.z akej rodiny pochádzate?
Boli sme štyri deti a naša mama, ktorá mala v Bruseli zelovoc, nás vychovávala sama. Pracovala dvanásť hodín denne, voľno mala len v nedeľu poobede. Do školy som začal chodiť počas vojny, takže si pamätám Nemcov a to všetko. V tom čase boli dobré školy a ja som bol dobrý žiak, takže katolícki kňazi, ktorí nás učili, sa o mňa starali. Radili mi a pomáhali robiť rozhodnutia, ktoré moja mama nebola schopná robiť. Mali sme šťastie, že tí kňazi a susedia sa starali nielen o mňa, ale aj o mojich bratov a sestru.
.už vtedy vás to ťahalo k vede a biológii?
Nie. Bol som len dobrý žiak. A nešiel som študovať vedu, išiel som študovať agronómiu. Môj otec krátko pred vojnou opustil mamu a odišiel do tropického pralesa v Kongu. Mal som vtedy štyri roky, a potom vlastne počas celého detstva pre mňa tento neznámy otec v tropickom pralese predstavoval čosi také exotické, že to nakoniec podmienilo moje rozhodnutie ísť študovať tropickú agronómiu. Veda a základný výskum ma začali priťahovať až na konci štúdia.
.takže ste sa po skončení univerzity dali na postgraduálne štúdium?
Život ide zvláštnymi cestami. Po skončení školy som išiel na Agronomický inštitút do Konga. Otec bol už v tom čase mŕtvy, utopil sa v rieke Kongo. Takže som tam nešiel za ním, išiel som na ten inštitút, pretože to bolo vtedy jediné miesto, kde sa dal robiť dobrý vedecký výskum v agronómii. Ale po roku nás vyhodili (pozn. redakcie - v roku 1960, po vyhlásení nezávislosti a následnom vypuknutí nepokojov s útokmi na Belgičanov, väčšina belgických civilných zamestnancov Kongo opustila), a tak som sa vrátil domov. Neďaleko od nás bývala jedna pani, ktorá predávala kvetiny, a tá mi raz povedala, že jej syn je významný vedec v Paríži. Napísal som mu, či by ma nezobral ako svojho študenta a on ma zobral. Bol som jeho prvý študent.
.kto to bol?
Bol to Josy Bové, skvelý rastlinný biológ, vynikajúca hlava. Práve sa vrátil z USA, z Berkeley a venoval mi veľa času. On ma priviedol k skutočnej vede. Mal som naozaj šťastie. Na začiatku vedeckej kariéry je dôležité mať pri sebe niekoho, kto je medzinárodne uznávaný. A to Josy rozhodne bol. Mimochodom, dnes je oveľa známejší jeho syn, José Bové, výrazný ekologický aktivista, ktorý bol jedným z kandidátov vo francúzskych prezidentských voľbách. Osobne vychádzajú otec so synom stále dobre, ale politicky sú na úplne opačných stranách. Otec bol vždy veľmi konzervatívny, v politike úplne na pravej strane, syn patrí ku krajnej ľavici. Ale aby som sa vrátil k téme, Josy Bové pre mňa znamenal naozaj veľa. A dostal som sa k nemu vďaka tomu, že som kupoval kvety.
.takže ste sa zo zelovocu dostali cez kvetinárstvo k vede. Dnes ste členom troch Akadémií vied a čestným doktorom šiestich univerzít vrátane Univerzity Komenského. Ako sa to stalo?
Ak v živote niečo robíte s láskou a záujmom, tak výsledky prídu samy. Nikdy som netúžil po takýchto poctách, nikdy som sa o ne nesnažil. Jednoducho som robil to, čo ma bavilo a zaujímalo.
.ale všetky tie pocty asi nebudú len za to, že ste pracovali s láskou a záujmom. Zrejme sa tou prácou podarilo dosiahnuť niečo naozaj významné. Čo to bolo?
Najvýznamnejším výsledkom bolo pravdepodobne zmapovanie kompletného genómu kvasiniek. Bol to prvý kompletne určený - a dodnes je to jediný kompletne určený - genóm eukaryotickej bunky. V súčasnosti poznáme genómy mnohých organizmov vrátane človeka, ale to nie sú úplne kompletné genómy. Väčšinou v nich chýbajú informácie o koncoch DNA, o telomérach. Tie sa totiž získavajú len veľmi ťažko. My sme si však hneď na začiatku povedali, že to musíme urobiť úplne celé, a odvtedy to už nikto nezopakoval. Ja osobne som mal väčšiu radosť z iných mojich výsledkov, ale tento bol svojím spôsobom naozaj výnimočný.
.v čom bol výnimočný?
Bol to zlomový výsledok. Jeho využitie vo vedeckej komunite bolo oveľa širšie, ako pri sekvenovaní genómu baktérií. Výnimočný bol aj z hľadiska toho, čo všetko sme sa pri tom naučili. Okrem toho, tento výsledok otvoril cestu vzniku celých nových odvetví, napríklad komparatívnej genomiky. A celé to bolo výnimočné aj svojím rozsahom. Viedol som projekt, na ktorom sa zúčastnilo okolo 600 vedcov z mnohých krajín.
.ako ste sa dostali k vedeniu niečoho takého?
Mal som šťastie, a to dávno predtým, než tento projekt vznikol. Môj šéf z Konga sa po návrate do Belgicka stal vysokým úradníkom Európskej komisie. Tým sa aj pre mňa otvorila možnosť pracovať pre komisiu a bol som prijatý ako expert pre rádiobiológiu. V tom čase tam prijali filozofiu, že projekty by mal posudzovať nejaký dobrý vedec, tak ma požiadali, aby som sa stal dobrým vedcom. To bolo ešte predtým, než som si spravil PhD, v skutočnosti mi oni platili ten pobyt vo Francúzsku u Josy Bového.
.to znie dosť čudne...
Bolo to čudné. A ešte čudnejšie bolo, keď po mojom návrate vysvitlo, že mám projekty nie posudzovať, ale vymýšľať. Celý ten byrokratický aparát začal fungovať úplne zvráteným spôsobom - zhora nadol. Toto je dnes, našťastie, za nami, ale vtedy sme naozaj vytvárali nové výskumné programy v Bruseli. Nevytvárali ich vedci v laboratóriách, ale úradníci v kanceláriách.
.to vážne? V západnej Európe?
Áno. A keďže som tam bol jediný, kto vedel niečo o DNA, genetike, biochémii a podobne, tak som mal na starosti vymýšľanie mnohých biologických výskumných programov. Snažil som sa vymyslieť čo najrozumnejšie projekty. Jeden z prvých bol genetický výskum priemyselne využívaných baktérií. Bol to dobrý projekt, pretože o tých baktériách sa v tom čase nevedelo z genetického hľadiska vôbec nič. Ale problém s Európskou komisiou bol, že po troch až piatich rokoch každý projekt opustili a nič poriadne nedotiahli.
.boli ste v tom čase viac vedec alebo úradník?
Tri dni do týždňa som pracoval na univerzite, to ma bavilo, a dva dni som robil pre Európsku komisiu to, čo odo mňa chceli a za čo ma dobre platili. Ale keď ma v polovici osemdesiatych rokoch požiadali, aby som viedol nový program Európskej komisie pre výskum mozgu, o ktorom som nemal ani poňatia, rozhodol som sa odtiaľ definitívne odísť. A oni mi povedali: dobre, môžeš ísť, ale predtým vytvor ešte jeden veľký program. Naozaj veľký.
.čím sa zrejme dostávame k projektu kvasinkového genómu...
Áno. Krátko predtým som čítal v časopise Science článok, v ktorom ma nesmierne zaujala jedna veta. V tej vete autor tvrdil, že znalosť ľudského genómu je nutným predpokladom úspešného boja proti rakovine. Kompletné zmapovanie ľudského genómu bolo úplne za hranicou vtedajších možností, ale zmapovanie genómu kvasinky bolo akurát niekde na hranici. Tak som to navrhol ako možný veľký európsky projekt. Bolo to prvý raz, čo som navrhol niečo, čo sa týkalo aj môjho laboratória. Dovtedy som svoju vedeckú prácu prísne oddeľoval od administratívnej práce pre Brusel.
.prečo ste to v tomto prípade porušili?
Pretože sme mali veľa skúseností s kvasinkami a na základe týchto skúseností mi bolo jasné, že ide o suverénne najvhodnejší objekt na sekvenovanie genómu. A zároveň mi bolo jasné, že veľa roboty budeme vedieť urobiť práve v našom laboratóriu a na základe tejto roboty budeme potom vedieť koordinovať iné laboratóriá zapojené do projektu. Bez aktívnej práce na projekte by sa to nedalo zvládnuť. Bol to naozaj veľký projekt, tri roky trvalo len zháňanie financií, samotný program potom trval osem rokov. Na jeho konci sme v roku 1996 mali kompletný genóm a zverejnili sme ho na internetovej stránke, takže bol prístupný všetkým záujemcom.
.takže tento projekt Európska komisia dotiahla až do konca...
Áno, aj v tom bol ten projekt výnimočný. A výnimočné bolo aj jeho financovanie. Niečo také už nie je dnes možné a ani to nie je zdravé. Ja som prakticky sám rozhodoval o tom, kto dostane koľko peňazí. Ľudí som platil tak, že som len zdvihol telefón a povedal nejakému úradníkovi na univerzite, aby vyplatil tomu a tomu človeku sumu na úrovni dnešných 5 000 eur. Vďaka tomuto nezdravému systému sme boli veľmi efektívni a práve preto sme uspeli. Dnes trvá EÚ šesť mesiacov, aby vám preplatila cestovné náklady. Znova je to nezdravé, aj keď iným spôsobom. Byrokracia je tam horšia ako v komunistických krajinách.
.hovorili ste, že v skutočnosti ste mali väčšiu radosť z iných svojich výsledkov. Z akých?
Pozrite, mňa zaujímajú dva konkrétne enzýmy a ich skúmaniu som zasvätil celý svoj vedecký život. Keď som skončil s genómovým programom, definitívne som odišiel z EÚ a vrátil sa na univerzitu, aby som skúmal tieto dva enzýmy.
.čím sú tie enzýmy zaujímavé?
Jeden z nich je súčasťou bunkovej membrány a funguje ako akási pumpa, ktorá odčerpáva z vnútra bunky všetky cudzie látky. Všetko, čo je len trochu hydrofóbne, prečerpá tá pumpa zvnútra bunky von. A to predstavuje obrovský problém pri liečbe rakoviny, pretože prakticky všetky protirakovinové lieky majú hydrofóbnu účinnú zložku. Skúmame tento enzým na kvasinkách, ale som si istý, že v ľudských bunkách funguje rovnako. Naším cieľom je dozvedieť sa o ňom čo najviac, napríklad aká je presne jeho priestorová štruktúra, aby sme ho dokázali nejako zablokovať. Keby sme to dokázali, liečivo by zostalo v bunke a mohlo by účinkovať. Mimochodom, práve vďaka tomu enzýmu som sa dostal do kontaktu so slovenskými biológmi.
.ako?
Július Šubík z Bratislavy pracoval na výskume jedného lieku, ktorý bol tiež prečerpávaný touto pumpou von z bunky. Výsledky tohto mimoriadne inteligentného, šikovného a pritom skromného vedca ma veľmi zaujímali, a tak som sa rozhodol ho navštíviť. Vybavil som si od československých komunistov povolenie a prišiel som za ním na Slovensko. Neskôr sa mi podarilo neoficiálne financovať jeho pobyt v mojom laboratóriu, kde odviedol skvelú prácu. A potom som stretol Laca Kováča.
.ktorý tiež pracoval s kvasinkami...
Laco Kováč vybudoval v Bratislave laboratórium, ktoré bolo v tom čase najlepšie na svete. Používal kvasinky na štúdium metabolizmu mitochondrií a bol svetovým lídrom vo výskume kvasinkových mutantov. Po roku 1968 komunisti toto laboratórium zničili a rozpustili. Laco dostal ponuku zostať na Cornell University, ale odmietol to a vrátil sa domov. Preložili ho na psychiatrickú liečebňu, síce nie ako pacienta, ale ako vedca, lenže tam mal len maličkú pracovňu s jedným spektrofotometrom, takže nemohol robiť experimentálnu vedu. Obrátil teda svoju pozornosť k oveľa teoretickejším veciam, k ireverzibilnej termodynamike, k sociológii, k filozofii. A postupne vynikol aj v týchto oblastiach.
.kde ste sa s ním stretli?
Navštívil som ho v Pezinku. Svietilo slnko, po záhrade chodili blázni a my sme sa rozprávali. Celý život si budem pamätať, ako ma zobral von do lesov, aby si bol istý, že nás nikto neodpočúva, a tam mi porozprával o svojej nenávisti k ruským okupantom. Pýtal som sa ho, čo môžem pre neho urobiť a on povedal, že nič, len nech poviem ľuďom vonku, aká je situácia v Československu. Nijakú inú pomoc nežiadal.
.napriek nepriazni osudu existuje na Slovensku dodnes veľmi silná Kováčova škola, ktorá pokračuje vo výskume kvasiniek. Sledujete tie práce?
To, čo robia, je skutočne excelentná veda. Je to úplne špičkový výskum, ktorý má, podľa môjho názoru, zatiaľ oveľa menší medzinárodný kredit, než by si zaslúžil. Americká skupina s takýmito výsledkami by bola celkom určite svetoznáma. Ide o mimoriadne originálny a novátorský výskum. Všetko sa to začalo z jedného drobného, ale zvláštneho pozorovania, ktoré potom veľmi systematicky rozvíjali. Myslím, že časom celá medzinárodná komunita pochopí, že ide o veľmi zaujímavé a dôležité práce.
.začali sme katolíckymi kňazmi v základnej škole, čo keby sme skončili niekoľkými slovami o Katolíckej univerzite, kde pracujete?
Pracujem tam síce, ale nie som katolík. V skutočnosti som od svojich šestnástich rokov agnostik. Názov univerzity je historický - Katolícka univerzita bola založená v roku 1435 a je jednou z najstarších európskych univerzít. Je to jednoduchá, dobre spravovaná univerzita a za celý život som tam nepocítil nijaký tlak zo strany cirkvi. Máme teologickú fakultu, ale vo vedení univerzity nie sú nijakí kňazi. Ale, pravdu povediac, dosť mi prekáža, že ma kvôli univerzite skoro všade považujú za katolíka.
.prečo? Máte ku kresťanstvu, respektíve ku katolíckej cirkvi, negatívny vzťah?
Nie, to nie. Ja to nádherná kultúra, ku ktorej nemáme v skutočnosti nijakú alternatívu. Prinajmenšom na teoretickej úrovni je to kultúra solidarity, odpustenia a lásky. Prax je niekedy dosť iná, ale princípy kresťanstva sú veľmi inšpiratívne. Napríklad to známe "poslední budú prvými". Špeciálne vo vede, kde chceme byť všetci prví, je dôležité mať na pamäti aj toto. Rovnako je dôležité uvedomiť si občas, že "blahoslavení chudobní duchom, lebo ich bude kráľovstvo nebeské".
André Goffeau /
Od roku 1951 až do roku 1997 vykonával funkciu vedeckého experta a poradcu Výboru pre biotechnológiu Európskej únie v Bruseli, popri tom bol od roku 1970 do roku 1996 riaditeľom Ústavu fyziologickej biochémie Agronomickej fakulte Katolíckej univerzity v Leuvain-la-Neuve v Belgicku. V súčasnosti je emeritným profesorom Katolíckej univerzity. Predmetom jeho vedeckého záujmu je štruktúra a funkcia proteínov bunkových membrán, rezistencia kvasiniek proti antifungálnym látkam. K jeho najvýznamnejším výsledkom patrí sekvenovanie a funkčná analýza genómu kvasiniek a iných mikroorganizmov.
Boli sme štyri deti a naša mama, ktorá mala v Bruseli zelovoc, nás vychovávala sama. Pracovala dvanásť hodín denne, voľno mala len v nedeľu poobede. Do školy som začal chodiť počas vojny, takže si pamätám Nemcov a to všetko. V tom čase boli dobré školy a ja som bol dobrý žiak, takže katolícki kňazi, ktorí nás učili, sa o mňa starali. Radili mi a pomáhali robiť rozhodnutia, ktoré moja mama nebola schopná robiť. Mali sme šťastie, že tí kňazi a susedia sa starali nielen o mňa, ale aj o mojich bratov a sestru.
.už vtedy vás to ťahalo k vede a biológii?
Nie. Bol som len dobrý žiak. A nešiel som študovať vedu, išiel som študovať agronómiu. Môj otec krátko pred vojnou opustil mamu a odišiel do tropického pralesa v Kongu. Mal som vtedy štyri roky, a potom vlastne počas celého detstva pre mňa tento neznámy otec v tropickom pralese predstavoval čosi také exotické, že to nakoniec podmienilo moje rozhodnutie ísť študovať tropickú agronómiu. Veda a základný výskum ma začali priťahovať až na konci štúdia.
.takže ste sa po skončení univerzity dali na postgraduálne štúdium?
Život ide zvláštnymi cestami. Po skončení školy som išiel na Agronomický inštitút do Konga. Otec bol už v tom čase mŕtvy, utopil sa v rieke Kongo. Takže som tam nešiel za ním, išiel som na ten inštitút, pretože to bolo vtedy jediné miesto, kde sa dal robiť dobrý vedecký výskum v agronómii. Ale po roku nás vyhodili (pozn. redakcie - v roku 1960, po vyhlásení nezávislosti a následnom vypuknutí nepokojov s útokmi na Belgičanov, väčšina belgických civilných zamestnancov Kongo opustila), a tak som sa vrátil domov. Neďaleko od nás bývala jedna pani, ktorá predávala kvetiny, a tá mi raz povedala, že jej syn je významný vedec v Paríži. Napísal som mu, či by ma nezobral ako svojho študenta a on ma zobral. Bol som jeho prvý študent.
.kto to bol?
Bol to Josy Bové, skvelý rastlinný biológ, vynikajúca hlava. Práve sa vrátil z USA, z Berkeley a venoval mi veľa času. On ma priviedol k skutočnej vede. Mal som naozaj šťastie. Na začiatku vedeckej kariéry je dôležité mať pri sebe niekoho, kto je medzinárodne uznávaný. A to Josy rozhodne bol. Mimochodom, dnes je oveľa známejší jeho syn, José Bové, výrazný ekologický aktivista, ktorý bol jedným z kandidátov vo francúzskych prezidentských voľbách. Osobne vychádzajú otec so synom stále dobre, ale politicky sú na úplne opačných stranách. Otec bol vždy veľmi konzervatívny, v politike úplne na pravej strane, syn patrí ku krajnej ľavici. Ale aby som sa vrátil k téme, Josy Bové pre mňa znamenal naozaj veľa. A dostal som sa k nemu vďaka tomu, že som kupoval kvety.
.takže ste sa zo zelovocu dostali cez kvetinárstvo k vede. Dnes ste členom troch Akadémií vied a čestným doktorom šiestich univerzít vrátane Univerzity Komenského. Ako sa to stalo?
Ak v živote niečo robíte s láskou a záujmom, tak výsledky prídu samy. Nikdy som netúžil po takýchto poctách, nikdy som sa o ne nesnažil. Jednoducho som robil to, čo ma bavilo a zaujímalo.
.ale všetky tie pocty asi nebudú len za to, že ste pracovali s láskou a záujmom. Zrejme sa tou prácou podarilo dosiahnuť niečo naozaj významné. Čo to bolo?
Najvýznamnejším výsledkom bolo pravdepodobne zmapovanie kompletného genómu kvasiniek. Bol to prvý kompletne určený - a dodnes je to jediný kompletne určený - genóm eukaryotickej bunky. V súčasnosti poznáme genómy mnohých organizmov vrátane človeka, ale to nie sú úplne kompletné genómy. Väčšinou v nich chýbajú informácie o koncoch DNA, o telomérach. Tie sa totiž získavajú len veľmi ťažko. My sme si však hneď na začiatku povedali, že to musíme urobiť úplne celé, a odvtedy to už nikto nezopakoval. Ja osobne som mal väčšiu radosť z iných mojich výsledkov, ale tento bol svojím spôsobom naozaj výnimočný.
.v čom bol výnimočný?
Bol to zlomový výsledok. Jeho využitie vo vedeckej komunite bolo oveľa širšie, ako pri sekvenovaní genómu baktérií. Výnimočný bol aj z hľadiska toho, čo všetko sme sa pri tom naučili. Okrem toho, tento výsledok otvoril cestu vzniku celých nových odvetví, napríklad komparatívnej genomiky. A celé to bolo výnimočné aj svojím rozsahom. Viedol som projekt, na ktorom sa zúčastnilo okolo 600 vedcov z mnohých krajín.
.ako ste sa dostali k vedeniu niečoho takého?
Mal som šťastie, a to dávno predtým, než tento projekt vznikol. Môj šéf z Konga sa po návrate do Belgicka stal vysokým úradníkom Európskej komisie. Tým sa aj pre mňa otvorila možnosť pracovať pre komisiu a bol som prijatý ako expert pre rádiobiológiu. V tom čase tam prijali filozofiu, že projekty by mal posudzovať nejaký dobrý vedec, tak ma požiadali, aby som sa stal dobrým vedcom. To bolo ešte predtým, než som si spravil PhD, v skutočnosti mi oni platili ten pobyt vo Francúzsku u Josy Bového.
.to znie dosť čudne...
Bolo to čudné. A ešte čudnejšie bolo, keď po mojom návrate vysvitlo, že mám projekty nie posudzovať, ale vymýšľať. Celý ten byrokratický aparát začal fungovať úplne zvráteným spôsobom - zhora nadol. Toto je dnes, našťastie, za nami, ale vtedy sme naozaj vytvárali nové výskumné programy v Bruseli. Nevytvárali ich vedci v laboratóriách, ale úradníci v kanceláriách.
.to vážne? V západnej Európe?
Áno. A keďže som tam bol jediný, kto vedel niečo o DNA, genetike, biochémii a podobne, tak som mal na starosti vymýšľanie mnohých biologických výskumných programov. Snažil som sa vymyslieť čo najrozumnejšie projekty. Jeden z prvých bol genetický výskum priemyselne využívaných baktérií. Bol to dobrý projekt, pretože o tých baktériách sa v tom čase nevedelo z genetického hľadiska vôbec nič. Ale problém s Európskou komisiou bol, že po troch až piatich rokoch každý projekt opustili a nič poriadne nedotiahli.
.boli ste v tom čase viac vedec alebo úradník?
Tri dni do týždňa som pracoval na univerzite, to ma bavilo, a dva dni som robil pre Európsku komisiu to, čo odo mňa chceli a za čo ma dobre platili. Ale keď ma v polovici osemdesiatych rokoch požiadali, aby som viedol nový program Európskej komisie pre výskum mozgu, o ktorom som nemal ani poňatia, rozhodol som sa odtiaľ definitívne odísť. A oni mi povedali: dobre, môžeš ísť, ale predtým vytvor ešte jeden veľký program. Naozaj veľký.
.čím sa zrejme dostávame k projektu kvasinkového genómu...
Áno. Krátko predtým som čítal v časopise Science článok, v ktorom ma nesmierne zaujala jedna veta. V tej vete autor tvrdil, že znalosť ľudského genómu je nutným predpokladom úspešného boja proti rakovine. Kompletné zmapovanie ľudského genómu bolo úplne za hranicou vtedajších možností, ale zmapovanie genómu kvasinky bolo akurát niekde na hranici. Tak som to navrhol ako možný veľký európsky projekt. Bolo to prvý raz, čo som navrhol niečo, čo sa týkalo aj môjho laboratória. Dovtedy som svoju vedeckú prácu prísne oddeľoval od administratívnej práce pre Brusel.
.prečo ste to v tomto prípade porušili?
Pretože sme mali veľa skúseností s kvasinkami a na základe týchto skúseností mi bolo jasné, že ide o suverénne najvhodnejší objekt na sekvenovanie genómu. A zároveň mi bolo jasné, že veľa roboty budeme vedieť urobiť práve v našom laboratóriu a na základe tejto roboty budeme potom vedieť koordinovať iné laboratóriá zapojené do projektu. Bez aktívnej práce na projekte by sa to nedalo zvládnuť. Bol to naozaj veľký projekt, tri roky trvalo len zháňanie financií, samotný program potom trval osem rokov. Na jeho konci sme v roku 1996 mali kompletný genóm a zverejnili sme ho na internetovej stránke, takže bol prístupný všetkým záujemcom.
.takže tento projekt Európska komisia dotiahla až do konca...
Áno, aj v tom bol ten projekt výnimočný. A výnimočné bolo aj jeho financovanie. Niečo také už nie je dnes možné a ani to nie je zdravé. Ja som prakticky sám rozhodoval o tom, kto dostane koľko peňazí. Ľudí som platil tak, že som len zdvihol telefón a povedal nejakému úradníkovi na univerzite, aby vyplatil tomu a tomu človeku sumu na úrovni dnešných 5 000 eur. Vďaka tomuto nezdravému systému sme boli veľmi efektívni a práve preto sme uspeli. Dnes trvá EÚ šesť mesiacov, aby vám preplatila cestovné náklady. Znova je to nezdravé, aj keď iným spôsobom. Byrokracia je tam horšia ako v komunistických krajinách.
.hovorili ste, že v skutočnosti ste mali väčšiu radosť z iných svojich výsledkov. Z akých?
Pozrite, mňa zaujímajú dva konkrétne enzýmy a ich skúmaniu som zasvätil celý svoj vedecký život. Keď som skončil s genómovým programom, definitívne som odišiel z EÚ a vrátil sa na univerzitu, aby som skúmal tieto dva enzýmy.
.čím sú tie enzýmy zaujímavé?
Jeden z nich je súčasťou bunkovej membrány a funguje ako akási pumpa, ktorá odčerpáva z vnútra bunky všetky cudzie látky. Všetko, čo je len trochu hydrofóbne, prečerpá tá pumpa zvnútra bunky von. A to predstavuje obrovský problém pri liečbe rakoviny, pretože prakticky všetky protirakovinové lieky majú hydrofóbnu účinnú zložku. Skúmame tento enzým na kvasinkách, ale som si istý, že v ľudských bunkách funguje rovnako. Naším cieľom je dozvedieť sa o ňom čo najviac, napríklad aká je presne jeho priestorová štruktúra, aby sme ho dokázali nejako zablokovať. Keby sme to dokázali, liečivo by zostalo v bunke a mohlo by účinkovať. Mimochodom, práve vďaka tomu enzýmu som sa dostal do kontaktu so slovenskými biológmi.
.ako?
Július Šubík z Bratislavy pracoval na výskume jedného lieku, ktorý bol tiež prečerpávaný touto pumpou von z bunky. Výsledky tohto mimoriadne inteligentného, šikovného a pritom skromného vedca ma veľmi zaujímali, a tak som sa rozhodol ho navštíviť. Vybavil som si od československých komunistov povolenie a prišiel som za ním na Slovensko. Neskôr sa mi podarilo neoficiálne financovať jeho pobyt v mojom laboratóriu, kde odviedol skvelú prácu. A potom som stretol Laca Kováča.
.ktorý tiež pracoval s kvasinkami...
Laco Kováč vybudoval v Bratislave laboratórium, ktoré bolo v tom čase najlepšie na svete. Používal kvasinky na štúdium metabolizmu mitochondrií a bol svetovým lídrom vo výskume kvasinkových mutantov. Po roku 1968 komunisti toto laboratórium zničili a rozpustili. Laco dostal ponuku zostať na Cornell University, ale odmietol to a vrátil sa domov. Preložili ho na psychiatrickú liečebňu, síce nie ako pacienta, ale ako vedca, lenže tam mal len maličkú pracovňu s jedným spektrofotometrom, takže nemohol robiť experimentálnu vedu. Obrátil teda svoju pozornosť k oveľa teoretickejším veciam, k ireverzibilnej termodynamike, k sociológii, k filozofii. A postupne vynikol aj v týchto oblastiach.
.kde ste sa s ním stretli?
Navštívil som ho v Pezinku. Svietilo slnko, po záhrade chodili blázni a my sme sa rozprávali. Celý život si budem pamätať, ako ma zobral von do lesov, aby si bol istý, že nás nikto neodpočúva, a tam mi porozprával o svojej nenávisti k ruským okupantom. Pýtal som sa ho, čo môžem pre neho urobiť a on povedal, že nič, len nech poviem ľuďom vonku, aká je situácia v Československu. Nijakú inú pomoc nežiadal.
.napriek nepriazni osudu existuje na Slovensku dodnes veľmi silná Kováčova škola, ktorá pokračuje vo výskume kvasiniek. Sledujete tie práce?
To, čo robia, je skutočne excelentná veda. Je to úplne špičkový výskum, ktorý má, podľa môjho názoru, zatiaľ oveľa menší medzinárodný kredit, než by si zaslúžil. Americká skupina s takýmito výsledkami by bola celkom určite svetoznáma. Ide o mimoriadne originálny a novátorský výskum. Všetko sa to začalo z jedného drobného, ale zvláštneho pozorovania, ktoré potom veľmi systematicky rozvíjali. Myslím, že časom celá medzinárodná komunita pochopí, že ide o veľmi zaujímavé a dôležité práce.
.začali sme katolíckymi kňazmi v základnej škole, čo keby sme skončili niekoľkými slovami o Katolíckej univerzite, kde pracujete?
Pracujem tam síce, ale nie som katolík. V skutočnosti som od svojich šestnástich rokov agnostik. Názov univerzity je historický - Katolícka univerzita bola založená v roku 1435 a je jednou z najstarších európskych univerzít. Je to jednoduchá, dobre spravovaná univerzita a za celý život som tam nepocítil nijaký tlak zo strany cirkvi. Máme teologickú fakultu, ale vo vedení univerzity nie sú nijakí kňazi. Ale, pravdu povediac, dosť mi prekáža, že ma kvôli univerzite skoro všade považujú za katolíka.
.prečo? Máte ku kresťanstvu, respektíve ku katolíckej cirkvi, negatívny vzťah?
Nie, to nie. Ja to nádherná kultúra, ku ktorej nemáme v skutočnosti nijakú alternatívu. Prinajmenšom na teoretickej úrovni je to kultúra solidarity, odpustenia a lásky. Prax je niekedy dosť iná, ale princípy kresťanstva sú veľmi inšpiratívne. Napríklad to známe "poslední budú prvými". Špeciálne vo vede, kde chceme byť všetci prví, je dôležité mať na pamäti aj toto. Rovnako je dôležité uvedomiť si občas, že "blahoslavení chudobní duchom, lebo ich bude kráľovstvo nebeské".
André Goffeau /
Od roku 1951 až do roku 1997 vykonával funkciu vedeckého experta a poradcu Výboru pre biotechnológiu Európskej únie v Bruseli, popri tom bol od roku 1970 do roku 1996 riaditeľom Ústavu fyziologickej biochémie Agronomickej fakulte Katolíckej univerzity v Leuvain-la-Neuve v Belgicku. V súčasnosti je emeritným profesorom Katolíckej univerzity. Predmetom jeho vedeckého záujmu je štruktúra a funkcia proteínov bunkových membrán, rezistencia kvasiniek proti antifungálnym látkam. K jeho najvýznamnejším výsledkom patrí sekvenovanie a funkčná analýza genómu kvasiniek a iných mikroorganizmov.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.