.voľby sa skončili a v kuloároch politických strán to už len tak hučí povolebnými rozhovormi, ale aj zámerne vypúšťanými fámami. V novinách sa hemžia mená ľudí, ktorí zaručene budú ministrami, hoci za týmito informáciami často nie je nič viac ako len ambície ich šíriteľov. V prípade SDKÚ sa dá s určitosťou povedať len to, že Mikuláš Dzurinda má záujem o kreslo ministra zahraničných vecí a Ivan Mikloš o post ministra školstva. V názoroch na ostatné ministerstvá existuje istá rôznosť pohľadov medzi Ivetou Radičovou a niektorými starými harcovníkmi. Kým tí poškuľujú najmä po silných rezortoch, ako napríklad doprava, Iveta Radičová by chcela módne a mäkšie rezorty, ako ministerstvo životného prostredia, ktoré by vtlačilo SDKÚ profil environmentálne cítiacej strany. V každom prípade v SDKÚ nie sú príliš nadšení z toho, že SaS žiada okrem ministerstva financií aj rezort sociálnych vecí. Podľa informácií .týždňa chcú tomu zabrániť, rovnako nechcú do programového vyhlásenia ani Sulíkov odvodový bonus. Takisto nie sú v SDKÚ celkom zmierení s tým, že by malo ministerstvo vnútra pripadnúť KDH, v čele vnútra si skôr predstavujú podpredsedníčku Dzurindovej strany Luciu Žitňanskú. Ak sa im to nepodarí pri rokovaniach presadiť, Žitňanská bude ministerkou spravodlivosti. Kresťanskí demokrati v tom majú celkom jasno. Okrem predsedu parlamentu pre Jána Figeľa budú trvať na ministerstve vnútra pre Daniela Lipšica a ekonomickom ministerstve pre Júliusa Brocku. Najčastejšie sa v tejto súvislosti skloňuje ministerstvo hospodárstva. Kresťanským demokratom robí asi najväčší problém nájsť zodpovedajúci post pre Pavla Hrušovského, pre ktorého kvôli Figeľovi neostane vysoká parlamentná funkcia. Aj preto sa v strane uvažuje tiež o poste podpredsedu vlády pre ľudské práva a menšiny. Alternatívou k tomuto postu je ministerstvo zdravotníctva, kde by strana pravdepodobne nominovala svojho podpredsedu Ivana Uhliarika. Otvorenou otázkou je ešte pozícia ministra kultúry, o ktorý má záujem SaS aj Most. Bugárova strana má už istý rezort pôdohospodárstva a kreslo podpredsedu parlamentu pre svojho predsedu. Ďalej nemá zmysel špekulovať, mená ministrov a rozdelenie rezortov budú definitívne známe neskôr. Už dnes však možno predvídať mocenské riziká, ktoré čakajú jednotlivé strany, budúcich koaličných partnerov vlády Ivety Radičovej.
.problém SDKÚ
Nikto a nič neovplyvní vládu viac ako osoba premiéra. Príklad bývalých premiérov Fica, Dzurindu, ale aj Mečiara ukazuje, že práve v tejto funkcii je najdôležitejší charakter. Hoci Iveta Radičová už kandidovala na prezidentku či viedla volebnú kandidátku, krajina ju dobre spozná až najbližšie roky. Funkcia premiérky odhalí jej inštinkty, nálady, spojenectvá, silné aj slabé miesta. Ak urobí chybu, bude sa často zveličovať, ak dosiahne úspech, bude sa často prehliadať. A keďže je žena, rýchlo sa pridá aj hodnotenie jej vkusu či humoru. S tým všetkým jednoducho musí každý politik v jej postavení rátať.
Práve preto je prvým problémom budúcej vlády samotná Radičová. Keď sme pred rokom v .týždni pred prezidentskými voľbami písali jej osobnostný profil, napísali sme, že Radičová nie je tímový hráč, na ministerstve sa nedokázala obklopiť ľuďmi tak ako jej predchodca Kaník, v strane mala postavenie neveľmi obľúbeného solitéra a občas sa správala ako "neriadená strela". Bude preto zaujímavé sledovať, kým sa obklopí na Úrade vlády, či si nechá poradiť od ľudí zo strany alebo radšej z mimovládneho sektora či tlače, a ako bude riešiť budúce konflikty medzi týmito dvoma skupinami. Iste, Iveta Radičová má nestálu povahu - ešte pred pol rokom nahlas uvažovala o odchode z politiky. Iste, podlieha emóciám (ktoré sú na nej často aj sympatické). Ale to neznamená, že je odsúdená na neúspech.
Jej hlavným problémom však môže byť pozícia v strane. SDKÚ získala v posledných voľbách menej percent aj menej voličov ako pred štyrmi rokmi. Keďže však súčasne vstupuje do vlády, voľby dopadli ideálne pre Mikuláša Dzurindu. Keby bola strana v opozícii, Dzurinda by štyri roky mimo parlamentu len ťažko prežil. Keďže však zrejme bude sedieť vo vláde, jeho odchod z politiky sa opäť odkladá. O tom, akú bude mať Radičová pozíciu v strane, rozhodne to, či sa odváži kandidovať na post predsedu strany a ako prípadne uspeje. Rozhodne sa o tom už o päť mesiacov v novembri tohto roku a isté je len jedno: Mikuláš Dzurinda dnes nemá dôvod nekandidovať. Ak Radičová do súboja nepôjde a nebude kandidovať, dobrovoľne si tým zvolí v istom zmysle podriadenú pozíciu. Ak kandidovať bude a prehrá, zrejme bude aj ona sama premýšľať nad rezignáciou. Do tretice, ak by kandidovala a stala sa predsedníčkou strany, Radičová by bola v ideálnej straníckej pozícii - pokiaľ by Dzurinda svoju prehru psychicky dobre zvládol.
Tretím problémom Ivety Radičovej budú jej vzťahy s Richardom Sulíkom, Bélom Bugárom a Petrom Zajacom. Je to trochu paradoxné, ale Radičová vychádzala v minulosti so Sulíkom, Bugárom, ale aj Krajcerom často lepšie ako s členmi vlastnej strany. Lenže SDKÚ bude mať s konkurečným SaS či Mostom časom nevyhnutné konflikty. Otázkou je, ako ich bude riešiť. Pre Dzurindu boli v jeho vládach kľúčoví spojenci SDĽ a neskôr ANO. Kto bude strategickým spojencom SDKÚ vo vláde Ivety Radičovej? A ako bude reagovať, keď OKS zablokuje prvý vládny návrh zákona? Na to už musí dať odpoveď ona.
.problém SaS
Ďalším rizikovým faktorom bude strana SaS Richarda Sulíka. Ale celkom v inom zmysle než bola rizikom ANO Pavla Ruska v druhej Dzurindovej vláde. Sulík nie je Rusko, jeho hlavným záujmom je zapísať sa do slovenských dejín ako veľký ekonomický reformátor. Lenže fakt, že jeho internetovú stranu volili rôznorodé skupiny voličov (viac v článku Väčšina vďaka supermanovi), je síce dnešným Sulíkovým megaúspechom, ale súčasne budúcim problémom. Z regionálneho rozloženia ziskov pre SaS je totiž zjavné, že Sulíka v nezanedbateľnej miere volili aj bývalí voliči Smeru (či SNS), teda ľudia, ktorí majú určite bližšie k mentalite Smeru než SDKÚ. Richard Sulík bude musieť ako minister financií tlačiť na mnohé nepopulárne opatrenia Radičovej vlády (zvyšovanie daní, škrtanie výdavkov). Čo to spraví s časťou jeho neliberálnych voličov? A čo spraví s neskúsenými politikmi zo SaS, ktorým dosiaľ percentá v prieskumoch iba stúpali, keď zrazu začnú padať? ANO tento problém riešilo tak, že otváralo konfliktné témy (umelé potraty; kritika, koľko bude stáť návšteva pápeža) s KDH.
Ďalším problémom bude, keď Sulíkovi neprejde jeho odvodový bonus. Ekonomické kruhy v SDKÚ aj KDH pokladajú tento volebný tromf SaS za divoký experiment, ktorý je navyše nerealizovateľný. Pre Sulíka je to však srdcová téma. Vo vládnom programe sa iste objaví kompromisná verzia, ktorá bude pre lídrov SaS dočasne akceptovateľná - už aj preto, že Sulíkovou hlavnou agendou bude v prvom roku vládnutia znižovanie dlhov. Ale aj vysoký volebný zisk dáva Sulíkovi legitimitu, aby žiadal presadenie bonusu pokiaľ možno v najčistejšej podobe. Spory medzi Sulíkom na jednej strane, a Miklošom (a Beblavým, Jurzycom a Marcinčinom) na druhej strane sú tak naprogramované.
.problém Most
Most Bélu Bugára sa bude v povolebnom období rozhodovať, akou politickou stranou chce byť. Teda či bude naďalej budovať projekt maďarsko-slovenskej strany, alebo bude neúspech SMK Bugára tlačiť k tomu, aby opäť zastupoval najmä záujmy slovenských Maďarov: Most by sa tak stal akousi SMK v novom šate, so starým Bélom Bugárom na čele a imidžom z roku 2006. Ak pôjde Most druhou cestou, staré slovensko-maďarské spory budú zase na stole. Otvorenou otázkou je aj fungovanie štyroch poslancov Občianskej konzervatívnej strany, ktorí sa na kandidátke Mostu dostali do parlamentu. Ako budú fungovať v rámci koalície? Budú pozývaní na koaličné rady? Ak nie, budú vo všetkom rešpektovať rozhodnutia straníckych orgánov Mostu? Budú sa môcť podieľať na ich tvorbe? To všetko sú otázky, ktorých nevyjasnenie môže spôsobiť nejeden problém.
Štyria občianski demokrati, ktorí sa po dlhých rokoch vracajú do najvyššej politiky, sa stanú akýmsi svedomím slovenského parlamentu. Aj sa to od nich tak trochu očakáva. Byť svedomím však v sebe nesie aj očakávania správania v niektorých situáciách. Budú však určite čeliť výčitkám z moralizátorstva. Ale keďže ani táto vláda sa nevyhne škandálom, ich silný hlas bude užitočný. Hoci to bude viesť k napätiam.
.problém KDH
Asi najťažšie sa píše o probléme KDH. Na jednej strane je síce hnutie jedna z najstabilnejších strán v parlamente, na strane druhej nech robí, čo robí, vo voľbách získava okolo osem percent. A to napriek zjemnenému profilu. Napriek tomu, že KDH rok pred voľbami nerušilo verejnosť tradičnými témami. Hovorilo o boji proti korupcii, vymožiteľnosti práva či kritike tendrov - to všetko je v poriadku. Problémom KDH však bolo, že sa nedalo dobre rozoznať od SDKÚ. Pre kresťanských demokratov a ich 20-ročnú identitu je preto dobré, že Ján Figeľ, ktorý musel reagovať na kruhy volajúce po koalícii so Smerom, potvrdil, že hnutie bude trvať na dokončení ratifikácie zmlúv so Svätou stolicou o výhrade vo svedomí a financovaní cirkví. Hoci to niektoré médiá vystrašilo, na paniku nie je žiadny dôvod. Napokon, Dzurinda so zmluvou o výhrade vo svedomí súhlasil už krátko po voľbách 2006, keď lákal KDH do vlády s HZDS a o jej schválení v prípade vytvorenia vlády hovorili predstavitelia SDKÚ aj pred poslednými voľbami so slovenskými biskupmi. Navyše, problém nie je ani so SaS. Jednak mala "uplatnenie výhrady vo svedomí" vo volebnom programe a súčasne v reakcii na Figeľov návrh reagovala v podstate súhlasne. A keďže dokončenie ratifikácie zmlúv ponúkal ako súčasť alternatívnej koaličnej dohody aj Smer, očakávať možno aj podporu opozície.
Rýchle schválenie týchto zmlúv môže otvoriť väčší problém. A síce, čo bude vlastne KDH navrhovať, keď vyčerpá starý program z roku 2006? Dokáže táto strana vôbec formulovať nové návrhy pre rodinu, ochranu života či slovenskú kultúru? Ako sa bude správať voči EÚ, kde niekdajšiu euroskepsu zrejme od hnutia minimálne v ekonomickej podobe preberie SaS? Ak túto skúšku zvládne, potvrdí tým zmysel vlastnej existencie. Druhým problémom KDH je personálny stav strany. S výnimkou Figeľa, Lipšica a prekrúžkovaného Procházku nevidieť v Poslaneckom klube KDH kandidátov, ktorí by mohli s autoritou viesť vládne rezorty.
A do tretice ešte jeden problém. Okrem chýbajúcich ideí a osobností nemá KDH vo vláde strategického spojenca. Upozornil na to cez volebnú noc už Richard Sulík: stihol navštíviť SDKÚ a Most, na KDH však nezašiel. Radičová má ľudsky bližšie k Sulíkovi a Bugárovi, to znamená, že najbližším spojencom KDH môže byť trpená OKS, za istých okolností aj Most. KDH má tak dve voľby: alebo koalícia povedie k vzniku spojenectva slabších (KDH, OKS a Most), alebo vznikne spojenectvo starých (SDKÚ, KDH). Nič z toho však dnešné KDH asi príliš neovplyvní.
.problém SDKÚ
Nikto a nič neovplyvní vládu viac ako osoba premiéra. Príklad bývalých premiérov Fica, Dzurindu, ale aj Mečiara ukazuje, že práve v tejto funkcii je najdôležitejší charakter. Hoci Iveta Radičová už kandidovala na prezidentku či viedla volebnú kandidátku, krajina ju dobre spozná až najbližšie roky. Funkcia premiérky odhalí jej inštinkty, nálady, spojenectvá, silné aj slabé miesta. Ak urobí chybu, bude sa často zveličovať, ak dosiahne úspech, bude sa často prehliadať. A keďže je žena, rýchlo sa pridá aj hodnotenie jej vkusu či humoru. S tým všetkým jednoducho musí každý politik v jej postavení rátať.
Práve preto je prvým problémom budúcej vlády samotná Radičová. Keď sme pred rokom v .týždni pred prezidentskými voľbami písali jej osobnostný profil, napísali sme, že Radičová nie je tímový hráč, na ministerstve sa nedokázala obklopiť ľuďmi tak ako jej predchodca Kaník, v strane mala postavenie neveľmi obľúbeného solitéra a občas sa správala ako "neriadená strela". Bude preto zaujímavé sledovať, kým sa obklopí na Úrade vlády, či si nechá poradiť od ľudí zo strany alebo radšej z mimovládneho sektora či tlače, a ako bude riešiť budúce konflikty medzi týmito dvoma skupinami. Iste, Iveta Radičová má nestálu povahu - ešte pred pol rokom nahlas uvažovala o odchode z politiky. Iste, podlieha emóciám (ktoré sú na nej často aj sympatické). Ale to neznamená, že je odsúdená na neúspech.
Jej hlavným problémom však môže byť pozícia v strane. SDKÚ získala v posledných voľbách menej percent aj menej voličov ako pred štyrmi rokmi. Keďže však súčasne vstupuje do vlády, voľby dopadli ideálne pre Mikuláša Dzurindu. Keby bola strana v opozícii, Dzurinda by štyri roky mimo parlamentu len ťažko prežil. Keďže však zrejme bude sedieť vo vláde, jeho odchod z politiky sa opäť odkladá. O tom, akú bude mať Radičová pozíciu v strane, rozhodne to, či sa odváži kandidovať na post predsedu strany a ako prípadne uspeje. Rozhodne sa o tom už o päť mesiacov v novembri tohto roku a isté je len jedno: Mikuláš Dzurinda dnes nemá dôvod nekandidovať. Ak Radičová do súboja nepôjde a nebude kandidovať, dobrovoľne si tým zvolí v istom zmysle podriadenú pozíciu. Ak kandidovať bude a prehrá, zrejme bude aj ona sama premýšľať nad rezignáciou. Do tretice, ak by kandidovala a stala sa predsedníčkou strany, Radičová by bola v ideálnej straníckej pozícii - pokiaľ by Dzurinda svoju prehru psychicky dobre zvládol.
Tretím problémom Ivety Radičovej budú jej vzťahy s Richardom Sulíkom, Bélom Bugárom a Petrom Zajacom. Je to trochu paradoxné, ale Radičová vychádzala v minulosti so Sulíkom, Bugárom, ale aj Krajcerom často lepšie ako s členmi vlastnej strany. Lenže SDKÚ bude mať s konkurečným SaS či Mostom časom nevyhnutné konflikty. Otázkou je, ako ich bude riešiť. Pre Dzurindu boli v jeho vládach kľúčoví spojenci SDĽ a neskôr ANO. Kto bude strategickým spojencom SDKÚ vo vláde Ivety Radičovej? A ako bude reagovať, keď OKS zablokuje prvý vládny návrh zákona? Na to už musí dať odpoveď ona.
.problém SaS
Ďalším rizikovým faktorom bude strana SaS Richarda Sulíka. Ale celkom v inom zmysle než bola rizikom ANO Pavla Ruska v druhej Dzurindovej vláde. Sulík nie je Rusko, jeho hlavným záujmom je zapísať sa do slovenských dejín ako veľký ekonomický reformátor. Lenže fakt, že jeho internetovú stranu volili rôznorodé skupiny voličov (viac v článku Väčšina vďaka supermanovi), je síce dnešným Sulíkovým megaúspechom, ale súčasne budúcim problémom. Z regionálneho rozloženia ziskov pre SaS je totiž zjavné, že Sulíka v nezanedbateľnej miere volili aj bývalí voliči Smeru (či SNS), teda ľudia, ktorí majú určite bližšie k mentalite Smeru než SDKÚ. Richard Sulík bude musieť ako minister financií tlačiť na mnohé nepopulárne opatrenia Radičovej vlády (zvyšovanie daní, škrtanie výdavkov). Čo to spraví s časťou jeho neliberálnych voličov? A čo spraví s neskúsenými politikmi zo SaS, ktorým dosiaľ percentá v prieskumoch iba stúpali, keď zrazu začnú padať? ANO tento problém riešilo tak, že otváralo konfliktné témy (umelé potraty; kritika, koľko bude stáť návšteva pápeža) s KDH.
Ďalším problémom bude, keď Sulíkovi neprejde jeho odvodový bonus. Ekonomické kruhy v SDKÚ aj KDH pokladajú tento volebný tromf SaS za divoký experiment, ktorý je navyše nerealizovateľný. Pre Sulíka je to však srdcová téma. Vo vládnom programe sa iste objaví kompromisná verzia, ktorá bude pre lídrov SaS dočasne akceptovateľná - už aj preto, že Sulíkovou hlavnou agendou bude v prvom roku vládnutia znižovanie dlhov. Ale aj vysoký volebný zisk dáva Sulíkovi legitimitu, aby žiadal presadenie bonusu pokiaľ možno v najčistejšej podobe. Spory medzi Sulíkom na jednej strane, a Miklošom (a Beblavým, Jurzycom a Marcinčinom) na druhej strane sú tak naprogramované.
.problém Most
Most Bélu Bugára sa bude v povolebnom období rozhodovať, akou politickou stranou chce byť. Teda či bude naďalej budovať projekt maďarsko-slovenskej strany, alebo bude neúspech SMK Bugára tlačiť k tomu, aby opäť zastupoval najmä záujmy slovenských Maďarov: Most by sa tak stal akousi SMK v novom šate, so starým Bélom Bugárom na čele a imidžom z roku 2006. Ak pôjde Most druhou cestou, staré slovensko-maďarské spory budú zase na stole. Otvorenou otázkou je aj fungovanie štyroch poslancov Občianskej konzervatívnej strany, ktorí sa na kandidátke Mostu dostali do parlamentu. Ako budú fungovať v rámci koalície? Budú pozývaní na koaličné rady? Ak nie, budú vo všetkom rešpektovať rozhodnutia straníckych orgánov Mostu? Budú sa môcť podieľať na ich tvorbe? To všetko sú otázky, ktorých nevyjasnenie môže spôsobiť nejeden problém.
Štyria občianski demokrati, ktorí sa po dlhých rokoch vracajú do najvyššej politiky, sa stanú akýmsi svedomím slovenského parlamentu. Aj sa to od nich tak trochu očakáva. Byť svedomím však v sebe nesie aj očakávania správania v niektorých situáciách. Budú však určite čeliť výčitkám z moralizátorstva. Ale keďže ani táto vláda sa nevyhne škandálom, ich silný hlas bude užitočný. Hoci to bude viesť k napätiam.
.problém KDH
Asi najťažšie sa píše o probléme KDH. Na jednej strane je síce hnutie jedna z najstabilnejších strán v parlamente, na strane druhej nech robí, čo robí, vo voľbách získava okolo osem percent. A to napriek zjemnenému profilu. Napriek tomu, že KDH rok pred voľbami nerušilo verejnosť tradičnými témami. Hovorilo o boji proti korupcii, vymožiteľnosti práva či kritike tendrov - to všetko je v poriadku. Problémom KDH však bolo, že sa nedalo dobre rozoznať od SDKÚ. Pre kresťanských demokratov a ich 20-ročnú identitu je preto dobré, že Ján Figeľ, ktorý musel reagovať na kruhy volajúce po koalícii so Smerom, potvrdil, že hnutie bude trvať na dokončení ratifikácie zmlúv so Svätou stolicou o výhrade vo svedomí a financovaní cirkví. Hoci to niektoré médiá vystrašilo, na paniku nie je žiadny dôvod. Napokon, Dzurinda so zmluvou o výhrade vo svedomí súhlasil už krátko po voľbách 2006, keď lákal KDH do vlády s HZDS a o jej schválení v prípade vytvorenia vlády hovorili predstavitelia SDKÚ aj pred poslednými voľbami so slovenskými biskupmi. Navyše, problém nie je ani so SaS. Jednak mala "uplatnenie výhrady vo svedomí" vo volebnom programe a súčasne v reakcii na Figeľov návrh reagovala v podstate súhlasne. A keďže dokončenie ratifikácie zmlúv ponúkal ako súčasť alternatívnej koaličnej dohody aj Smer, očakávať možno aj podporu opozície.
Rýchle schválenie týchto zmlúv môže otvoriť väčší problém. A síce, čo bude vlastne KDH navrhovať, keď vyčerpá starý program z roku 2006? Dokáže táto strana vôbec formulovať nové návrhy pre rodinu, ochranu života či slovenskú kultúru? Ako sa bude správať voči EÚ, kde niekdajšiu euroskepsu zrejme od hnutia minimálne v ekonomickej podobe preberie SaS? Ak túto skúšku zvládne, potvrdí tým zmysel vlastnej existencie. Druhým problémom KDH je personálny stav strany. S výnimkou Figeľa, Lipšica a prekrúžkovaného Procházku nevidieť v Poslaneckom klube KDH kandidátov, ktorí by mohli s autoritou viesť vládne rezorty.
A do tretice ešte jeden problém. Okrem chýbajúcich ideí a osobností nemá KDH vo vláde strategického spojenca. Upozornil na to cez volebnú noc už Richard Sulík: stihol navštíviť SDKÚ a Most, na KDH však nezašiel. Radičová má ľudsky bližšie k Sulíkovi a Bugárovi, to znamená, že najbližším spojencom KDH môže byť trpená OKS, za istých okolností aj Most. KDH má tak dve voľby: alebo koalícia povedie k vzniku spojenectva slabších (KDH, OKS a Most), alebo vznikne spojenectvo starých (SDKÚ, KDH). Nič z toho však dnešné KDH asi príliš neovplyvní.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.