Voda pod vodou

Tento obraz mi oživuje desivé spomienky na Haiti po zemetrasení. Minulý utorok stojíme so starostom  obce Nižná Myšľa Mariánom Karvanským – ktorá sa stala podobným symbolom prírodnej katastrofy ako svojho času moravské Troubky – pred domom Ľuboša Peterčáka. Najprv začal  pre zosuvy pôdy praskať, takže šesťčlenná rodina odišla k príbuzným. Včera sa dom zrútil, ostali tu ruiny ako v Port-au-Prince. Prichádza mladé dievča s priateľom. „V pondelok som išla do školy, po návrate o druhej už bol dom rozpadnutý,“ vraví, pričom sa zamyslí, ponorí do seba a ukáže na popraskaný svah, v ktorom sú metrové trhliny:  „To je moja záhrada. Otecko povedal, že už tu nebudeme bývať.“

Je to irónia osudu. Rekreanti vzletným prívlastkom slovenské more obvykle nazývajú neďalekú Zemplínsku Šíravu. Po pretrhnutí hrádze na rieke Ondave však vzniklo na Zemplíne ešte jedno „more“ – až minulý štvrtok sa hrádzu podarilo vodohospodárom opraviť. V obci Petrikovce (210 obyvateľov) ešte v utorok voda stúpa. V tom istom čase už v Kežmarku a v iných postihnutých lokalitách zápasia s tonami naplaveného bahna. Tu ich to bude čakať o pár dní, zrejme však až o pár týždňov. Kruté.

Nielen starostka Mária Vadasová, aj obyvatelia sú bezradní. A  zatiaľ ponechaní sami na seba. „Krajšie ako Benátky, čo?“ vraví pán spoza plota domu, ktorý má šťastie, stojí na vyššom mieste. Vidí však na ulicu, kde odvčera vystúpila hladina vody o pol metra. „Robte niečo, zožerú nás tu komáre,“ zvolá ďalší obyvateľ. Komáre však nie sú teraz to hlavné. Na múriku záhrady najbližšie položenej k „bývalej“ asfaltke sedí unavený muž. Ďalší štyria plnia vrecia pieskom. Iluzórne, také množstvá pomaly, zákerne stúpajúcej vody nemôžu zastaviť. Blíži sa čln, jediný dopravný prostriedok v tejto časti obce. So starostkou nasadáme. Kolega z Človeka v ohrození spoločne s obyvateľom dediny vzadu veslujú. Postupujeme pomaly. Na niektorých úsekoch sú pod nami viac ako dva metre vody – a na dne asfaltka.

Prvé, čo nás zarazí, je ticho. Ticho, v ktorom vynikne výrazné kŕkanie žiab. Počuť ho v každej zaplavenej obci v okolí: aj v Markovciach, Malčiciach a Oboríne. Plávame po ulici, z oboch strán sú domy, stoja na mierne vyvýšených miestach. Väčšinou sú ešte obývané, evakuovali zatiaľ iba pár domácností. „Tu niet čo uvažovať, treba rýchlo konať,“ vraví starostka Vadasová a pokračuje: „Ak to takto pôjde ďalej, ostanú nad hladinou iba komíny...“ Obecný úrad jediným člnom, ktorý má k dispozícii, zabezpečuje rozvoz  potravín, pitnej vody, liekov a hygienických potrieb. Niektorí odvážnejší obyvatelia sa brodia mútnou vysokou vodou v rybárskych čižmách. O dva dni vydajú hygienici výstrahu, že znečistená voda je zdroj ohrozenia. „Je tu inak božský pokoj, srdeční ľudia, pohostinná obec. Obľúbili si nás chalupári z Košíc,“ dodáva starostka po pol hodine plavby. Poobede jej s kolegom cez rybársky zväz v Čiernej nad Tisou zabezpečíme druhý čln. Voda  začína klesať, veľmi pomaly.

Susedný Oborín (750 obyvateľov) je obec obývaná prevažne Maďarmi. Pochádzajú odtiaľ Rezešovci, za primátora Schustera tu nakupovali realitné kancelárie lacné opustené domy pre Rómov z Košíc – aby sa tak uvoľnili domy v centre mesta. Starosta Arpád Csuri je akčný človek bez predsudkov: „Predtým sme tu nemali Rómov, nemám s tým však problém. Mladé rodiny sa chcú asimilovať, dobre vychádzame. Treba im pomôcť, aby sa dostali k práci. Dvaja chodia do Michaloviec robiť káble, za minimálnu mzdu.“

A práve „prisťahovalecké“ rómske rodiny v miestnej časti Kucany sú dnes najviac postihnuté povodňami. Katastrom Oborína pretekajú tri rieky: Laborec, Latorica a Ondava. Za normálnych okolností ich regulujú hrádze, dnes tu vnikla obrovská súvislá vodná plocha. „Najprv sa pretrhla hrádza smerom na Trebišov, potom prekopali hrádzu na inej strane a zaliala nás prvá vlna. Zachránili Trebišov, nás zaliala Ondava. Rieka vymyla nové koryto, tečie už niekoľko dní smerom na nás. Kucany sú dnes iba ostrovček,“ vysvetľuje Csuri.

Svoj hnev zástupcovia obcí smerujú najmä na Povodie Bodrogu a Hornádu. Naopak, záchranárov a hasičské zbory si nevedia vynachváliť. „Keď sme volali na Povodie, či hrádzu nemôžu urýchlene opraviť, vraveli nám, že sa to nedá. Prečo? – pýtal som sa. Vraj sa tam nevedia dostať, lebo starosta nedovolí ísť ťažkým autám po novovybudovanej ceste. Hlúposť, povedal som im, ani ste sa ma nepýtali. Uviedli druhý dôvod,  že ak by sa aj dostali na miesto pretrhnutej hrádze, nemajú tam zmonitorovaný terén. Nechápal som. Absurdný bol aj tretí dôvod, že čo by na to povedal súkromný majiteľ pozemkov, keby prišli na ten 200-metrový úsek. Celú noc nerobili nič! Potom ich jediné auto v ťažkom mokrom teréne zapadlo. Požičali si traktor, tiež zapadol. Nakoniec som im zohnal obojživelník... “ rozčuľuje sa Csuri. Nelenil a v pondelok volal kamarátovi Bélovi Bugárovi, ten zase volal ministrovi Kaliňákovi, ktorý prisľúbil, že v utorok budú vodohospodári „pracovať ako včeličky“. Tak aj zrejme bolo, vo štvrtok hrádzu opravili. Prečo to však trvalo tak tragicky dlho?

Koncom týždňa vznikol na Zemplíne ďalší chaos. Ako uviedol denník SME, kým v Malčiciach a Markovciach už prvé peniaze od štátu dostali, v Oboríne a Petrikovciach ešte nie. Starosta Csuri (Most-Híd) nahlásil dvesto domácností, ktoré zaplavilo. Do piatku však nedostali ani cent. A obáva sa, že peniaze prioritne dostávajú dediny, kde sú starostovia z vládnych strán. 

Často spomínaným symbolom pokračujúcich minulotýždňových povodní v krajine plnej slnka sa stala ďalšia zemplínska obec Malčice. Mimoriadnu situáciu tu vyhlásili už 17. mája, keď z miestnej časti Hradišťská Moľva evakuovali vyše sto ľudí. Umiestnili ich do školy, na jeden deň. To hlavné však prišlo 24. mája po silných prívalových dažďoch, a potom začiatkom júna po dvojnásobnom pretrhnutí hrádze Ondavy. Prístupovú cestu na Moľvu zaliala miestami viac ako metrová voda. Sto ľudí z tridsiatich domov evakuovali v prvej vlne, ďalších dvesto zo samotnej obce v druhej. V utorok minulý týždeň bolo zaplavených 60 z 360 domov v obci. A voda stúpala.

„Som starostkou tretie obdobie, no nič podobné si nepamätám,“ vraví očividne vyčerpaná Marta Tomková a pokračuje: „Na Moľvu, kde už nikto neostal, sa dá ísť iba ponorným transportérom. Zajtra sa tam chcem ísť pozrieť, no mám strach z toho, čo uvidím.  Obávam sa, že statika domov, ktoré sú pod vodou, nevydrží. Evakuovaní ľudia to nevedia, zatiaľ majú nádej, že sa vrátia domov.“

V malčickej škole a telocvični býva viac ako tristo evakuovaných ľudí. Už tretí deň im 7-členný tím organizácie ADRA, ktorá tu pomáhala už po povodniach pred šiestimi rokmi, varí v poľnej kuchyni teplé jedlo. „Najprv sme varili pre 150 ľudí tri jedlá denne, pribudlo však dvakrát toľko evakuovaných, takže máme kapacitu variť iba jedno teplé jedlo denne,“ vraví vedúci ADRA Slovensko Pavol Cimerman.

Obecný úrad, škola aj kostol stoja na najvyššom mieste v obci, veľká voda ich teda obišla. Ak sa však večer pozriete od telocvične smerom na západ (a nezožerú vás komáre) uvidíte nekonečnú lesklú hladinu – donedávna tam boli polia. Najhoršia situácia je v dolnej časti dediny. Voda stúpa, zaplavuje záhrady a domy. Tí obyvatelia, ktorých neevakuovali, postávajú na ceste, alebo sedia na vreciach s pieskom. Čakajú, čo iné im ostáva? Deti sa hrajú, mladík sa preháňa po (zatiaľ) suchej asfaltke na kolieskových korčuliach. Po ulici občas prejde auto so žltou ŠPZ a volantom na pravej strane. Import z Veľkej Británie. „Pred dvoma týždňami sme si kúpili dom, už je pod vodou. Druhý dom máme zaplavený po okná. Skoro meter a pol vody,“ vraví Peter Makula. Jeho sused Arnošt Tancoš je zatiaľ spokojný, dom stojí na vyvýšenom mieste. „Dzedo bol rozumný chlap, vysoko to postavil,“ pochvaľuje si v nárečí. Rudolfovi Kináčovi ostáva päť centimetrov a voda mu zaleje dom. Aj on čaká. Vrecia už naplnil pieskom.

Radovan Bránik zasahoval po povodniach so svojím tímom krízovej intervencie Modrý Anjel na Spiši, v Kežmarku a okolí. Vojaci so skúsenosťami z misií, hasiči, lekári a zdravotníci sú pripravení zvládať prácu v akútnej fáze. Do terénu prišli v čase, keď najmä v rómskych osadách a komunitách vypäté emócie pôsobili ako rozbuška: v Jurskom obyvatelia napadli vrtuľník s nákladom pomoci, aj starostu, ktorý ju chcel odviezť na miestny úrad, aby sa mohla rozdeliť podľa menného zoznamu.

„Naša podpora v takýchto situáciách spočíva, na rozdiel od vžitej predstavy o psychológoch, v opatreniach, ktoré slúžia na znovunadobudnutie schopnosti klientov konať. Neposkytujeme občanom terapiu, sme doplnkovou službou na zabezpečenie ich potrieb, na ktoré z rôznych príčin nestačí štátna správa ani samospráva,“ vysvetľuje Bránik s tým, že často ide u ľudí postihnutých prírodnou katastrofou o normálne reakcie na nenormálnu situáciu. V situácii, keď prišli o domy a majetky, prípadne majú hlad a smäd, sú agresívni, čo je do istej miery pochopiteľné. Bránikova skúsenosť je iná ako všeobecný názor: paradoxne, s prejavmi agresivity sa na Spiši teraz jeho tím u Rómov nestretol. „Súvisí to aj s tým, že do blízkeho kontaktu s nimi nepustíme nikoho, kto nemá patričný výcvik v komunikácii alebo kto trpí predsudkami. Samozrejmosťou  je aj to, že nikdy Rómom netykáme a úplným základom je podanie ruky. To sa im bežne nestáva...“ dodáva Bránik, podľa ktorého postup prác po povodniach na Spiši funguje, nie však všade. Vyslovene negatívne zážitky, ktorých má minimum, sa spájajú skôr s ľuďmi, ktorí nedorástli na svoju funkciu a pri likvidačných prácach sú skôr prekážkou ako účinnou podporou.

 Prvú júnovú nedeľu  v obci Hul (1 200 obyvateľov) medzi Nitrou a Novými Zámkami praží slnko. Podobne ako susedná Maňa a Kmeťovce tu návaly vody z rieky Žitava a miestnych potokov „schytali“ najviac. Rodina Štefánikovcov iba pred chvíľou po štyroch dňoch plného nasadenia vyčerpala vodu z domu, v ktorom majú obytný suterén. Unavení sedia na záhrade, kde majú vyložený sporák, práčku, chladničku a inú techniku: nábytok už nestihli zachrániť. „Až potiaľ bola voda,“ ukazuje Ľuboš Štefánik na kríž s Kristom na stene vo výške hlavy dospelého muža a dodá: „Stúpla do tej výšky v priebehu dvoch hodín.“ 

Táto rodina má kvalitný tehlový dom, býva dnes v jeho hornej časti. Horšie dopadli susedia na ulici s historickým názvom Lúštek. Dva domy sa zrútili, osud ostatných je otázny. Ideme so starostom Františkom Golhom popri železničnej trati a zásobníkoch umelých hnojív ponad Lúštek po asfaltke, ktorú museli po povodniach uzavrieť. Návaly zvedavcov s kamerami a fotoaparátmi už boli neznesiteľné.

 „Naši predkovia na týchto miestach nestavali. Po vojne ľudia videli voľné plochy,  neprichádzalo k záplavám – a začali stavať. Je to chyba,“ vraví starosta Golha. Cez stred obce preteká potok Liska, za iných okolností „neškodný“. Májové dažde ho zmenili na nepoznanie. Prvého júna bol starosta na oslave MDD s poľovníkmi, keď odrazu prišla poštárka s tým, že potok sa mení na dravú rieku. Obyvatelia navozili piesok za sedemtisíc eur. Nepomohlo. Voda zaliala dve ulice do výšky okien. V nich 350 z celkového počtu 450 domov malo zaliate pivnice.