Najsilnejšia strana, aká dnes vôbec vládne v Európe, totiž roky žonglovala s akýmsi základným odkazom, že dostať Maďarsko z hospodárskeho marazmu je možné aj bez sociálne citlivých škrtov. Vládny plán 29 bodov naproti tomu avizuje napríklad 15-percentné zníženie objemu miezd vo verejnej správe (týka sa to aj učiteľov), čo je radikálnejší rez, než majú v programe napríklad TOP 09 (10 percent) ako najreformnejšia strana v Česku. Ešte výraznejším premetom je 16-percentná rovná daň. Kritika „neoliberalizmu“, ktorého je rovná daň symbolom, bola prítomná takmer vo všetkých vizionárskych rečiach Orbána.
Samozrejme, s „neoliberalizmom“ má pramálo spoločného. Kroky, na aké netrpezlivo čakali trhy, MMF i EK, namiešal ekonomický tím Fideszu s rôznymi „proľudovými“ opatreniami (regulácia energií, zníženie najvyšších štátnych platov) či dokonca kuriozitami (slobodná výroba domácej pálenky). Pričom ťažisko úspor leží vo veľmi spornej extra dani pre banky. Orbán signalizuje dve veci. Po prvé, že Maďarsko sa nebude zahrávať s deficitom, a odbúrava hrozbu krátkodobého zrútenia rozpočtu. Komunikáciou „zanechali nám ešte väčší bordel, než sme si mysleli“ sa „orbánovci“ doteraz akoby snažili obmäkčiť MMF a EK, aby špeciálne Maďarsku povolili vyšší schodok. Potrebovali uvidieť forint až na značke 290/euro a päť minút diskusie s rozhnevaným Barrosom, aby sa prebudili. Druhý odkaz je menej sľubný: Je zrejmé, že Orbán sa nevzdáva predstavy, že naštartuje hospodársky rast iba cez reformu daní. To je nebezpečné. Pri pomeroch na maďarskom trhu práce, v zdravotníctve, štátnych podnikoch či komunálnej sfére sú to sny ekonomickej školy, ktorá existuje len v Budapešti. Hodinou pravdy bude rozpočet 2011, v ktorom sa musia nájsť zdroje na vykrytie daňovej reformy, pričom terajší kokteil pre najširšie vrstvy voličov stačiť nebude. To, ako si vláda poradí s rozkývanou ekonomikou, je určujúce aj zo slovenského pohľadu, keďže ponad hranice nás spája predovšetkým jednotný trh. Zároveň treba vidieť, že to, čo vyzerá spoza Dunaja ako zásadné, teda dvojaké občianstvo a tance okolo Trianonu, je iba fragment veľkého obrazu. Tým je ozaj radikálna zmena krajiny, o ktorú sa Orbán pod heslom „revolúcie“ (aj v ekonomike) usiluje, aby naplnil svoje vízie a miesto v dejinách, ktoré vidí niekde na priamke medzi sv. Štefanom, Lajosom Kossuthom a Istvánom Bethlenom. Napríklad degradácia ministerstva financií, ktoré je všade v Európe najdôležitejším rezortom, ale v novej vládnej štruktúre iba akousi pobočkou hospodárskeho šéfministra Matolcsyho či snaha o oslabenie nezávislosti centrálnej banky svedčia o veľkej centralizácii a snahe koncentrovať moc aj v ekonomike. Maďarsko je dnes veľké laboratórium.
Samozrejme, s „neoliberalizmom“ má pramálo spoločného. Kroky, na aké netrpezlivo čakali trhy, MMF i EK, namiešal ekonomický tím Fideszu s rôznymi „proľudovými“ opatreniami (regulácia energií, zníženie najvyšších štátnych platov) či dokonca kuriozitami (slobodná výroba domácej pálenky). Pričom ťažisko úspor leží vo veľmi spornej extra dani pre banky. Orbán signalizuje dve veci. Po prvé, že Maďarsko sa nebude zahrávať s deficitom, a odbúrava hrozbu krátkodobého zrútenia rozpočtu. Komunikáciou „zanechali nám ešte väčší bordel, než sme si mysleli“ sa „orbánovci“ doteraz akoby snažili obmäkčiť MMF a EK, aby špeciálne Maďarsku povolili vyšší schodok. Potrebovali uvidieť forint až na značke 290/euro a päť minút diskusie s rozhnevaným Barrosom, aby sa prebudili. Druhý odkaz je menej sľubný: Je zrejmé, že Orbán sa nevzdáva predstavy, že naštartuje hospodársky rast iba cez reformu daní. To je nebezpečné. Pri pomeroch na maďarskom trhu práce, v zdravotníctve, štátnych podnikoch či komunálnej sfére sú to sny ekonomickej školy, ktorá existuje len v Budapešti. Hodinou pravdy bude rozpočet 2011, v ktorom sa musia nájsť zdroje na vykrytie daňovej reformy, pričom terajší kokteil pre najširšie vrstvy voličov stačiť nebude. To, ako si vláda poradí s rozkývanou ekonomikou, je určujúce aj zo slovenského pohľadu, keďže ponad hranice nás spája predovšetkým jednotný trh. Zároveň treba vidieť, že to, čo vyzerá spoza Dunaja ako zásadné, teda dvojaké občianstvo a tance okolo Trianonu, je iba fragment veľkého obrazu. Tým je ozaj radikálna zmena krajiny, o ktorú sa Orbán pod heslom „revolúcie“ (aj v ekonomike) usiluje, aby naplnil svoje vízie a miesto v dejinách, ktoré vidí niekde na priamke medzi sv. Štefanom, Lajosom Kossuthom a Istvánom Bethlenom. Napríklad degradácia ministerstva financií, ktoré je všade v Európe najdôležitejším rezortom, ale v novej vládnej štruktúre iba akousi pobočkou hospodárskeho šéfministra Matolcsyho či snaha o oslabenie nezávislosti centrálnej banky svedčia o veľkej centralizácii a snahe koncentrovať moc aj v ekonomike. Maďarsko je dnes veľké laboratórium.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.