Pochádza z Hriňovej, vyučil sa za sklára, vyštudoval herectvo na VŠMU a stal sa členom divadla Korzo Astorka 90 a Teatra Tatra. Divadlo mu dáva energiu, považuje sa za tradične veriaceho človeka a svoje komické postavy hrá zásadne „na vážno“. Keby ich hral „na smiešno“, neboli by podľa neho smiešne. Lukáš Latinák.
Ako sa chlapec z Hriňovej dostane do Bratislavy a stane sa známym hercom?
Pri takýchto otázkach musím vždy začať na strednej škole – Strednom odbornom učilišti sklárskom v Poltári, kde sme robili malé študentské scénky. Navyše otec hrával ochotnícke divadlo. A ja som sa chodil pozerať a kradol som mu scenáre, ktoré sme potom hrávali v škole. Keď som sa potom rozhodol pre štúdium herectva, prišiel som domov a povedal som našim, o čo ide a opýtal som sa, čo oni na to. Aj keď z toho doma veľké nadšenie nebolo, neprotestovali. A tak som sa stal hercom.
Prečo Stredné odborné učilište sklárske? Hľadal si strednú školu s umeleckým zameraním?
V prvom rade som chcel som ísť na strednú školu, kde je čo najmenej matematiky a chémie. Mal som sklony k výtvarnému umeniu, ktorému som sa priučil u pani Agáty Hlinicovej na Ľudovej škole umenia v Detve. Preto som chcel ísť na umeleckú strednú školu. Dal som si prihlášku na umelecké kováčstvo do Kremnice a na umelecké sklárstvo do Poltára. Do Kremnice som sa pre nedostatok miesta nedostal, tak som skončil v Poltári.
Bola to dobrá škola?
Bol som tam teraz pozrieť, ale nie priamo v škole, lebo boli prázdniny. Školu zatvorili, všade naokolo pozatvárali sklárne...Škoda.
Akí ľudia chodia na sklárske odborné učilište?
Kadejakí. Boli tam ľudia s umeleckým citom, ale aj trochu „grázli“– skrátka ľudia, ktorí sa stretnú kdekoľvek na strednej škole. Ak hovoríme o inej atmosfére, tá tam bola z jednoduchého dôvodu – tri poschodia na internáte boli dievčatá a len jedno poschodie chlapci. Boli tam brusičky, maliarky a nás fúkačov a brusičov bolo ako chlapcov oveľa menej.
Spomínal si, že otec hrával ochotnícke divadlo. To v Hriňovej normálne fungovalo?
Áno. Otec bol z Heľpy a tam bol známy ako ľudový rozprávač. Potom v Hriňovej sa dali dokopy štyria chlapi – otec ako vedúci obchodného domu, riaditeľ mestského kultúrneho strediska, vedúci elektrikárov a údržbár. Ten písal aj texty, takže mali aj pôvodné scenáre. Volalo sa to Variácie Maťa Báťku. Tradícia ochotníckeho divadla u nás sa udržala a fungujú dodnes, len už nerobia pôvodné veci, ale prebraté. Čo si pamätám, cvičili napríklad Moliéra alebo Jánošíka po tridsiatich rokoch.
Máš voči rodisku patriotický vzťah?
Od štrnástich rokov som stále preč, preto nejaké priateľské väzby s kamarátmi z domova až také nie sú. Máme aj chalupu na hriňovských lazoch smerom na Poľanu, kde často chodím, ale nemôžem povedať, že som stopercentný Hriňovčan. Otec bol z Heľpy a keby som sa aj ja k Horehroncom nepriznal, už by som sa tam nesmel ukázať. To isté však platí aj o Hriňovej. Ale narodil som sa v Brezne, čo je presne v strede medzi týmito dvoma mestami. Tak mi to v tejto situácii pripadá ako najvhodnejší kompromis.
Po strednej škole si sa prihlásil na VŠMU. Prijali ťa bez problémov?
Áno. Bol to skvelý zážitok – zrazu veľké mesto. A vysoká škola nebola až taká vysoká, lebo prijímačky boli na Ventúrskej ulici. V mojej komisii boli Zuzka Kronerová a Ady Hajdu. Toho som videl dva mesiace predtým doma v Hriňovej vo filme Na krásnom modrom Dunaji. V kine bolo asi tridsať ľudí a my s bratom sme boli jediní, ktorí sa smiali. Keď som zbadal Adyho na prijímačkách, smial som sa znova. No a keď som Zuzke povedal, že som z Hriňovej, dala mi zaspievať nejakú ľudovku a padli sme si do oka ako omietka z novostavby.
Vysoká škola prebehla bez problémov?
Na Bratislavu som si, samozrejme, musel zvyknúť. Ako každý, kto prichádza z menšieho mesta. Ale oveľa väčšie problémy som mal s dialektom, hlavne na začiatku školy. Lebo ja ako poriadny Detvan som vyslovoval každý mäkčeň. Ady Hajdu mi dokonca vymyslel prezývku – Ďeľi – vraj by som zmäkčil aj Deli tyčinku. Snažil som sa potom vyslovovať aj to polomäkké ľ, ktorému som vôbec nerozumel. Lebo buď je l alebo ľ, nie?
Napríklad v slove „alebo“ je polomäkké...
Áno, malo by tam byť polomäkké, ale ja som bol zvyknutý vyslovovať to mäkko. A doma bolo zle, že vyslovujem tvrdo. V škole zas, že vyslovujem príliš mäkko – tak si vyber. Ale nemám rád, keď sa nedáva mäkčeň tam, kde má byť a je to tak predpísané. Až mi to trhá uši, keď to počujem aj v televízii. V slovenčine nie sú slová „velmi“ alebo „vela“, ale „veľmi“ a „veľa“. Až je mi niekedy ľúto, že sa to v hovorovej slovenčine vytráca.
Naučil si sa na VŠMÚ niečo podstatné z hereckého umenia?
Predpokladám, že áno, veď by som asi teraz nebol zamestnaný v divadle. Aj keď uznávam, že na niektoré veci sa mohlo viacej pritlačiť. Ale aj napriek všetkému to bola veľmi dobrá škola. Bolo to zatiaľ asi najlepšie obdobie v mojom živote. Človek začínal mať nejakú tú zodpovednosť. Ale ja som prišiel na školu ako osemnásťročný, teda platilo heslo mladosť – pochabosť. A ja som dosť lenivý. Ak nie som v partii, neviem sa k niektorým veciam dokopať. Ak niečo robíme viacerí, ide to omnoho lepšie. Neviem si predstaviť, že by som divadlo robil sám. Preto je dobré, že je tam ten tréner, ten ujo režisér.
V Astorke je prítomná silná skupina Miezga, Kemka, Latinák a Jakab. Vzniklo to už v škole?
Áno. Končili sme všetci v roku 1999. V prvom ročníku sme chodili všade, kde sa dalo na divadlo dostať so študentským preukazom. Astorka pre nás bola zvláštna a zvláštne príťažlivá najmä jej malou scénou. Cítili sme tam takú svoju atmosféru, ktorú nezažijete nikde inde. Tam dole v pivničných priestoroch bol človek viac spútaný atmosférou a poetikou.
Akou poetikou? Mnohí ju v spojení s Asorkou spomínajú. V čom spočíva?
Juraj Nvota mal vtedy viac dobrých predstavení za sebou. Skrátka slobodovské veci, s modrou v pozadí, s anjelikmi, s divadelne dobre vymyslenými vecami. To nás do Astorky ťahalo. A Kemkovi sme zdravo závideli a zároveň priali, keď tam už počas školy mohol hrať. Vtedy robili Scény z domu Bessemenovcov s Romanom Polákom, kde hrali aj spolužiačky Lucia Lužinská a Slávka Halčáková. Na to predstavenie som sa chodil doslova vyplakať. Vtedy hrali ešte aj Lajko Moravčík či Zora Kolínska, ktorí tu už nie sú. Aj napriek tomu, že som ich nepoznal a nikdy predtým nevidel, ich herectvo bolo také kruto jednoduché, pravdivé a majstrovské, že tragédia a smiešnosť z toho vyliezla von sama.
Čo bola tvoja prvá inscenácia v Astorke?
Myslím, že Vražda sekerou v St. Peterburgu.
Vstúpil si tam v roku 1999. Vtedy sa písalo, že Astorka je v kríze. Vnímal si to?
Astorka vtedy oslavovala desiate výročie a krízu alebo niečo podobné som vôbec nevnímal. O útlme sa vtedy písali články v novinách, ale akurát vtedy som odišiel do armádneho umeleckého súboru. S láskavým dolovením velenia som mohol skúšať v Národnom divadle so Stanom Dančiakom, kde sme robili Shakespearovu Búrku. To bola tiež dobrá skúsenosť, iná ako v Astorke.
V čom to bolo iné? Vieš si sám seba predstaviť, že by s bol členom súboru SND?
Teraz si to už neviem predstaviť. Vždy som inklinoval k menšiemu divadlu. A je to aj o tom, aký je prístup medzi ľuďmi. Keď je menši kolektív, je to pružnejšie. V národnom som mal pocit, že je všetko v poriadku, ale u nás v Astorke nie je problém ísť a sadnúť si s garderóbkami alebo technikmi. To v SND nefungovalo, tam boli oddelené tímy.
Je hranie v SND považované za „extraligu“?
Že vraj áno. Ale proti Národnému divadlu nemám nič.
Ako vzniklo Teatro Tatro?
V Poprade v roku 1989 okolo Ondreja Spišáka. Po niekoľkých rokoch odišli za prácou na západné Slovensko a sídlo je teraz v Nitre. Názov však zostal a aj predstavenia sa robia ďalej pod týmto názvom.
Ty si tam odkedy?
Od septembra 1999, začínal som v predstavení Bianka Braselli – dáma s dvoma hlavami. Dotiahol ma tam Robo Jakab. Nechcel som tam ísť, lebo som nepoznal ani Ondra, ani Agátu Solčiansku. Bol to projekt, kde sa mal vyrábať nejaký stan a voľáka maringotka či čo a že to bude kočovné...
Tebe sa to nepáčilo?
Ja som skončil školu a myslel som si, že pôjdem do nejakého kamenného divadla. Teda ak ma zoberú, lebo som si nedával nikde prihlášky a ani som v tomto smere nevyvíjal žiadnu aktivitu. Skrátka, nevedel som, čo si mám o Teatro Tatro myslieť, tak som odišiel pomáhať bratrancovi na stavbu jeho domu. Raz mi Robo zavolal, či som študoval školu na to, aby som do konca života staval domy. Tak som prišiel do kuchyne a hovorím: Idem preč. Kedy? Zajtra. Čo ideš robiť? Divadlo. Dobre. Čakal, že naši budú klásť odpor. A nekládli.
Teatro Tatro získalo meno viac-menej vďaka predstaveniu Prorok Ilja...
Na Slovensku možno áno. Ale vďaka Bianke Braselli sme sa dostali do Poľska, Česka a Bieloruska, kde sa nám dostalo veľkého uznania. Bianka má pre mňa zvláštny, osobný význam. Keď sme to začali skúšať, mali sme 9 strán scenáru, lebo Ondro to musel postupne z poviedky zdramatizovať. Prvýkrát v kuse to predstavenie išlo asi až na predpremiére v Strážkach, keď ešte nebolo ani šapitó. Museli mať vzadu ťaháky, aby sme vedeli, ktorá scéna po ktorej nasleduje. Hral som postavu majiteľa panoptika Giakoma Filipoviča Eisenmucha. Celú šou som uvádzal a sranda prišla, keď som si pomýlil a uviedol som iné číslo ako malo nasledovať. Herci vzadu len počúvali, čo trepem a keď počuli, že som uviedol iné číslo, rýchlo sa museli prezliecť do správnych kostýmov. Zažili sme všelijaké veselé veci. Táto postava je moja najobľúbenejšia. Keď sme to teraz hrali v Martine na festivale Dotyky a spojenia, taký aplauz sme ešte nezažili.
Predstavenia začínate dosť neobyčajne...
Asi polhodinku pred predstavením začínajú malé etudy. Na predstavení v Bielorusku si Robo Jakab, ktorý tam hrá Maďara Arpáda Houdinyho, vymyslel, že ide kopať jamu do piesku von pred stan. Ja ako riaditeľ stanu som ho mal prísť zbuzerovať. Tak sme sa dohodli. Zapálil som si cigaretku a nechal, nech si chlapec pokope. Išiel som ho potom pozrieť a on už stál asi po kolená v jame a nezrozumiteľne po maďarsky nadával. Rozumel som len niečo ako „kettü méter, három méter“. Mne vytiekli slzy od smiechu, to sa nedalo uhrať. Bežal som do stanu po ostatných, nech sa idú pozrieť tiež. Vtedy už fungoval opilec – ďalšia postava, ktorá slúži na oklamanie diváka. Toho som zo stanu nekompromisne vyhodil a povedal tete pri vstupe, aby ho viac dnu nepúšťala. Po pár minútach som išiel pozrieť na Roba, čo robí v jame. Naskytol sa mi pohľad pre Bohov – v jame bol opilec dole hlavou, a Robo ho ťahal von za nohy. Tri metre od neho stál festivalový fotograf a toho buzerovala teta od vstupu, aby to nefotil, že to ešte nie je skutočné divadlo.
Ako vlastne vnímaš Teatro Tatro? Je to pre teba taká prázdninová alternatíva?
Naše predstavenia berieme vážne. Celý stan si staviame sami deň dopredu a hlavne sa každý teší, že sa stretneme a že niečo nové vyvedieme. Teatro Tatro beriem absolútne vážne.
Ako ste sa dostali k Iľjovi?
V hre sa rieši konflikt ukrajinskej, poľskej a najmä židovskej kultúry. Veľmi sme sa tešili, že to budeme hrať, veď to predtým na Slovensku nikto nehral. Mala predtým premiéry vo Varšave, Krakowe, Berlíne, Budapešti, ale slovenskú premiéru sme robili my.
Žil Iľja aj v skutočnosti?
Eliáš Klimovič naozaj žil, hlboko v horách na poľsko-ukrajinskom pohraničí. Tento chlap sa rozhodol, že postaví nový Jeruzalem. Potôčik v horách označil za nový Jordán, zasadil dub a povedal, že to je nový stred sveta. Mal aj tri pomocníčky, ktoré sa oňho starali. Boli sme sa tam pozrieť. Je tam priamo v lese dokonca postavený aj základ kostola. Ďalšia budova, ktorú začal stavať, bolo kvetinárstvo. Priamo v lese. Ľudia za ním chodili, nosili mu dary a on ich liečil. Dokonca naňho tlačili, že keď je prorok, nech vyhlási koniec sveta a on ho vyhlásil. Popredali statky, voly a prišli sa k nemu modliť. Koniec sveta prišiel o tri týždne neskôr, ako predpovedal – vtedy sa začala druhá svetová vojna.
Oni mu naozaj verili?
Áno. Raz prišli s nápadom, že keď je druhý Mesiáš, tak ho treba ukrižovať, ako toho prvého. On bol taký čudák, celý život sa neumýval, ale tak sa vtedy žilo. Keď za ním prišli ľudia, že ho prišli ukrižovať, vyhovoril sa, že nie je dobre oblečený a kým ho oni čakali, ušiel zadným oknom do Bialystoku po žandárov...
Prorok Iľja má vážny humor. Teba všetci vnímajú ako komika. Je medzi komikou a vážnym humorom veľký rozdiel?
To by mal byť ten rozdiel, keď sa hrá „na vážno“ alebo „na smiešno“. Keď sa smiešno hrá na smiešno, tak výsledok smiešny nie je. Ja som sa aj bál Iľju, lebo je to vážna postava a s jeho humorom treba opatrne. Keď sme to hrali vo Varšave a prišli naši kamaráti, ktorí ma už dobre poznali z komických postáv, vybuchli smiechom, hneď ako som vyšiel na scénu. Mal som čo robiť, aby som Iľjovi udržal aj kúsok vážnosti.
Ako si sa dostal k moderovaniu kresťanskej hudobnej relácie Poltón?
Ako slepý k husliam. Ešte v prvom ročníku sme sa rozprávali na technike reči s pani profesorkou Žilinekovou, čo máme radi a čo je pre nás hodnota. Ja som tam spomenul aj Boha a ona si ma po čase odchytila, že nejaké kresťanské združenie robí hudobné klipy a chystá reláciu. Zháňali moderátora a odporučila mi, aby som to išiel skúsiť. Tak som išiel a od roku 1995 som to robil až doteraz, s nejakými menšími pauzami. Teraz som sa nimi rozlúčil, lebo si myslím, že som tam bol dosť dlho.
Glosy, ktorými si jednotlivé pesničky uvádzal, si si vymýšľal sám?
Nie, ja som dostával do ruky hotové scenáre. Tie vymýšľal Juraj Drobný, kňaz z Univerzitného pastoračného centra.
Ty si veriaci človek?
Áno.
Chodíš pravidelne do kostola?
Nie, pravidelne nechodím. A potom ma to žerie na svedomí.
Teda mal by si, ale nechodíš?
Tak som bol od detstva vychovávaný. Ako deti sme tam chodili zo zvyku – doma sa povedalo: ideme do kostola a išli sme. A ostalo mi to. Od kamaráta – kňaza som sa však raz dozvedel, že niektorí veriaci boli exkomunikovaní, keď sa stali hercami.
Bolo obdobie, keď si spochybňoval vieru?
Samozrejme.
Prečo si sa potom k tomu vrátil?
Akože vrátil? Podľa mňa sa nedá odísť úplne.
Teda, označil by si sa za tradičného veriaceho?
Tradične veriaci znamená pokrytec. Bohužiaľ, som ním. Lebo tu môžeme viesť logické debaty na túto tému, ale prídem domov a urobím hneď nejaký priestupok. To sa tak hovorí o katolíkoch, že urobíš hriech, potom ideš do „práčky“ na spoveď a môžeš ísť, už je všetko v poriadku.
Ale v istom zmysle by to tak malo byť...
Áno, ale malo by to viesť hlavne k náprave, teda to zlé, čo si urobil, oľutuješ a viac to neurobíš.
Astorka, Poltón – to všetko má svojich divákov. Ale tvoju tvár poznajú ľudia asi hlavne z reklamy.
A to je „prúser“.
Prečo?
Ak ma niekto pozná v zmysle: „Aha, to je ten z reklamy“. Radšej budem, keď na jeseň odpremiérujú film Návrat bocianov, kde som hral dosť veľkú postavu a povedia si: „Aha, to je ten z tej reklamy, nezahral zle“.
Aký je tvoj postoj k reklame?
Reklama je pre mňa spôsob, ako si zarobiť, a tak to vo väčšine prípadov aj beriem. Osobný „plezír“ v tom určite nemám.
Sú dva typy umelcov. Jedni tvrdia, že im hranie uberá energiu, druhí zas, že im energiu dáva. Ako je to u teba?
Divadlo mi energiu dáva. Niekedy sa však stáva, že predstavenie sa skúša, ale neprídem tomu na chuť. Keď som raz vyšiel na javisko, vedel som presne, čo bude nasledovať – dohrá hudba, musí sa rozsvietiť, musí na scénu nastúpiť partnerka... Ale hlavou mi behali úplne iné myšlienky. Čo tu teraz robím? Je sedem hodín večer, kde všade som mohol byť... Prosto, bol som hlavou úplne inde. Potom nastúpiš, odohráš to technicky, ale po predstavení z toho nič nemáš.
Za sezónu odohráš okolo deväťdesiat predstavení. Dá sa pri takejto hustote udržať čistota divadla?
Mal som také obdobie, keď som hral pätnásť predstavení za mesiac. Vtedy som mal pocit, že som v divadle nepretržite. Napríklad keď hráme v Astorke hru Na koho to slovo padne, my sa vieme po predstavení do krvi pohádať, ak niektorý z nás zaostáva za inými. Lebo keď v dialógu štyroch jeden zaostáva, nedá sa to udržať, uhrať, nech sa snažíš akokoľvek. Tým je výnimočné Teatro Tatro – všetci sa tešíme, sme si vzácni a hrávame všetko naplno, lebo sa stretávame iba cez leto.
Pre koho hráš divadlo?
Pre ľudí. Na javisku sa dá divákovi prispôsobiť a vždy si vymýšľať nové etudy. Na pozornosti kritikov mi až tak veľmi nezáleží. Je príjemné, keď mi divák po predstavení povie, že to bolo dobré, ale niekedy som pomýlený, lebo ja si myslím opak.
Si šťastný človek?
Takmer. Som spokojný. Byť šťastný je už vyšší stav blaženosti.
.juraj Kušnierik, .michal Badín
Ako sa chlapec z Hriňovej dostane do Bratislavy a stane sa známym hercom?
Pri takýchto otázkach musím vždy začať na strednej škole – Strednom odbornom učilišti sklárskom v Poltári, kde sme robili malé študentské scénky. Navyše otec hrával ochotnícke divadlo. A ja som sa chodil pozerať a kradol som mu scenáre, ktoré sme potom hrávali v škole. Keď som sa potom rozhodol pre štúdium herectva, prišiel som domov a povedal som našim, o čo ide a opýtal som sa, čo oni na to. Aj keď z toho doma veľké nadšenie nebolo, neprotestovali. A tak som sa stal hercom.
Prečo Stredné odborné učilište sklárske? Hľadal si strednú školu s umeleckým zameraním?
V prvom rade som chcel som ísť na strednú školu, kde je čo najmenej matematiky a chémie. Mal som sklony k výtvarnému umeniu, ktorému som sa priučil u pani Agáty Hlinicovej na Ľudovej škole umenia v Detve. Preto som chcel ísť na umeleckú strednú školu. Dal som si prihlášku na umelecké kováčstvo do Kremnice a na umelecké sklárstvo do Poltára. Do Kremnice som sa pre nedostatok miesta nedostal, tak som skončil v Poltári.
Bola to dobrá škola?
Bol som tam teraz pozrieť, ale nie priamo v škole, lebo boli prázdniny. Školu zatvorili, všade naokolo pozatvárali sklárne...Škoda.
Akí ľudia chodia na sklárske odborné učilište?
Kadejakí. Boli tam ľudia s umeleckým citom, ale aj trochu „grázli“– skrátka ľudia, ktorí sa stretnú kdekoľvek na strednej škole. Ak hovoríme o inej atmosfére, tá tam bola z jednoduchého dôvodu – tri poschodia na internáte boli dievčatá a len jedno poschodie chlapci. Boli tam brusičky, maliarky a nás fúkačov a brusičov bolo ako chlapcov oveľa menej.
Spomínal si, že otec hrával ochotnícke divadlo. To v Hriňovej normálne fungovalo?
Áno. Otec bol z Heľpy a tam bol známy ako ľudový rozprávač. Potom v Hriňovej sa dali dokopy štyria chlapi – otec ako vedúci obchodného domu, riaditeľ mestského kultúrneho strediska, vedúci elektrikárov a údržbár. Ten písal aj texty, takže mali aj pôvodné scenáre. Volalo sa to Variácie Maťa Báťku. Tradícia ochotníckeho divadla u nás sa udržala a fungujú dodnes, len už nerobia pôvodné veci, ale prebraté. Čo si pamätám, cvičili napríklad Moliéra alebo Jánošíka po tridsiatich rokoch.
Máš voči rodisku patriotický vzťah?
Od štrnástich rokov som stále preč, preto nejaké priateľské väzby s kamarátmi z domova až také nie sú. Máme aj chalupu na hriňovských lazoch smerom na Poľanu, kde často chodím, ale nemôžem povedať, že som stopercentný Hriňovčan. Otec bol z Heľpy a keby som sa aj ja k Horehroncom nepriznal, už by som sa tam nesmel ukázať. To isté však platí aj o Hriňovej. Ale narodil som sa v Brezne, čo je presne v strede medzi týmito dvoma mestami. Tak mi to v tejto situácii pripadá ako najvhodnejší kompromis.
Po strednej škole si sa prihlásil na VŠMU. Prijali ťa bez problémov?
Áno. Bol to skvelý zážitok – zrazu veľké mesto. A vysoká škola nebola až taká vysoká, lebo prijímačky boli na Ventúrskej ulici. V mojej komisii boli Zuzka Kronerová a Ady Hajdu. Toho som videl dva mesiace predtým doma v Hriňovej vo filme Na krásnom modrom Dunaji. V kine bolo asi tridsať ľudí a my s bratom sme boli jediní, ktorí sa smiali. Keď som zbadal Adyho na prijímačkách, smial som sa znova. No a keď som Zuzke povedal, že som z Hriňovej, dala mi zaspievať nejakú ľudovku a padli sme si do oka ako omietka z novostavby.
Vysoká škola prebehla bez problémov?
Na Bratislavu som si, samozrejme, musel zvyknúť. Ako každý, kto prichádza z menšieho mesta. Ale oveľa väčšie problémy som mal s dialektom, hlavne na začiatku školy. Lebo ja ako poriadny Detvan som vyslovoval každý mäkčeň. Ady Hajdu mi dokonca vymyslel prezývku – Ďeľi – vraj by som zmäkčil aj Deli tyčinku. Snažil som sa potom vyslovovať aj to polomäkké ľ, ktorému som vôbec nerozumel. Lebo buď je l alebo ľ, nie?
Napríklad v slove „alebo“ je polomäkké...
Áno, malo by tam byť polomäkké, ale ja som bol zvyknutý vyslovovať to mäkko. A doma bolo zle, že vyslovujem tvrdo. V škole zas, že vyslovujem príliš mäkko – tak si vyber. Ale nemám rád, keď sa nedáva mäkčeň tam, kde má byť a je to tak predpísané. Až mi to trhá uši, keď to počujem aj v televízii. V slovenčine nie sú slová „velmi“ alebo „vela“, ale „veľmi“ a „veľa“. Až je mi niekedy ľúto, že sa to v hovorovej slovenčine vytráca.
Naučil si sa na VŠMÚ niečo podstatné z hereckého umenia?
Predpokladám, že áno, veď by som asi teraz nebol zamestnaný v divadle. Aj keď uznávam, že na niektoré veci sa mohlo viacej pritlačiť. Ale aj napriek všetkému to bola veľmi dobrá škola. Bolo to zatiaľ asi najlepšie obdobie v mojom živote. Človek začínal mať nejakú tú zodpovednosť. Ale ja som prišiel na školu ako osemnásťročný, teda platilo heslo mladosť – pochabosť. A ja som dosť lenivý. Ak nie som v partii, neviem sa k niektorým veciam dokopať. Ak niečo robíme viacerí, ide to omnoho lepšie. Neviem si predstaviť, že by som divadlo robil sám. Preto je dobré, že je tam ten tréner, ten ujo režisér.
V Astorke je prítomná silná skupina Miezga, Kemka, Latinák a Jakab. Vzniklo to už v škole?
Áno. Končili sme všetci v roku 1999. V prvom ročníku sme chodili všade, kde sa dalo na divadlo dostať so študentským preukazom. Astorka pre nás bola zvláštna a zvláštne príťažlivá najmä jej malou scénou. Cítili sme tam takú svoju atmosféru, ktorú nezažijete nikde inde. Tam dole v pivničných priestoroch bol človek viac spútaný atmosférou a poetikou.
Akou poetikou? Mnohí ju v spojení s Asorkou spomínajú. V čom spočíva?
Juraj Nvota mal vtedy viac dobrých predstavení za sebou. Skrátka slobodovské veci, s modrou v pozadí, s anjelikmi, s divadelne dobre vymyslenými vecami. To nás do Astorky ťahalo. A Kemkovi sme zdravo závideli a zároveň priali, keď tam už počas školy mohol hrať. Vtedy robili Scény z domu Bessemenovcov s Romanom Polákom, kde hrali aj spolužiačky Lucia Lužinská a Slávka Halčáková. Na to predstavenie som sa chodil doslova vyplakať. Vtedy hrali ešte aj Lajko Moravčík či Zora Kolínska, ktorí tu už nie sú. Aj napriek tomu, že som ich nepoznal a nikdy predtým nevidel, ich herectvo bolo také kruto jednoduché, pravdivé a majstrovské, že tragédia a smiešnosť z toho vyliezla von sama.
Čo bola tvoja prvá inscenácia v Astorke?
Myslím, že Vražda sekerou v St. Peterburgu.
Vstúpil si tam v roku 1999. Vtedy sa písalo, že Astorka je v kríze. Vnímal si to?
Astorka vtedy oslavovala desiate výročie a krízu alebo niečo podobné som vôbec nevnímal. O útlme sa vtedy písali články v novinách, ale akurát vtedy som odišiel do armádneho umeleckého súboru. S láskavým dolovením velenia som mohol skúšať v Národnom divadle so Stanom Dančiakom, kde sme robili Shakespearovu Búrku. To bola tiež dobrá skúsenosť, iná ako v Astorke.
V čom to bolo iné? Vieš si sám seba predstaviť, že by s bol členom súboru SND?
Teraz si to už neviem predstaviť. Vždy som inklinoval k menšiemu divadlu. A je to aj o tom, aký je prístup medzi ľuďmi. Keď je menši kolektív, je to pružnejšie. V národnom som mal pocit, že je všetko v poriadku, ale u nás v Astorke nie je problém ísť a sadnúť si s garderóbkami alebo technikmi. To v SND nefungovalo, tam boli oddelené tímy.
Je hranie v SND považované za „extraligu“?
Že vraj áno. Ale proti Národnému divadlu nemám nič.
Ako vzniklo Teatro Tatro?
V Poprade v roku 1989 okolo Ondreja Spišáka. Po niekoľkých rokoch odišli za prácou na západné Slovensko a sídlo je teraz v Nitre. Názov však zostal a aj predstavenia sa robia ďalej pod týmto názvom.
Ty si tam odkedy?
Od septembra 1999, začínal som v predstavení Bianka Braselli – dáma s dvoma hlavami. Dotiahol ma tam Robo Jakab. Nechcel som tam ísť, lebo som nepoznal ani Ondra, ani Agátu Solčiansku. Bol to projekt, kde sa mal vyrábať nejaký stan a voľáka maringotka či čo a že to bude kočovné...
Tebe sa to nepáčilo?
Ja som skončil školu a myslel som si, že pôjdem do nejakého kamenného divadla. Teda ak ma zoberú, lebo som si nedával nikde prihlášky a ani som v tomto smere nevyvíjal žiadnu aktivitu. Skrátka, nevedel som, čo si mám o Teatro Tatro myslieť, tak som odišiel pomáhať bratrancovi na stavbu jeho domu. Raz mi Robo zavolal, či som študoval školu na to, aby som do konca života staval domy. Tak som prišiel do kuchyne a hovorím: Idem preč. Kedy? Zajtra. Čo ideš robiť? Divadlo. Dobre. Čakal, že naši budú klásť odpor. A nekládli.
Teatro Tatro získalo meno viac-menej vďaka predstaveniu Prorok Ilja...
Na Slovensku možno áno. Ale vďaka Bianke Braselli sme sa dostali do Poľska, Česka a Bieloruska, kde sa nám dostalo veľkého uznania. Bianka má pre mňa zvláštny, osobný význam. Keď sme to začali skúšať, mali sme 9 strán scenáru, lebo Ondro to musel postupne z poviedky zdramatizovať. Prvýkrát v kuse to predstavenie išlo asi až na predpremiére v Strážkach, keď ešte nebolo ani šapitó. Museli mať vzadu ťaháky, aby sme vedeli, ktorá scéna po ktorej nasleduje. Hral som postavu majiteľa panoptika Giakoma Filipoviča Eisenmucha. Celú šou som uvádzal a sranda prišla, keď som si pomýlil a uviedol som iné číslo ako malo nasledovať. Herci vzadu len počúvali, čo trepem a keď počuli, že som uviedol iné číslo, rýchlo sa museli prezliecť do správnych kostýmov. Zažili sme všelijaké veselé veci. Táto postava je moja najobľúbenejšia. Keď sme to teraz hrali v Martine na festivale Dotyky a spojenia, taký aplauz sme ešte nezažili.
Predstavenia začínate dosť neobyčajne...
Asi polhodinku pred predstavením začínajú malé etudy. Na predstavení v Bielorusku si Robo Jakab, ktorý tam hrá Maďara Arpáda Houdinyho, vymyslel, že ide kopať jamu do piesku von pred stan. Ja ako riaditeľ stanu som ho mal prísť zbuzerovať. Tak sme sa dohodli. Zapálil som si cigaretku a nechal, nech si chlapec pokope. Išiel som ho potom pozrieť a on už stál asi po kolená v jame a nezrozumiteľne po maďarsky nadával. Rozumel som len niečo ako „kettü méter, három méter“. Mne vytiekli slzy od smiechu, to sa nedalo uhrať. Bežal som do stanu po ostatných, nech sa idú pozrieť tiež. Vtedy už fungoval opilec – ďalšia postava, ktorá slúži na oklamanie diváka. Toho som zo stanu nekompromisne vyhodil a povedal tete pri vstupe, aby ho viac dnu nepúšťala. Po pár minútach som išiel pozrieť na Roba, čo robí v jame. Naskytol sa mi pohľad pre Bohov – v jame bol opilec dole hlavou, a Robo ho ťahal von za nohy. Tri metre od neho stál festivalový fotograf a toho buzerovala teta od vstupu, aby to nefotil, že to ešte nie je skutočné divadlo.
Ako vlastne vnímaš Teatro Tatro? Je to pre teba taká prázdninová alternatíva?
Naše predstavenia berieme vážne. Celý stan si staviame sami deň dopredu a hlavne sa každý teší, že sa stretneme a že niečo nové vyvedieme. Teatro Tatro beriem absolútne vážne.
Ako ste sa dostali k Iľjovi?
V hre sa rieši konflikt ukrajinskej, poľskej a najmä židovskej kultúry. Veľmi sme sa tešili, že to budeme hrať, veď to predtým na Slovensku nikto nehral. Mala predtým premiéry vo Varšave, Krakowe, Berlíne, Budapešti, ale slovenskú premiéru sme robili my.
Žil Iľja aj v skutočnosti?
Eliáš Klimovič naozaj žil, hlboko v horách na poľsko-ukrajinskom pohraničí. Tento chlap sa rozhodol, že postaví nový Jeruzalem. Potôčik v horách označil za nový Jordán, zasadil dub a povedal, že to je nový stred sveta. Mal aj tri pomocníčky, ktoré sa oňho starali. Boli sme sa tam pozrieť. Je tam priamo v lese dokonca postavený aj základ kostola. Ďalšia budova, ktorú začal stavať, bolo kvetinárstvo. Priamo v lese. Ľudia za ním chodili, nosili mu dary a on ich liečil. Dokonca naňho tlačili, že keď je prorok, nech vyhlási koniec sveta a on ho vyhlásil. Popredali statky, voly a prišli sa k nemu modliť. Koniec sveta prišiel o tri týždne neskôr, ako predpovedal – vtedy sa začala druhá svetová vojna.
Oni mu naozaj verili?
Áno. Raz prišli s nápadom, že keď je druhý Mesiáš, tak ho treba ukrižovať, ako toho prvého. On bol taký čudák, celý život sa neumýval, ale tak sa vtedy žilo. Keď za ním prišli ľudia, že ho prišli ukrižovať, vyhovoril sa, že nie je dobre oblečený a kým ho oni čakali, ušiel zadným oknom do Bialystoku po žandárov...
Prorok Iľja má vážny humor. Teba všetci vnímajú ako komika. Je medzi komikou a vážnym humorom veľký rozdiel?
To by mal byť ten rozdiel, keď sa hrá „na vážno“ alebo „na smiešno“. Keď sa smiešno hrá na smiešno, tak výsledok smiešny nie je. Ja som sa aj bál Iľju, lebo je to vážna postava a s jeho humorom treba opatrne. Keď sme to hrali vo Varšave a prišli naši kamaráti, ktorí ma už dobre poznali z komických postáv, vybuchli smiechom, hneď ako som vyšiel na scénu. Mal som čo robiť, aby som Iľjovi udržal aj kúsok vážnosti.
Ako si sa dostal k moderovaniu kresťanskej hudobnej relácie Poltón?
Ako slepý k husliam. Ešte v prvom ročníku sme sa rozprávali na technike reči s pani profesorkou Žilinekovou, čo máme radi a čo je pre nás hodnota. Ja som tam spomenul aj Boha a ona si ma po čase odchytila, že nejaké kresťanské združenie robí hudobné klipy a chystá reláciu. Zháňali moderátora a odporučila mi, aby som to išiel skúsiť. Tak som išiel a od roku 1995 som to robil až doteraz, s nejakými menšími pauzami. Teraz som sa nimi rozlúčil, lebo si myslím, že som tam bol dosť dlho.
Glosy, ktorými si jednotlivé pesničky uvádzal, si si vymýšľal sám?
Nie, ja som dostával do ruky hotové scenáre. Tie vymýšľal Juraj Drobný, kňaz z Univerzitného pastoračného centra.
Ty si veriaci človek?
Áno.
Chodíš pravidelne do kostola?
Nie, pravidelne nechodím. A potom ma to žerie na svedomí.
Teda mal by si, ale nechodíš?
Tak som bol od detstva vychovávaný. Ako deti sme tam chodili zo zvyku – doma sa povedalo: ideme do kostola a išli sme. A ostalo mi to. Od kamaráta – kňaza som sa však raz dozvedel, že niektorí veriaci boli exkomunikovaní, keď sa stali hercami.
Bolo obdobie, keď si spochybňoval vieru?
Samozrejme.
Prečo si sa potom k tomu vrátil?
Akože vrátil? Podľa mňa sa nedá odísť úplne.
Teda, označil by si sa za tradičného veriaceho?
Tradične veriaci znamená pokrytec. Bohužiaľ, som ním. Lebo tu môžeme viesť logické debaty na túto tému, ale prídem domov a urobím hneď nejaký priestupok. To sa tak hovorí o katolíkoch, že urobíš hriech, potom ideš do „práčky“ na spoveď a môžeš ísť, už je všetko v poriadku.
Ale v istom zmysle by to tak malo byť...
Áno, ale malo by to viesť hlavne k náprave, teda to zlé, čo si urobil, oľutuješ a viac to neurobíš.
Astorka, Poltón – to všetko má svojich divákov. Ale tvoju tvár poznajú ľudia asi hlavne z reklamy.
A to je „prúser“.
Prečo?
Ak ma niekto pozná v zmysle: „Aha, to je ten z reklamy“. Radšej budem, keď na jeseň odpremiérujú film Návrat bocianov, kde som hral dosť veľkú postavu a povedia si: „Aha, to je ten z tej reklamy, nezahral zle“.
Aký je tvoj postoj k reklame?
Reklama je pre mňa spôsob, ako si zarobiť, a tak to vo väčšine prípadov aj beriem. Osobný „plezír“ v tom určite nemám.
Sú dva typy umelcov. Jedni tvrdia, že im hranie uberá energiu, druhí zas, že im energiu dáva. Ako je to u teba?
Divadlo mi energiu dáva. Niekedy sa však stáva, že predstavenie sa skúša, ale neprídem tomu na chuť. Keď som raz vyšiel na javisko, vedel som presne, čo bude nasledovať – dohrá hudba, musí sa rozsvietiť, musí na scénu nastúpiť partnerka... Ale hlavou mi behali úplne iné myšlienky. Čo tu teraz robím? Je sedem hodín večer, kde všade som mohol byť... Prosto, bol som hlavou úplne inde. Potom nastúpiš, odohráš to technicky, ale po predstavení z toho nič nemáš.
Za sezónu odohráš okolo deväťdesiat predstavení. Dá sa pri takejto hustote udržať čistota divadla?
Mal som také obdobie, keď som hral pätnásť predstavení za mesiac. Vtedy som mal pocit, že som v divadle nepretržite. Napríklad keď hráme v Astorke hru Na koho to slovo padne, my sa vieme po predstavení do krvi pohádať, ak niektorý z nás zaostáva za inými. Lebo keď v dialógu štyroch jeden zaostáva, nedá sa to udržať, uhrať, nech sa snažíš akokoľvek. Tým je výnimočné Teatro Tatro – všetci sa tešíme, sme si vzácni a hrávame všetko naplno, lebo sa stretávame iba cez leto.
Pre koho hráš divadlo?
Pre ľudí. Na javisku sa dá divákovi prispôsobiť a vždy si vymýšľať nové etudy. Na pozornosti kritikov mi až tak veľmi nezáleží. Je príjemné, keď mi divák po predstavení povie, že to bolo dobré, ale niekedy som pomýlený, lebo ja si myslím opak.
Si šťastný človek?
Takmer. Som spokojný. Byť šťastný je už vyšší stav blaženosti.
.juraj Kušnierik, .michal Badín
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.