Nijako nebolo vidno ani to, že na druhý deň zaliala voda z Hornádu iné domy a spôsobila tým obrovské škody ďalším rodinám. Z dediny aj z krajiny vyžaroval pokoj.
Náš základný pocit – pocit pokoja – sa nezmenil, ani keď sme prišli k prvým domom. Pohľad, ktorý sa nám naskytol, bol síce hrozivý, ale to až vtedy, keď si rozum uvedomil, čo vlastne vidí. Bez rozumovej úvahy pôsobili vodou a slnkom zaliate záhrady skôr malebným než hrozivým dojmom. Dokonca ani zničené domy na kopci ničím nepripomínali ruiny po prírodnej katastrofe. Pri mnohých z nich sa zdalo, akoby mali len kde-tu popraskanú časť steny. Rozum vedel, že sú to opustené domy, do ktorých sa ľudia nebudú môcť vrátiť – oči videli len tichú a pokojnú dedinu.
Pokojní boli aj ľudia. V ich pokoji bola cítiť obrovská únava, ale nijaká letargia. Tí, ktorí pracovali – napríklad kopali odvodňovací kanál pri svojom dome – to robili pomaly a ticho. Starosta vybavoval s rozvážnym pokojom jeden telefonát za druhým. Keď si povzdychol, ako sa im za posledné dva dni rozmohla turistika, bolo v jeho hlase tiež cítiť obrovskú únavu, ale nijakú trpkosť. A k ľuďom zvonka, ktorí si prišli do Nižnej Myšle fotografovať tragédiu, neprejavovali miestni nijakú nevraživosť.
Pred rokom tu mali extrémne sucho. Zem bola natoľko popraskaná, až si hovorili, že ak ešte pár dní nezaprší, tak sa odtrhnú od Sovietskeho zväzu. Teraz pršalo súvisle takmer mesiac. Potom sa všetko zbehlo za niekoľko minút (výraznejší posun vodou nasiaknutej zeme aj pretrhnutie hrádze trvali naozaj len krátko) a vzápätí sa vyčasilo.
V tom tichu a pokoji v Nižnej Myšli sme cítili akýsi ironický úškrn prírody, ktorá ľuďom zase raz pripomenula, akí sú slabučkí a krehkí. A ľudia svojou tichou, pokojnou a zanovitou odpoveďou pripomínali prírode, akí sú silní a nezlomní.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.