Zasľúbená zem

V minulých dňoch som navštívil Arménsko a Náhorný Karabach. Keď sa človek rozhliada v Jerevane na niektorom vyvýšenom mieste, na jednej strane vidno majestátny Malý a Veľký Ararat. Na druhej strane je toto mesto obkolesené 3-4-tisícovými vrcholkami hôr. A človek si nevdojak uvedomí, že prvá kniha Biblie opisuje niektoré veci celkom presne: „Vody prúdili a odtekali a vracali sa zo zeme a po stopäťdesiatich dňoch vôd ubudlo. A v siedmom mesiaci, na sedemnásty deň mesiaca Koráb zastal na vrchu Ararat. Vody odchádzali a upadali až do desiateho mesiaca. V prvý deň desiateho mesiaca sa zjavili temená vrchov“ ( 1 M 8, 3 – 5 ).

Z týchto miest sa vydalo ľudstvo druhýkrát na svoju púť, na týchto miestach zaznel Hospodinov prísľub. „Už nikdy viac neprekľajem zem pre človeka...“

V Arménsku získalo kresťanstvo slobodu a stalo sa štátnym náboženstvom v roku 301, teda o 12 rokov skôr ako na Západe. Učinil tak kráľ Tiridates Veľký, vďaka zázračnému pôsobeniu a krstu sv. Gregora Iluminátora. Arménska abeceda pozostávajúca z 36 písmen vznikla v roku 405,  zaviedol ju arménsky mních, teológ a lingvista sv. Mesrob Maštoc.

Arménsko je hornatá krajina, posiata kresťanskými kláštormi a kostolmi. Arméni sú si vedomí tejto svojej dávnej histórie a kultúry. Sú hrdý, ale celými svojimi dejinami tvrdo skúšaný národ.

Ak je Arménsko krásna hornatá krajina, Náhorný Karabach pôsobí svojimi horami, zeleňou, širokými údoliami a kaňonmi ako Zasľúbená zem. Arménsko prijalo kresťanstvo v roku 301, v Náhornom Karabachu je kresťanský kostol z prvého storočia, ktorý podľa tradície založil apoštol Bartolomej, ktorý pôsobil v Arménsku a podstúpil tu i mučenícku smrť.

Dňa 23. mája tohto roku som sa zúčastnil ako pozorovateľ v poradí piatych parlamentných volieb v Náhornom Karabachu.  Toto územie bolo v časoch ZSSR autonómnou republikou na území Azerbajdžanu (historicky však išlo o staré územie Arménska). Keď sa Sovietsky zväz rozpadol, Náhorný Karabach 10. decembra 1991 usporiadal referendum a vyhlásil nezávislosť. Nato nasledovala v rokoch 1991 – 1994 vojna medzi Azerbajdžanom a Arménskom.  Dnes má Náhorný Karabach 138-tisíc obyvateľov, Arménov.  De facto je to nezávislá republika, de iure ju zatiaľ nikto neuznal.

Na voľbách sa zúčastnilo 28 pozorovateľov z Ruska (najznámejší z nich bol K.F. Zatulin, poslanec Ruskej dumy za Putinovu stranu, dlhoročný priateľ Arménov a Náhorného Karabachu),  16 pozorovateľov z Európy, 9 z Abcházka, Južného Osetska a Podnestrovska, 7 z Kanady, USA a Južnej Ameriky a 4 z Iránu. Už deň pred voľbami nám bolo oznámené, že všetci 63 sme sa svojou účasťou na voľbách dostali na „čiornyj spisok“ a v Azerbajdžane získali status persona non grata.

Účasť na týchto voľbách mi sprostredkoval úplne nový pocit v mojom politickom vnímaní – dotyk s nedávnou vojnou s Azerbajdžanom. Tak ako sme prechádzali volebnými okrskami, navštívili sme bývalé mesto Agdan. Viac ako 20-tisícové mesto, úplne rozbombardované, prázdne, len kde-tu našli nejakí bezdomovci svoje obydlie. Volebné miestnosti boli, ako všade, v kultúrnych domoch a na školách. Skoro v každej škole, ktorú sme navštívili, boli veľké tablá čiernobielych fotografií mladých mužov a žien, ktorí študovali na tej škole a boli zabití v nedávnej vojne. 

Rovnako silno na mňa zapôsobilo stretnutie s politikmi a predstaviteľmi Náhorného Karabachu, ktorí bojovali vo vojne. Minister obrany Movses Hrant Hakobyan, v civile nenápadný skromný pán, národný hrdina z nedávnej vojny. Alebo generálny prokurátor Ashavir Souren Ghahramanyan, generál armády a národný hrdina. Padol do zajatia Azerbajdžancov, potom bol vymenený za 42 vojakov Azerbajdžanu. Arcibiskup Arménskej cirkvi v Náhornom Karabachu Pargev Martirosyan bojoval so zbraňou v ruke vo vojne, dnes je tiež národný hrdina. Legitimita týchto ľudí, ale i ďalších, prezidenta, predsedu parlamentu i členov vlády, s ktorými som sa stretol, nepochádza len z volieb, ale aj z toho, že pre svoju vlasť dokázali hľadieť smrti do tváre.

V predvečer volieb sa udiali dve veci. Európsky parlament prijal na návrh poslanca z Bulharska uznesenie, že územie Náhorného Karabachu sa má vrátiť Azerbajdžanu. Toto uznesenie možno v lepšom prípade označiť ako nekompetentné.

V Arménsku, v dvojtisícmetrovej výške nad morom, sa nachádza jazero Sevan. Pri ňom je kresťanský cintorín zo 4. storočia, s viac ako dvoma tisíckami unikátnych náhrobných kameňov. Niektoré z nich boli na výstave v parížskom Louvre.

Taký istý cintorín zo 4. storočia, ale asi so šiestimi tisíckami náhrobných kameňov, sa nachádzal v Nashidževane, ktorý patrí Azerbajdžanu. Asi v roku 2005 Azerbajdžanci všetky kamene rozbili, naložili ako zvyšky na vagóny a odviezli. Dnes je na mieste cintorína čistá plocha. Európsky parlament svojím uznesením chce dať zrejme zelenú takejto budúcnosti pre prastarú kultúru Náhorného Karabachu.

Deň pred voľbami došla na ministerstvo zahraničia Náhorného Karabachu aj druhá správa z Bruselu. Ministerka zahraničia EÚ barónka Catherine Ashton oznámila tunajšiemu ministerstvu zahraničia, že EÚ voľby v Náhornom Karabachu neuznáva.

Po skončení volieb podpísalo 63 nezávislých pozorovateľov vyhlásenie, že voľby v Náhornom Karabachu boli pokojné, slobodné,  demokratické a zodpovedali všetkým medzinárodným požiadavkám. Ja dodávam, že 71-percentná účasť na mňa pôsobila ako opakované referendum o nezávislosti Náhorného Karabachu.

Na rozdiel od Azerbajdžanu je to pluralitný a demokratický štát. Len pre ilustráciu, v Azerbajdžane nedávno parlament prijal ústavný zákon o doživotnom mandáte prezidenta Alijeva. Ak ministerka zahraničia EÚAshton neuznáva voľby v Náhornom Karabachu, tak druhá alternatíva je Karabach bez vlády, respektíve krajina pod doživotným vládnutím prezidenta Alijeva. 

Počas môjho pobytu som nadobudol dojem, že problém Náhorného Karabachu je vlastne problémom EÚ. Tých 138-tisíc obyvateľov totiž zúfalo bráni svoju kresťanskú civilizáciu, históriu, svoje duchovné i fyzické bytie. Náhorný Karabach dnes existuje najmä vďaka zástupcom Ruska, USA a Francúzska, ktorí tvoria takzvanú Minskú skupinu a hľadajú riešenie, ako mi bolo povedané, vďaka Arménom v Arménsku a v Náhornom Karabachu, ktorí sú pripravení vojensky brániť svoj štát oproti početne väčšiemu, ale vojensky slabšiemu Azerbajdžanu.

V roku 1938 európske veľmoci prepustili pohraničie Čiech a Slovenska, mysliac si, že zachránia mier v Európe. Nezachránili nakoniec ani mier, ani seba. Ak EÚ prepustí malý Náhorný Karabach s kresťanskou civilizáciou inej civilizácii, môže sa jej nakoniec prihodiť to isté. Sila reťaze, ktorou je dnes kresťanská Európa, sa bude nakoniec merať silou jej najslabšieho článku, ktorým je dnes Náhorný Karabach.

Byť v Arménsku a nevidieť Ararat je to isté ako byť v Ríme a nevidieť Svätého otca. Puškin cestoval do Jerevanu 23 dní a ďalších sedem dní čakal, aby Ararat videl. Keď sa mu to nepodarilo, povedal : „Ararat, sedem dní som čakal, aby som videl tvoju tvár. Ale aspoň ty si videl moju tvár“.

Ja nie som Puškin a možno aj preto posledný večer, po návšteve Edžmiatsinu, kde som dostal požehnanie od vzácneho Katolikosa Arménskej cirkvi Garegina II., nám bolo dopriate aj toto posledné šťastie, že sme pri západe slnka mohli vzhliadnuť na toto majestátne pohorie.