New York Márie Modrovichovej

A spoločnosť, to sme aj my, aj ľudia z veľkých miest, aj ľudia na intelektuálnych pozíciách, jednoducho všetci. K miestnemu folklóru patrí vybavovať žiadosti nie na tri, ale na desaťkrát. Zahŕňa to čerpanie dovolenky, potom graduálne slzy, bonboniéry, podplácanie, hospitalizáciu na oddelení najbližšej psychiatrickej liečebne, prípadne milosrdný infarkt. Vyžalovanie sa je aktom čistého masochizmu – okrem „dobrých rád“ zahŕňa aj zle skrývanú súťaživosť a fakt, že vaši blízki vybavovali svoje žiadosti ešte absurdnejšie, vám úľavu neprinesie. 

Niekde sa mi stratil gén, ktorý nás preslávil aj vo svete pod: „(Slováci) si vedia poradiť.“ Myslí sa tým, že sa dokážeme predrať za svojím cieľom často nie celkom legitímnymi postupmi. Mne keď v decembri poviete, že sa na mojej veci pracuje, naivne vám uverím. Veď som žiadala len výpis známok, nie prístup ku Guttenbergovej biblii.

Absolvovala som nemálo telefonátov a osobných výjazdov, ktoré okrem chlácholivo-ubezpečovacieho tónu niesli ďalšiu spoločnú črtu: zádrh bol vždy u niekoho neprítomného a dotyčný prítomný sa cítil povinný zasvätiť ma do tajov jeho (neprítomného) donebavolajúcej neprofesionality. Lenže, ako som spomenula, neprofesionalita a s ňou súvisiace neortodoxné riešenia fungujú s malými výnimkami (vy viete, ktorí ste to a patrí vám moja modlitbička v pondelky a štvrtky v čase 10.20 – 11.30, keď máte úradné hodiny) na všetkých stupňoch. Dokonca sa mi chce zvolať vo všetkých inštitúciách. VŠADE, vrieskam, ale nie dlho, pretože ostatní pacienti sú vraj z môjho kriku vystresovaní. 

Chápem, že sme len detsky hraví, ale v globále to z nás robí bandu nezvládnuteľných škôlkárov. Sľuby sa sľubujú, hračky kradnú, nožičky podkladajú, zababrané pršteky ukazujú raz na toho, raz na onoho. 

Myslíte si, že keď neodpovedáte na emaily, nedvíhate telefóny a zamykáte sa vo svojich kanceláriách, budíte dojem dôležitosti a zaneprázdnenosti. Nie je to tak. Sú ľudia, aj na Slovensku, ktorí toho majú na tanieri omnoho viac a stíhajú sa správať slušne. Bohužiaľ sú takmer všetci na našom oddelení. Keď sa nekrčia v hrôze pred krikom spolupacientov, liečia sa výhľadom na upokojujúcu zeleň pezinských lesov.