Rôzne krajiny

V predchádzajúcej sérii piatich článkov v rubrike .veda sme sa venovali krajine. Našimi témami boli zaujímavé jednotlivosti, ako napríklad tvorba meandrov alebo súvis výšky hôr s atómovou fyzikou. Celkovému pohľadu na krajinu a jej rozmanitosť sme sa však nevenovali.

Povedať si niečo o tom, aké rôzne typy krajiny existujú, čím sú atraktívne a kde sa nachádzajú – to by malo byť zaujímavé za každých okolností. Krátko po voľbách, keď nemalá časť ľudí rozmýšľa o tom, či by nebolo najrozumnejšie odísť niekam preč, je to hádam ešte zaujímavejšie. 

Takže, kde sa v blízkom či vzdialenejšom okolí nachádzajú pozoruhodné krajiny (krajiny v zmysle krajiny, nie krajiny v zmysle štáty)? A čím sú tieto krajiny pozoruhodné? Spýtali sme sa geografa Ladislava Tolmáčiho a astronóma Jiřího Grygara. 

Najkrajšie miesta na Zemi sa dajú vybrať len veľmi ťažko. Máme krajinu modelovanú vodou, krajinu modelovanú vetrom, krajinu modelovanú ohňom. K tomu ešte pristupuje dotváranie krajiny biosférou. A keď sa vezmú do úvahy všetky kombinácie týchto činiteľov a k tomu rôzne klimatické pásma, tak dostávame naozaj obrovskú rozmanitosť.

Voda zvyčajne zarovnáva a vytvára plošiny. Keď vnútorné sily Zeme vyzdvihnú nejaké územie, tak dážď sa to snaží zarovnať. Tým vzniká veľmi pekne tvarovaný riečny reliéf s krásnymi hlbokými dolinami v tvare písmena V. Ale to  musíme byť vysoko v kopcoch. Čím ďalej sa dostávame k úpätiu, tým je dolina širšia. Kopec sa postupne rozmýva a úplne na konci z neho vznikne zarovnané územie. Ak potom opätovne vnútorné zemské sily zdvihnú nejaké územie, tak sa to celé opakuje. Niekedy to zdvíhanie a rozmývanie pôsobia súčasne. Typickým príkladom je prielom Váhu cez Malú Fatru. Malá Fatra sa dvíhala pomaly a rieka stíhala udržiavať svoje koryto v postupne sa dvíhajúcom pohorí. Niečo celkom iné je prielom Hornádu cez Slovenský raj. Hornád si cestu cez Slovenský raj doslova prerezal.

Nielen. Vezmime si napríklad pobrežie. To vzniká iným pôsobením vody, tam nejde o vodu tečúcu, ale o vodu bičujúcu, ktorá vyhlodáva kusy pobrežia selektívnou eróziou odolnejšieho a menej odolného materiálu a vytvára poloostrovy a ostrovy, útesy a skalné ihly. Nádherné príklady skalných ihiel sú takzvaní mnísi na juhu Austrálie. Pre mňa sú asi najkrajšie práve tie miesta, kde sa stretá more s pobrežím. A keď sa to ešte skombinuje s krasovými útvarmi, tak to je skutočná nádhera.

Ľadovec je obrovská masa, ktorá veľmi pomaly tečie a obrusuje všetko, čo jej stojí v ceste. Ľadovec sa na spodnej strane topí, na vrchnej strane sa dopĺňa a celá jeho hmota sa pod vplyvom gravitácie pomaly posúva. Brúsi všetko síce pomaly, ale s mimoriadnou silou. Malá rýchlosť a veľká sila vedú k tomu, že ľadovcové doliny nemajú tvar V, ale tvar U. Všetko, čo ľadovec obrúsi, nesie so sebou a ukladá to v mieste, kde sa topí – tak vznikajú morény. Ľadovce sú  zodpovedné aj za jeden za najkrajších krajinných javov – za vodopády. Vodopád ústi na tom mieste, kde bol pôvodne ľadovec, ktorý sa neskôr roztopil. Veľký pevninský ľadovec, široký stovky kilometrov, má na svedomí obrovské balvany uprostred šírych rovín, ktoré sa dajú nájsť napríklad v Poľsku alebo v Škandinávii. Ako sa sem tie osamelé balvany dostali? No priniesol ich práve pevninský ľadovec, ktorý sa v istej chvíli roztopil.

Vietor nám vytvára na Zemi niečo také pekné, ako je malebná púšť.  Piesková púšť s dunami, z ktorých najvyššie dosahujú až stovky metrov, je skutočne krásna. Reliéf púšte sa navyše mení, a to veľmi rýchlo a veľmi dramaticky, takže za rok tam máte úplne inú krajinu. Najpomalšie sa menia tie najväčšie duny, ale ani tie nie sú nehybné. Pohybujú sa v smere vetra a za rok prejdú stovky metrov až kilometre. Ale pieskové púšte tvoria menej ako desať percent všetkých púští. Zvyšok sú štrkové alebo kamenisté púšte. Vietor nevytvára len duny, ale aj skalné okná a brány, typické najmä pre Arizonu a celý juhozápad USA. Funguje to podobne ako s vodou – odolnejšie časti zostávajú, menej odolné sú odfúknuté.

Sopečná krajina je zas niečo celkom iné. A sopky môžu mať veľmi rozličné tvary, všetko závisí od toho, aký materiál bol vnútri. Keď je materiál pevnejší a hustejší, vzniká vyššia sopka, pri tekutejšom materiáli vzniká plochá sopka. Aj v sopkách vznikajú jaskyne, ale nie sú príliš zaujímavé, pretože nemajú nijakú kvapľovú výzdobu. Takáto krásna krajina je napríklad na Kanárskych ostrovoch alebo na Sicílii či na Islande.

Niečo také nádherné ako koralové útesy vytvorili živé organizmy. Ponárať sa niekde pri austrálskych koralových útesoch patrí k tým najúžasnejším zážitkom. Farebnosťou, životom, vodou, vzduchom, všetkým. A pritom koraly nie sú jediné živočíchy, ktoré sa priamo podieľajú na tvorbe tvarov krajiny. Vezmime si napríklad termitiská alebo bobrie priehrady. No a rastliny dodávajú krajine ďalší nesmierne dôležitý rozmer, ktorým je farba. Farba je veľmi dôležitá súčasť krajiny. Nielen tvary, ale aj farby robia krajinu tým, čo je. Od skvostne bielej ľadovcovej krajiny po najsýtejšie džungle. Na Zemi máme veľa krásnych miest, je to nádherná pestrofarebná planéta.

Najexotickejšia je asi krajina na Jupiterovom mesiaci Io. Ten sa nachádza v silnom gravitačnom poli Jupitera a sú tam veľmi silné slapové javy. Čiže Io má veľký zdroj prídavnej energie, teda slapovej energie v podobe trenia. Výsledkom je najmohutnejší vulkanizmus v Slnečnej sústave. Povrch Io tvoria sopky s nepravidelnou činnosťou, takže povrch sa v priebehu niekoľkých rokov dramaticky mení. 

Mesiace sú zaujímavé. Napríklad mesiac Enceladus planéty Saturn má na svojom povrchu také špáry, ktoré sú inak sfarbené a hovorí sa im  tigrie pruhy. Boli pozorované zhruba pred dvoma rokmi kozmickou sondou Cassini a zistilo sa, že sú to vlastne krátery obrovských gejzírov, ktoré tryskajú do riedučkej atmosféry Encelada v podobe vodných kvapiek. Čiže tam máme skutočný prírodný vodotrysk.

A to ešte nie je všetko. Ďalším zaujímavým telesom je Titan, najväčší mesiac Saturna. Ten sa podarilo preskúmať pomocou spomínanej sondy Cassini a pomocou modulu Huygens, ktorý zostúpil s padákom do hustej atmosféry Titanu. Titan je síce mesiac, ale má charakter planéty, je to kamenné teleso. Má naklonenú rotačnú os, čiže sa tam striedajú ročné obdobia. Na chladnejšej časti Titanu, kde je jeseň alebo zima, sa vyskytujú metánové jazerá pri teplote 120° K. V atmosfére sa nachádza plynný metán, ktorý potom prší na povrch a tečie do tých jazier. Vnútri Titanu sa zrejme nachádza tuhý metán, ktorý sublimuje a dostáva sa vyššie, čiže tam existuje niečo ako kolobeh metánu.

Áno. Na Titane vanie vietor, sú tam viditeľné pieskové duny, prší tam metánový dážď. Tých dát o Titane je pomerne dosť, lebo sonda Cassini má na sebe radar, ktorý je schopný „ohmatať“ aj cez tú hustú atmosféru topografiu Titanu.

Z planét sú najzaujímavejšie snímky z Marsu, ten má veľmi riedku atmosféru a je prevažne utváraný vetrom, ktorý tam vanie. Sú tam pieskové duny, také ako poznáme z našich púští a navyše v atmosfére Marsu dochádza k prachovým búrkam, ktoré potom premiestňujú pomerne veľa materiálu. Okrem toho tam vznikajú vertikálne vzdušné víry, ktorým hovoríme tancujúci derviši. Celá atmosféra Marsu je v neustálom pohybe a často je celá planéta alebo aspoň jej časť zahalená v tom prachu, takže nevidíme jej povrch. Na Marse sú aj ľadovce, čo tiež ukázali radarové merania, ale väčšinou sú zakryté prachom. Známe sú polárne čiapočky, ktoré sa striedajú podľa ročných období a na rozhraní ľadových častí a prachových častí dochádza k prachovým lavínam, ktoré sa podarilo pozorovať a to vyzerá úžasne.

Na Marse je dôležitá aj vulkanická činnosť, ktorá je skôr spôsobená rádioaktívnym teplom ako slapovými príčinami. Tie sopky na Marse sú obdivuhodne veľké, najväčšia sopka na Marse je súčasne najväčšou sopkou v Slnečnej sústave. Základňa toho sopečného kužeľa má priemer 650 km, kaldera na vrchole má priemer 25 km a celé je to vysoké 24 km nad terénom, pretože tam nie je morská hladina. A podobných sopiek je tam mnoho, celé pohorie sopiek. Okrem toho, keďže má Mars riedku atmosféru, je tam aj veľa impaktných kráterov, niektoré z nich sú tiež najväčšie v Slnečnej sústave. Nedávno bol objavený jeden, ktorý má priemer 3 000 km, to už je vlastne taká panva, a hĺbku 14 km, a potom je tam ďalší, ktorý je približne polovičný.

O tej vieme menej, pretože tam je najhustejšia atmosféra v Slnečnej sústave. Je nepriehľadná pre akékoľvek žiarenie okrem rádiových vĺn. Len pomocou týchto vĺn sa dala čiastočne zistiť topografia Venuše a našli sme tam útvary, ktoré z pozemskej geológie nepoznáme. Vzhľadom na tú hustú atmosféru je tam totiž veľký skleníkový efekt, a preto sú tam bežné horniny mäkké. Práve tak vznikajú iné geologické efekty, než na aké sme zvyknutí.