Rozostavení sme boli symetricky. Peter stál spolu s Luciou Piussi vľavo, Juraj so Zuzanou Piussi vpavo. Keďže obidvaja máme Dylana veľmi radi, napísali sme každý svoju reportáž z tohto výnimočného koncertu. Juraj sprava, Peter zľava.
.sprava
„Myslíte, že sa tu môže stáť?” pýtam sa hostesky, ktorá usádza ľudí v sektore pod pódiom. „Vraj majú všetci sedieť,” odpovedá. Ale neveľmi presvedčivo, a tak zostávam na mieste. Keď zhasnú svetlá a začne hrať pompézna hudba, už nás na „zakázanom” mieste stojí viac. Nikto s tým nemá problém, niektorí si sadajú na zem. Urastení chlapi s nápisom Bob Dylan Crew na tričkách sa pomedzi nás prechádzajú a zaujíma ich len to, či niekto nedrží v ruke fotoaparát.
Bob a kapela prichádzajú na pódium. Po pár slovách spoznávam pieseň Leopard-Skin Pill-Box Hat. Bob stojí za klávesami, kapela hrá skvele. Bubeník dokonale swinguje. V strede pódia stojí chudý Charlie Sexton a mne je jasné, že Bálik mal pravdu: je to úžasný gitarista, ktorý sa k Dylanovi hodí ako Most k Hídu. Apropos, politici. Organizátori pozvali lídrov (v čase koncertu ešte) opozičných politických strán, čo bolo sympatické gesto. Len škoda, že ich usadili do prvého radu. Úcta voči nim zabraňovala divákom postaviť sa rovno pod pódium.
Bob dáva jednu krásu za druhou, It Ain't Me Babe s Dylanom hrajúcim na gitare je výborná, podobne Stuck Inside The Mobile, či Absolutelly Sweet Mary. Dojímavo krásna bola bluegrassovka High Water. Tweedle Dee & Tweedle Dum hral Bob znovu na gitare, dokonca dal svojské sólo. Tvrdý rock s Bobovým hlbokým hlasom, farebnou ústnou harmonikou. Niekedy vtedy sa pri mne objaví Zuza Piussi a Robo Kirchhoff. Počúvame (Robo a ja) s otvorenými ústami.
Highway 61 Revisited. Na pódium sú premietnuté akési ornamenty, kapela preradila na vyššiu rýchlosť. Zdalo sa mi, že Bob sa miestami usmieva, Charlie Saxton kľačí na zemi a hrá tak krásne, že ma rozbolí brucho.
A potom sa to stalo. Najprv odchádza Bugár so Sulíkom (najprv som si myslel, že sa im to nepáčilo, doma som zistil, že išli do televíznej diskusie), po nich odchádza aj Iveta Radičová a Ján Figeľ. V prvom rade sa tak uvoľní niekoľko miest. Viacerí sa rozbehnú, aby ich obsadili a strhnú pi tom lavínu. Všetci postávajújúci sa nahrnú pred pódium (ja so Zuzou a Robom vpravo, Peter s Luciou vľavo) a začína sa skutočný punk rock. Už aj dovtedy celkom svieži Dylan ešte viac ožije, pohľadom komunikuje s nami pod pódiom – takto to má byť, veď Bob je rocker, elektrický bluesman, alt.countrista. Thunder On The Mountain už počúvame zblízka, čistota a drajv hudby je opojný. „Something is happenning here, but you don't know what it is,” spieva Bob v Ballad Of A Thin Man a presne tak sa cítime: niečo sa tu deje a nerozumieme tomu.
Trojprídavok. Like A Rolling Stone a po nej Jolene, dve piesne, medzi ktorých vznikom uplynulo nejakých 40 rokov, potom očividne spokojný Dylan povie „Thank you, friends” a predstaví kapelu, z ktorej každý člen by mal dostať zlatú medailu za hudobnú dokonalosť. All Along The Watchtower úplne na záver.
„Zatiaľ najintenzívnejší koncert na turné,” hovorí mi fanúšik z Turína, ktorý rok čo rok absolvuje spolu s Bobom celé európske turné. Prekážali mu len VIP hostia v prvých radoch. Aj podľa neho sa na Dylanových koncertoch má stáť.
Výborný koncert.
.zľava
Je to paradox. Dylan je popri The Beatles najväčšia osobnosť svetovej populárnej hudby, no v stredu na pódiu v bratislavskej Inchebe sa nesprával ako kráľ, ale ako človek, ktorý vôbec nepotrebuje, aby pred ním rozkladali červený koberec. Ten skôr urobí všetko preto, aby sa podobným poctám vyhol.
Incheba nie je ten najvľúdnejší priestor. Dokonca tá sála má zlú povesť, že v nej nie je nikdy dobrý zvuk, ale v stredu to vďaka kobercom a veľkým plachtám vyzeralo oveľa civilizovanejšie. Ťažko sa zmierujem s tým, že mám lístok do posledných radov, ale zhodou okolností nachádzam voľné miesta na kraji vo VIP-zóne. Kamarát vraj počul usporiadateľov, že Dylan nie je príliš nadšený tým, že z prvých radov budú pozerať pracháči a celebrity. Nie sú to skutoční fanúšikovia.
Usporiadateľ hovorí, aby sme si sadli, že je to jedna z podmienok koncertu, no nie sme jediní, čo by boli najradšej nalepení na zábradlie pred pódiom. V momente zhasínajú svetlá, v šere na pódium prichádzajú členovia jeho sprievodnej kapely a na záver aj sám majster. Bez varovania spustia úvodnú Leopard-Skin Pill-Box Hat. Niečo mi hovorí, že to bude dobré. Kapela je dobre našponovaná, a našťastie pre nás aj dobre rozohratá, veď má za sebou už sedem koncertov. Aj samotní dylanológovia tvrdia, že Dylan sa na začiatku každého turné pomalšie rozbieha, no v Bratislave to na pódiu horí už v úvodných songoch.
Všetko je tak, ako má byť. Dylan je síce lídrom, ale jeho elektrické varhany stoja na pravom boku pódia na jednej línii spolu s ostatnými muzikatami. Akoby nám chcel naznačiť, že nejde o neho, ale o samotné piesne a hudbu, ktorá sa linie z pódia.
Poradie a výber piesní mení každým koncertom a som zvedavý, čo dá nám. Nasleduje milá verzia It Ain't Me, Babe. To už zviera v rukách elektrickú gitaru a do skvele šliapajúcej kapely robí jeden prechmat za druhým. „To bolo úžasne krivé,” hovorí kamarát po koncerte. Dylan je v tom skutočný majster. Je len veľmi málo hudobníkov, ktorí na pódiu rozbíjajú svoj mýtus pred očami fanúšikov.
Dúfal som, že začne s Rainy Day Women a že si na úvod zakričíme Every Body Must Get Stoned, ako to spravil v Belehrade, ale nič to. Bratislava dostala z tohto turné zatiaľ najpestrejší setlist. Prvý vrchol prichádza hneď v tretej pesničke Stuck Inside Of Mobile With The Memphis Blues Again. Hudba je podobná originálu, ale v polovici songu nachádza v slovách úplne novú, vzdušnú melódiu, ktorá postupne prechádza až k spôsobu spevu, podobnému scattu.
Nevedno, či Dylan videl na svojej utorkovej prechádzke po Bratislave veľa blondínok, ale najviac songov hral práve z Blonde On Blonde. Okrem Leopard-Skin Pill-Box Hat a Memphis Blues Again vytiahol z klobúka aj Just Like Woman so „stoptimom“ v refréne, ktorý dospievalo publikum (vlastne iba tí, ktorí spoznali jednu z jeho najslávnejších piesní) a trochu rozhojdanú Absolutely Sweet Marie.
Ako to Dylan robí, že jeho staré piesne znejú ako nové a tie nové, akoby ich napísal pred 40 rokmi? Asi preto, že nové sú rovnako dobré ako tie staré. High Water v country-bluesovom šate bola úžasná. Možno ju zahral aj preto, že východ Slovenska pustošia záplavy. Alebo to bola len náhoda? Z Love and Theft vybral aj Tweedle Dee & Tweedle Dum, no v oveľa úspornejšej a tlmenejšej verzii ako na albume.
A čo Shelter From The Storm? Tá ma za sebou už tisíc rôznych úprav, od folkových cez punkové až po softorockové verzie, no v Bratislave znela opäť trochu inak – ako veselé hravé funky. Po koncerte mnohí spomínali na odviazanú Highway 61 Revisited, ale pri tichej Forgetfull Heart sa zastavil v sále čas. Čistá mágia.
A pritom Dylan nerobí so svojimi hudobníkmi žiadne extra čary. Jeho kapela hrá jednoducho, sledujúc svojho lodivoda, ktorý z každej piesne po tisícikrát vydoluje niečo nové, výnimočné. Jeho tajným tromfom je gitarista Charlie Sexton. Nepúšťa sa do žiadnych veľkých sól, ale so šikovnými prstami dopĺňa Dylanov spev jednoduchými vyhrávkami. Keď sa šéf pustí do sóla, Sexton sa k nemu priblíži a odpovedá mu svojou gitarou. Tak to robí aj zvyšok kapely, ktorú Dylan na tomto turné skôr tlačí dole, aby potom hudba vyletela ako gejzír. Ako na záver Just Like a Woman s heroickým harmonikovým sólom.
Konečne padajú zábrany a my sa počas Thunder on The Mountain hrnieme pred pódium ako malé deti. A konečne ho vidíme ako na dlani, Dylan dnešných dní, to je vlastne zástupca „starej divnej Ameriky“ pred objavením rokenrolu. Viac swinguje ako rockuje. Nie je žiadny excentrik zo šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov, ale skôr vyzerá, že donedávna prevádzkoval revue, podobné kočovnému cirkusu v nedávnom filme Terryho Gilliama – Imaginárium Doktora Parnassa. Kamarátka hovorí, že jej pripomínal klauna. Mne skôr púťového kúzelníka, ktorý vyťahoval z rukáva jeden tromf za druhým. A v Bratislave ich vytiahol viac ako dosť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.