Odhalenie Svätoplukovej sochy na Bratislavskom hrade v nedeľu 6. júna 2010 si budem pamätať ešte dlho. Ohne, dym, slovenská vlajka, premietaná na Hrad, konferenciér Dušan Jamrich s nádherným „ä“, operetný spevák Dušan Jarjabek s nádherným hlasom, Ján Kulich, autor sochy, národne orientovaný historik Matúš Kučera, autor historického alibi, Július „Sypte“ Binder, fotografujúci sa pod sochou, dvaja páni z Hornonitrianskych baní, dotovaných štátom, ktoré prispeli na sochu sumou 16-tisíc eur, pozdrav od kardinála Korca, traja najvyšší ústavní činitelia – to všetko vo mne zanechalo silný dojem.
„A priznám sa, vážené dámy a páni, čudujem sa, že niekto vôbec má tú vôľu spochybňovať, či Svätopluk patrí na Hrad. Ak by som totiž prijal tú nezmyselnú a hlúpu, rigidnú logiku niektorých pseudohistorikov, ale hlavne našich objektívnych demokratických médií, potom by sme asi začali spochybňovať aj to, či má byť tuto vedľa vo vstupnej sále alebo hale Národnej rady Slovenskej republiky busta Hurbana.“ Autorom týchto nahnevaných viet je predseda NR SR Pavol Paška.
Ak by ste v jeho slovách hľadali nejaký argument, prečo tam ten Svätopluk teda patrí, asi by ste ho nenašli. Zato vyhrážok, osočovania a predstieranej sily tam bolo habadej: „Niet toho, kto by nám zabránil, aby tieto veľké postavy našej histórie nemali dôstojný priestor na miestach, ktoré slovenskú štátnosť symbolizujú viac než čokoľvek iné. Je mi ľúto, že na Slovensku je stále množstvo ľudí, ktorí si nedokážu vážiť našu národnú históriu, naše štátotvorné tradície. Za horlivej asistencie väčšiny našich médií sú ochotní spochybniť všetko, čo je slovenské, všetko, čo je národné, všetko, čo je v našich dejinách veľké, výnimočné a na čo by sme mali byť hrdí... Spochybňujeme všetko veľké, čo nám história dala a či už hovoríme o Jánošíkovi, Alexandrovi Dubčekovi, či o Slovenskom národnom povstaní, nezmyselné polemiky ako keby nechceli ponechať z našej národnej histórie ani kameň na kameni.“
Paškova logika je jasná: oni (Smeráci, „národne orientovaní“ historici, bývalí komunistickí umelci, ktorí pred dvadsiatimi rokmi naskočili na národný a kresťanský vlak) vedia, ako to bolo. Vedia, že Svätopluk bol kráľ, a že tí, ktorí sa odvážia spochybňovať tú historickú konštrukciu, sa mýlia, nemajú radi tento národ, sú zapredaní masochisti: „Dámy a páni, nerozumiem, prečo také národné sebabičovanie. Pýtam sa, komu to slúži? Komu to pomáha? Ale žiaľ, taká je logika niektorých. Taká je logika národných nihilistov. Vždy tu budú takí, čo chcú ponižovať slovenskú históriu, a robiť zo Slovákov neschopných a slabých holúbkov. Budú spochybňovať úspechy našej histórie, ako aj úspechy súčasného Slovenska. Totižto ich princíp je závisť, ženie ich nenávisť, individualizmus, ženie ich hnev. Chvalapánubohu, je na Slovensku oveľa viac tých, ktorí si Slovensko a jeho podstatu nedajú.“
Paška to povedal presne: oni si Slovensko nedajú. Oni si totiž myslia, že Slovensko, jeho história i jeho symboly, sú ich majetkom.
Je to presne ako pred pätnástimi rokmi, keď nás tu na dobrých a zlých Slovákov, vlastníkov a nevlastíkov Slovenska, delili Vladimír Mečiar, Ivan Hudec, Roman Hofbauer či Dušan Slobodník.
Aj oni mali predstavu, že tu ich odkaz a myšlienky zostanú navždy. Zdá sa, že Fico, Gašparovič a Paška sa nepoučili. Dnes ešte vyzerajú drsne, zajtra budú pôsobiť rovnako smiešne ako ich predchodcovia.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.