Hudobné Recenzie

Kedysi sa živé albumy považovali za rovnako hodnotné ako radovky, ale dnes, napriek tomu, že prežívame éru živej hudby, to tak nie. Ak nejaká skupina vydá svoj live, tak väčšinou iba na DVD. Aj najnovší počin írskych U2 U2360 Live At The Rose Bowl pôsobí skôr ako suvenír z koncertu ako suverénna vec. Od začiatku 90. rokov sa každé ich turné dostalo na video a neskôr aj na DVD, no je veľmi málo fanúšikov, ktorí si to budú chcieť pustiť aj druhýkrát. Ich sety sa rokmi príliš nemenia – klasické hity striedajú nové pesničky. Aj na U2360 Live At The Rose Bowl, ktoré sa v minulom roku prenášalo naživo do celého sveta cez You Tube, nájdete klasiku aj nové veci z posledného albumu No Line In The Horizon. No okrem nových kulís tam nie je nič navyše. Samozrejme, U2 sú veľkí majstri a niektoré z ich songov majú nadpozemskú kvalitu, no treba ich vidieť hrať a spievať na mieste činu, nie sledovať s pivom ruke na gauči pred TV.  

To nie je album basgitaristky, multiinštrumentalistky a producentky. Áno, Meshell pozná svoje remeslo, vie ním poslúžiť iným, ale dokáže ponúknuť aj pridanú hodnotu v podobe vzrušujúcich momentov zapísaných v riadkoch medzi notami. Ono „mojo“ dokáže preniesť do hudby vďaka  schopnosti prežívať zákruty svojho života vrátane odstredivej sily a nebezpečenstiev šmyku. Akoby mala súčasne pretlak i deficit zážitkov. Možno aj preto sú jej vlastné albumy čoraz viac autorské a pesničkárske. V prípade zvuku Devil’s Halo, ktorý nebol naprogramovaný, ale vytvorila ho živá kapela, ide o evidentnú ozvenu 80. rokov (Joni Mitchell/Dog Eat Dog atď.). Hudba ani texty nehýria veselím a sklamanie je nepísaným podtitulom väčšiny textov. Emócie z nezvládnutých zákrut dokáže Meshell vďaka hudbe spracovať príťažlivým spôsobom, bez nadbytočnej sebaľútosti. 

Tohto človeka som si zapamätal. Stál na festivale Sziget medzi publikom  a  s očividnou úctou  pozeral na  vystúpenie Muzsikás. Tým podnietil moju zvedavosť na hudbu jeho skupiny 16 Horsepower. Bol to David Eugene Edwards, Američan.  Zároveň mal aj kapelu Woven Hand, s ktorou teraz pokračuje po rozpade 16 Horsepower  ďalej. Je to umelec, ktorý zanechá v poslucháčovom vedomí ryhu, pretože má charakteristický spevácky prejav a nechýba mu  prirodzená charizma. Jeho hudba – fúzia rocku, folku a etnických vplyvov  –  vyvoláva spolu s hmlistým gotickým oparom podobnú atmosféru, ako kedysi najsugestívnejšie skladby skupiny Nick Cave & The Bad Seeds.  Napriek pochmúrnosti nepôsobí ťaživo, naopak, vyvoláva bázeň, a to nie je škodlivý pocit. Takže? Nech sa páči, skladby z albumu The Treshing Floor si môžete naživo vychutnať na tohoročnej Pohode.

Slovenské duo, ktoré sa minimálne ponáša na Evu a Vaška,    hádam len počtom členov, vydalo album plný alternatívneho grafitti. Piesne sú v zložení gitara, spev a dadaistické bicie. Novinkou je basgitara, ktorá piesne obohatila o napätie a k Radkinej ostrej gitare sa priradil pekný kontrast. Ako zem, z ktorej rastú strieborné kvety a pomedzi ne ako vietor fúka speváčkin naliehavý hlas. Hudbu týchto dvoch dievčat oproti koncertnému podaniu skladieb obohacujú aj výborne urobené dvojhlasy. Najviac sa však produkcia „vybláznila“ na pilotnom singli Afrika, ktorý je ukážkou alternatívneho popu. Obsahuje sample a rôzne zvuky netypické pre túto formáciu a gitara na rozdiel od ostatných skladieb oplýva väčším skreslením. Príjemným prekvapením je pre mňa drzá Who is great. Newyorský garážový beat zrýchleného srdca. Big Now je prosto po každom ďalšom vypočutí lepší a inšpirujúcejší.