Zostalo mi to. Mapy si dokážem čítať celé hodiny, skoro ako knihy. A snívam nad nimi, kam sa raz pôjdem pozrieť. Sú to ciele vzdialené, ale aj celkom blízke, stredoeurópsky blízke. Na mojom zozname sú už roky Černovci, bývalé hlavné mesto Bukovinského kniežatstva, najvzdialenejšieho kúta rakúsko-uhorskej monarchie, Mazurské jazerá a kúsok od nich tatárske dediny, alebo Bledské jazerá v Slovinsku. Takým vysneným miestom bola pre mňa pätnásť, možno dvadsať rokov Nová Sedlica, najvýchodnejší cíp Slovenska. Kedysi som si to našiel na mape a najromantickejšie na tom bolo, že sa tu cesty tak akosi končili a nikam nepokračovali.
Pred niekoľkými rokmi, čas letí, takže tých rokov je už osem, desať, som tam už takmer bol. Respektíve, bol som na druhej strane, v poľských Bieszczadoch, odkiaľ som sa musel rýchlo vrátiť, lebo to vyzeralo, že Slovensko bude bez prezidenta. Rudolf Schuster na tom bol tak zle, že som musel nechať bieszczadské zubry a Bojky a Lemky a nasadnúť do auta a ísť. Najprv do Košíc a potom do Bratislavy, aby som zažil tú noc, keď Schustera viezli z Kramárov preč do Rakúska, kde vám ho zachránili. Novú Sedlicu aj Poloniny som minul, pretože mapy neklamali, cesta do Poľska tam nebola, o hraničnom priechode nehovoriac.
Cesta do Poľska nie je cez Poloniny dodnes. Bukovské vrchy sú síce už na zozname Unesco, ale stále sú miestom, kde vlky a líšky dávajú dobrú noc, miestom, ktoré masová turistika neobjavila. Z Košíc, kde sa pre nás Čechov väčšinou končí Slovensko, je to sem ešte dobré dve a pol hodiny autom, a to nie preto, že by tie cesty boli bohvieako strašné, ale jednoducho je to ďaleko. Zatiaľ čo okresné mesto Snina, rozpadajúci sa komunistický panelákový skanzen so skrachovanými fabrikami, je miestom, kde by som sa fakt nechcel narodiť, Nová Sedlica a podhorské dediny okolo, to je o niečom inom. Niežeby tu bol život ľahší, turistov je tu pár a niečím iným ako pašeráctvom, prácou pri pohraničnej polícii a colníkoch alebo týždňovkami v Blave alebo Žiline sa tu uživiť nedá. Možno ešte pasením kráv a oviec, ale to vám nesmú polovicu stáda roztrhať vlky, ako sa to stalo pred nejakými dňami kúsok odtiaľ.
Je to tu totiž božské. Slovensko je pre nás Čechov krajinou nádherných hôr, ktoré máte naozaj takmer všade, ale tieto hory sú tu najdivokejšie, najopustenejšie, aké môžete na Slovensku a v Európe vôbec zažiť. Ono to, s prepáčením, zase tak úplne Slovensko nie je. Je to skôr Ukrajina alebo rusínska krajina, ide o to, ako sa na to pozriete. Začína sa to kostolmi a nekončí ukrajinčinou, ktorú tu počuť na každom kroku. Ale Ukrajinci, Rusíni, gorali sú úplne iní ako Maďari, chýba im ten maďarský pocit „panskej rasy“, sú všetko iné než nacionalisti a väčšina z nich je len rada, že je to tu Slovensko, a nie Ukrajina.
Slovenská polícia, ktorá tu stráži schengenskú hranicu Európy, vyzerá dôstojne a vonia peniazmi. Nové autá, nové stanice, nové uniformy. O miestnych pašerákoch hovorí takmer s láskou. „Keby neboli, nemali by sme prácu,“ povedal mi s úsmevom jeden z policajtov, ktorí mi na jednej horskej ceste práve obrátili auto hore nohami.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.