Stále som veľmi neistý

Áno, je to niečo, čo nás urazilo. Niečo, čo je stupídne, nehanebné, nevkusné. Ja hovorím, že je to vstup gýču.

Je to životný gýč, nie estetický. Galimatiáš, pomiešané hodnoty, stoka, kal. Pripomína mi to terajšie povodne – voda zaliala lúky, kontaminovala studne, zničila ornú pôdu, sadenice, nič nie je na svojom mieste. Verejný priestor je znečistený a je znečistený mnohonásobne – hmotne, vkusovo, gýčovitosťou. Asi prišiel čas, keď bude treba začínať odznova. 

Estetika a etika sa navzájom infikujú. Sú úplne kompaktné, integrálne a nedajú sa rozpojiť. Kedysi bola taká debata o tom, ako zaviesť na školy vyučovanie estetiky a ja som vtedy vzbudil pohoršenie, keď som povedal, že je nezmysel vyučovať estetiku alebo aj etiku.

Veď etika musí byť aj v matematike, aj v telocviku, to je vnútri, bez toho vyučovanie ani nemôže existovať. 

Áno, je to hrubosť a surovosť. 

Čo sa vlastne stalo? Boli sme v priamom televíznom prenose svedkami jednej operetky. Bol tam krojovaný a štylizovaný starý Slovák a župan prišiel ako byrokrat v šlajfke, krojovaná dievka s tabuľkou, no galimatiáš. Pritom tam mohlo byť predstavenie, pri ktorom sme mohli byť dojatí, ale tam niečo prestalo fungovať.

(Úsmev.) Ja rád vysedávam pred televízorom. Ale moja žena bola najviac vzrušená, keď Fico povedal: Drahé Slovenky, drahí Slováci. Tak to je koniec, povedala, to predsa nesmie urobiť, aby oslovil len Slovákov. A on to urobil. Ach, ten kôň, ten Hrad, Svätopluk... 

Viete, ja si ešte pamätám zo svojich študentských čias pána profesora Piffla, ktorý robil analýzu zrúcaniny Bratislavského hradu. Hrad bol odsúdený na likvidáciu, malo tam stáť univerzitné mestečko. Janko Alexy a iní vlastenci dokázali presvedčiť papalášov, že sa tie zrúcaniny dajú opraviť a že by to stálo za to. Ale urobilo sa to zle, socialisticky. Niekoľkokrát sa to opravovalo, znova nedokonale. 

Hrad potreboval vnútornú, organickú rekonštrukciu, aby sa dal používať. Mal by mať primerané funkcie. Ja celkom neviem aké, nie som odborník, ale viem, že sa to dá urobiť. Krásnym príkladom je Louvre, keď v ňom urobili pod sklenenou pyramídou komunikačné centrum, ktoré potom umožnilo používať veľmi pohodlne celú nádhernú obrazáreň. Ja si pamätám, ako to vyzeralo predtým, aké to boli strašné trasy po dlhých chodbách. No zlé, ale dokázali to urobiť. A viete si predstaviť, aký bol odpor Francúzov, že im siahajú na Louvre a ešte im tam dajú sklenenú pyramídu a bazén? A zrazu sa z toho stal príjemný priestor na stretnutia a máte z toho množstvo zážitkov. 

Pretože tí, ktorí uvažovali o rekonštrukcii Hradu, uvažovali podobne aj o jeho použití. Historik Matúš Kučera teraz vymyslel, že na Hrade bude nejaký koridor slávy Slovákov, z ktorého každý návštevník vyjde ako uvedomelý Slovák. A pritom tá šanca Slovákov je teraz úplne iná.

Nemali by sme ťahať za historickú niť, skôr históriu oddeľovať od mýtov a legiend. Agnes Snopko napísal pred pár dňami článok o tom, že my predsa vieme postaviť nádherné pamätníky a mohyly. Máme na to prinajmenšom dva dôkazy. Socha v Pamätníku SNP, ktorú urobil Jankovič, je ideovo aj sochársky veľkolepé dielo! A to, čo urobil Jurkovič na Bradle, je tiež veľkolepé. Ani tam netreba postaviť Štefánika – a funguje to. Ako je to možné? Prečo na Hrade musí byť kôň a mocnár s korunou? Taká trápna popisnosť, aby ste vy Slováci nezabudli, že je to kráľ. To je podceňovanie Slováka.

Poznám príbeh zo svojej rodnej obce Vysokej nad Kysucou. Tam som ako dieťa mal v sakristii také miestečko. Bol to taký azyl pre nás, čo sme museli zísť do kostola z kopcov. Ako som tam stál, mal som pred očami pôvabnú fresku slávneho maliara Edmunda Massanyiho. Vždy som sa na ňu pozeral a hovoril si, aké je to úžasné, že máme v našom kostole takú fresku. Jedného dňa som prišiel do kostola, a ten bol vymaľovaný. 

Namiesto nej tam bol obraz, ktorý urobil môj o čosi starší spolužiak Jožo Žatko. No ešte stále to bolo celkom dobré, lebo to robil akademický maliar, ktorý to vedel robiť, hoci horšie ako Massanyi. Lenže jedného dňa som prišiel do toho kostola, a ten bol pomaľovaný miestnym maliarom. Bolo to oveľa horšie ako Masanyiho freska a horšie ako Žatkov obraz. Ale predsa musí existovať nejaká zodpovednosť? V tomto prípade zodpovednosť farára, ktorý si maľbu objednal. 

Traumatizácia je presné slovo, ale treba byť aj spravodlivý. Ján Kulich bol mimoriadne talentovaný výtvarník, ale jeho talent má isté limity. V klube spisovateľov sú jeho medailové portréty spisovateľov. To sú znamenité veci, on bol veľmi citlivý medailér. Keď bol v špičkovej forme, tak to robil skvele. V tom televíznom prenose z odhaľovania Svätopluka som počul, ako Kulich hovorí, že teraz sa robí umenie z odpadu, akoby išlo o čosi nečistého. 

Aj ja mám množstvo vecí, ktoré som zachránil z kontajneru, ale Kulich chcel povedať, že on tvorí z krásneho ušľachtilého materiálu, z hliny, z bronzu – a iní z odpadu. To sú také naivné námietky. 

Viem, ako sa to stalo. Spôsobili to ľahkovážni ľavicoví intelektuáli v medzivojnových rokoch, keď celá umelecká avantgarda sídliaca v Paríži bola okúzlená perspektívou komunizmu. Zasiahlo to aj našich umelcov. Oni pobláznili aj ľud, ktorý to bral tak, že toto sú naši bardi, oni sa nemôžu mýliť, sú talentovaní, múdri a fandia nám, chudobným núdznym. 

Nedávno som sa snažil v televízii pozerať film Goyove príznaky. Ten mechanizmus fungoval podobne vtedy aj teraz. Zrazu sa dostanete do nejakých súvislostí a niekto vás pochváli, vaše sebavedomie rastie a čoraz viac sám sebe odpúšťate, lebo už niekto iný za vás zodpovedá, vy iba pomáhate uskutočniť veľkú ideu. A tá je posväcujúca, ona vás zbavuje zodpovednosti.

Poviem vám jeden zážitok: nedávno som čítal v Katolíckych novinách, že z Ameriky sem prišiel na turné Juraj Török, salezián, filmár. A ja si hovorím: Juraj Török, sedemdesiatdeväťročný? Veď to musí byť ten Juraj zo saleziánskeho ústavu v Žiline. A zrazu vidím seba, desaťročného v saleziánskom ústave, v ktorom je tento Ďuro vedúci Rysov katolíckeho skautingu. Zrazu som si spomenul na to prostredie saleziánskeho oratória, kde nás chlapcov z ulice dostali do telovýchovného zaujatia, ale potom sme sa umyli a išli na bohoslužbu. Zorganizovali pre nás aj duchovné cvičenia a ja ako chlapec som si zrazu začal uvedomovať sám seba, že niekto so mnou počíta a že mám nejakú zodpovednosť. Toto prostredie ma utváralo a stále to v sebe nosím. Možno preto nemám rád škaredé slovo, ktoré sa povie len tak ľahkovážne, možno preto mám úctu k názorom druhého, pretože stále mám veľa pochybností o svojich názoroch. Sám som ešte stále neistý a stále túžim po tom, aby som našiel pre seba pevnú pôdu. 

Viete, sú ľudia horliví, tí hneď pritakávajú, keď pán profesor v triede rozpráva, a sú takí, ktorí pána profesora počúvajú a uvažujú, či pán profesor náhodou netára. A to som ja. Možno sa teraz štylizujem, ale naozaj som nebol horlivec. Veľmi dlho trvalo, keď ma niekto chcel do niečoho namočiť. Okrem toho som bol vždy niečím poznačený. Bol som syn živnostníka, nebol som nadšený zväzáckou prácou. Mal som preto aj nejaké vrúbky, napríklad mi v odôvodnení, prečo nemôžem ísť na vysokú školu, napísali, že som na maturitnom table ponížil  komunistickú päťcípu hviezdu na obyčajný dekoračný doplnok. A mal som ešte jednu vinu: odviedol som zväzáčku Vlastu Hrnkovú od zväzáckej práce.

No, to bolo dievčatko, ktoré som si zamiloval. A od momentu, keď som ju začal ovplyvňovať, už nechcela robiť pioniersku vedúcu. Preto som mal ísť na rok do výroby, aby som sa zblížil s robotníckou triedou. Ja, chlapec z horných Kysúc. (Úsmev.) 

Ja som do Indie nechcel ísť, ale vyhral som medzinárodnú súťaž na miesto experta a moja žena povedala: Ideme. Vydržali sme tam rok, ale zážitok z Indie bol hlboký, vnútorný. Nebolo to nejaké National Geographic, ale skôr akýsi ponor do rozporuplnosti Indie. Keď ste tam dlhšie, začnete vnímať veci, ktoré na vás pôsobia drvivo. Napríklad zážitok v Kalkate na moste Howrah, kde žijú utečenci celé roky, kde sa rodia deti, kde zomierajú ľudia. Ak zažijete tú hĺbku ponižujúcej biedy a predstavíte si Matku Terezu, tak pochopíte aj jej úžasné posolstvo, že charita nemôže byť z rezervy, charita musí byť z podstaty. India pre mňa znamenala veľa. 

Vypukla vojna, ale najmä oni ma tam nepotrebovali. Zmysel môjho poslania bol falošný. Oni potrebujú vnútornú obrodu, mali by reagovať na vlastné vnútorné podnety, na vlastnú kultúru. 

Dr. Peterajová tvrdí, že v mojom diele niet stopy po európskej akademickej kultúre, všetky tie podnety sú akoby archaické. (Úsmev.) Aj keď som bol pred časom v Louvri, tak som sa zdržiaval už len v jeho suteréne, kde je Mezopotámia a tie staré kultúry. Tam sú archetypy, tá podstata, a to ma zaujíma. Možno aj preto, že sa zaoberám logotypmi, teda nejakou skratkovou definíciou ideí. Potrebujem do veľmi stručnej formy vtesnať maximálnu hmotnosť, ideu. Mňa už čoraz viac vzrušujú mimovoľné kultúrne prejavy ako zámerné prejavy. A trápim sa hľadaním trás, na ktorých sú tie podnety. Taký som ja divný človek. (Úsmev.)

Keď som tam pred pár rokmi cestoval na študijný pobyt, sám som čakal, čo tam najdem. Paríž je však dnes mŕtve mesto. Nepije sa tam už ani koňak, ani absint. Umenie sa dnes tvorí inde.

Už pred Novembrom sme všeličo organizovali, robili sme veľa ochranárskych aktivít, napríklad v paulínskom kláštore v Mariánke, pri pasportizácii domov v Starom Meste, ktoré boli pamiatkovo chránené, alebo sme dávali dokopy kostolík v Rusovciach, aby sme mohli robiť výstavy či divadelné predstavenia. Pritom vznikala akási polymúzická kompaktnosť. My sme už boli pripravení na verejné vystúpenie, stanovili sme si ho na 10. decembra, na deň ľudských práv a hoci to prišlo skôr, nemali sme problém zvolať stretnutie, pripraviť vyhlásenie. 

Niektoré veci nemôžeme ovplyvniť. Treba mať šťastie, byť zdravý a mať nejakú fyzickú perspektívu. Ak sa niečo také prihodí, tak človek už nemá inú prácu, len zužitkovať ten čas. Keď som mal šesťdesiat rokov, tak som jednému priateľovi napísal, že stále čakám na nejakú múdrosť alebo ctihodnosť a stále sa to nejako nedostavuje a pýtal som sa, či mám ešte stále čakať? (Smiech.) Ale bol som teraz v nemocnici, ležal som tam, díval sa na plafón a uvažoval o tom, že toto je tá moja múdrosť: aký je to priestor? ako vyzerá? aký je to poznatok? A ten je, že stále existuje nejaká perspektíva. Tá perspektíva je nádej, ktorá nás inšpiruje na nejakú činnosť.

Rozmýšľam nad ekonomickou krízou, čo sa to vlastne stalo. Ako je možné, že ľudia, ktorí nesú zodpovednosť za svetové financie, nás klamali. Len tak, bez kontroly. Ako je to možné? Ako môže dôjsť k niečomu takému, ako bol predaj emisií? Opäť bez kontroly. Mám pocit, že nám chýba nejaká stupnica, aby veci boli spravované tak, ako majú byť. Ako sme spievali, sľúbili sme si lásku, vravieť pravdu len.

Samozrejme. A v prvom rade po sebakontrole. 

Áno. Je to problém chýbajúcej etiky, chýba aj na úrovni bohatých ľudí. Aj bohatý človek by mal poznať svoj rozmer. Mal by vedieť, aké je jeho miesto vo svete. Zodpovednosť je vlastne úplná podstata existencie. To je to, čo som si uvedomil v saleziánskom oratóriu. Hoci som bol vychovaný bohabojne, vedený k slušnosti, dôležité bolo uvedomenie, keď som zistil, že som jedinec. Že musím niesť za seba zodpovednosť a rodičia ma môžu iba trochu ovplyvňovať. 

Ak to nezažili, tak ich veľmi ľutujem.  Pre mňa to bol kľúčový stav môjho života. 

Ja ju tam nepotrebujem. Je mnoho iných vecí, ktoré vnímam na Hrade ako potrebnejšie. Dôležitejšie ako nejaká dedinská veľkonočná maľovka je, aby bol funkčný. 

Verím, že nie. (Ticho.) Ak by vznikla, ale asi by to bolo zlé.

Ona sa tam len narodila. A okrem toho, zbavujem sa za to každej zodpovednosti (smiech).

Áno, mali sme spolu so ženou množstvo podkladov, odporúčaní a veríme, že to vyjde. 

Áno, myslím si, že pravicovosť je vlastne smerovaním k ideálu, ktorý hlása ľavica, a tým je spravodlivosť. Akurát, že ľavicoví intelektuáli to celé už pred rokmi poplietli. Cesta, ktorú hlása ľavica, vedie do klepca populizmu, do niečoho, čo vás chce vtiahnuť do nečistej hry.

Samozrejme, len nechcite, aby som ju menoval (úsmev). Pomenoval to Fero Guldan.  Na Slovensku je problém, že množstvo sochárov nemá z čoho žiť. Sú dva zlé signály, keď sa umelcom darí príliš dobre alebo príliš zle. Chýba tu systém grantovej podpory. Predstava umelca, ktorý žije v ateliéri a chce maľovať a žije zo dňa na deň je smutná. Bez nálady, entuziazmu sa nedá tvoriť.

Problém je v tom, že socializmus z nás vytvoril umeleckú kastu. Vznikol systém zákaziek a objednávok a tieto väzby prestali fungovať. A nikto nás na to nepreškolil. Keby som ja nerobil grafický dizajn, bol by som na tom veľmi zle. Pritom sa to robilo za pár korún, napríklad za značku BHS som dostal 3 500 korún. A na rozdiel od autorov znelky nedostávam žiadne tantiémy. To sú tie nedorozumenia, ktoré mám na mysli.

Ja si nesťažujem. Všetko je v poriadku (úsmev).

Áno, hrával som aj basketbal.

Po priateľskom zápase Nového Zélandu so Srbskom to veľmi nádejne nevidím. Šport je však krásny najmä preto, že dáva šnacu. A to je opojné. Ak dovolíte, ja sa v tej opojnosti ešte budem trochu kúpať (úsmev). 

Miroslav Cipár sa narodil v roku 1935 vo Vysokej nad Kysucou, študoval na Vysokej škole pedagogickej a na VŠVU. Pracuje ako maliar, grafik, dizajnér či sochár. Za svoje ilustrácie získal veľa významných ocenení. Občiansky sa angažoval pred Novembrom v ochranárskom hnutí a počas Nežnej revolúcie. Spolu s manželkou Vilmou sa venuje charite.