malým „bifľošom“ prajem, aby raz urobili niečo také neočakávané, ako bol môj vstup do skautingu.
.ivana Rybanská
Autorka je študentka gymnázia.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.