Ušami Michala Kaščáka

To divadelné kolíkovanie dobytého územia na sklonku vládnutia tejto koalície považujem za jeden z najzaujímavejších umeleckých počinov uplynulého obdobia, podobné bizarné „performancie“ vie vytvárať hádam len Braňo Jobus s kamarátmi. Ten má však zmysel pre humor a jeho socha v strede sveta a vesmíru pri Vrbovom má šmrnc. Z dejepisu som mával väčšinou jednotku, som si istý, že pani profesorka Kubelová by ma za odpoveď, čerpajúcu z múdrostí našich vládnucich historikov, poslala na čerstvý vzduch, aj päťka by jej pripadala akási nepatričná, veď už malé deti vedia, kto bol Svätopluk. Občas ma pochytia obavy, ale potom si pomyslím na tisíce komunistických symbolov po celej krajine pred dvadsiatimi rokmi – keď to ľudí celkom nezblblo, jedna socha dejiny neprepíše, ani profesorka Kubelová sa nemusí báť, deti majú rozumu dosť. A ako happening cibriaci schopnosť nebrať monumenty či autority príliš vážne je to celkom podarené. Aj Bob Dylan bol celkom podarený. Kapela hrala perfektne, Bob s jeho barytónovo-héliovým spevom  je úplný mimozemšťan – aj keď aj mimozemšťania by pri príchode mohli povedať aspoň helou, ahoj či qwrdtsuix. Janka Mudríková a jej agentúra Vivien urobili záslužný počin. Dylan na Slovensku, to si zasluhuje aspoň desaťmetrovú sochu Ally Pugačevovej na raketopláne Buran, napríklad na hrade Devín, všetkých tých „národovcov“ a boľševikov musel z prítomnosti umelca hrajúceho kapitalistickú pahudbu v cudzom jazyku šľak triafať. Ale miestami triafal aj mňa, v Inchebe so sedačkami som sa cítil ako na výchovnom koncerte Zboru slovenských učiteľov, nechápem, prečo chodí Bob hrať ako muzeálny artefakt. Aj jeho rovesníci by sa určite radi povlnili, nevraviac o Agnesovi Snopkovi, ten keď tancuje, tak aj LaciStrike bledne závisťou. Hudobne to však bola dokonalosť príjemne „zašmodrchaná“ prejavom hlavného hrdinu. Inak, vraj Dylan hrá na klávesy preto, lebo nevedel nájsť na ten nástroj vhodného adepta. Jedného takého poznám. Ak by sa dal dokopy s Mariánom Vargom, to by bolo ufo!