Františka Mikloška aj Vladimíra Palka poznám dve desiatky rokov. Často sme sa nezhodli, občas sme sa pohádali, najmä s Mikloškom, keď išlo o postoj KDH k vstupu Slovenska do NATO. Máme iný názor na Kosovo, tak trochu aj na Rusko, a podľa mňa stále ešte aj na váhu katolicizmu na Slovensku. Napriek tomu poviem toto: tí dvaja ľudia mi dali nádej, že v politike možno ostať normálny, nekradnúť a kvôli moci neobetovať svoju dušu. Mikloško bol predseda parlamentu, podpredseda strany, člen koaličnej rady, jeden z kľúčových aktérov porážky Mečiara. Palko bol námestník československej tajnej služby, minister vnútra, podpredseda strany. Napriek tomu sa ani jeden nezbláznil. Niečo o tom viem.
Poviem tri dôkazy.
Prvý - keď lídri SDK v roku 1998 použili KDH, a potom ho chceli zničiť, tí dvaja sa do KDH vrátili a napriek neprajnosti povrchných médií a odporu väčšiny verejnosti ho takmer z nuly vrátili do parlamentu. Nepoznám veľa podobných príkladov lojality k prostrediu svojej strany napriek veľkým osobným rizikám a malej šanci na úspech. Je jedno, čo si kto myslel o KDH. Hovorím o lojalite, ktorá sa tu nenosí.
Druhý - títo dvaja ľudia odišli z Dzurindovej koalície, keď tá nedodržala záväzok, pričom ju nepotopili, hoci mohli. Je jedno, že išlo o výhradu svedomia, ktorá sa mnohým nezdá dôležitá. Kľúčové je, že pre princíp, ktorý oni považovali za dôležitý, opustili moc, ale nespojili sa vzápätí s vtedajšou opozíciou. Znovu, nepoznám veľa podobných príkladov ľudskej integrity.
Tretí dôkaz - ich spôsob odchodu z parlamentu. Skúsili šťastie s KDS, lebo to dlhovali svojim voličom. Keď videli, že podpora je na samostatný postup malá, skúsili ešte rokovať o spolupráci s Bugárom, ale keď zistili, že jeho ponuka je ponižujúca (len Mikloško, nie Palko, Minárik, ani Bauer), spoločne poďakovali a už nekandidovali. Nie je veľa takýchto dôstojných koncov.
A teraz k tomu, či odchádza ich videnie sveta a či je to ich porážka.
Nie, neodchádza, a nie, nie je.
Lebo čo je ich videnie sveta? Realizmus.
Oni, verní katolíci, boli hlasnými kritikmi cirkvi. Nikto iný z politikov sa neodvážil pomenovať zlyhanie kardinála Korca tak ako Vladimír Palko.
Oni, verní členovia KDH, odmietli spoluprácu svojho hnutia so Smerom, a radšej z kaziaceho sa KDH odišli, než aby sa stali súčasťou vtedajšieho pochodu oportunizmu.
Oni, hrdí Slováci, neživili mýty o vlastnom národe a vždy chceli spoluprácu s Maďarmi. Mikloško na začiatku odmietol matičný jazykový zákon, Palko na konci ako jediný Slovák hlasoval proti zákonu, ktorý trestá našich Maďarov, ak požiadajú aj o občianstvo MR.
A napokon oni, najväčší vyznávači koreňov európskej civilizácie, najhlasnejšie kritizovali neslobodné pomery v EÚ a hlasovali proti Lisabonskej zmluve, ktorá neslobodu ešte prehlbuje.
Môže toto videnie sveta odísť? A čo tu potom ostane? Bez realizmu nebude Slovensko štátom, ale len územím, vláčeným momentálnymi náladami, ilúziami a omamným marketingom mocných.
Áno, tentoraz Slovensko odmietlo Palkov a Mikloškov svet. Ale - čia je to porážka?
Poviem tri dôkazy.
Prvý - keď lídri SDK v roku 1998 použili KDH, a potom ho chceli zničiť, tí dvaja sa do KDH vrátili a napriek neprajnosti povrchných médií a odporu väčšiny verejnosti ho takmer z nuly vrátili do parlamentu. Nepoznám veľa podobných príkladov lojality k prostrediu svojej strany napriek veľkým osobným rizikám a malej šanci na úspech. Je jedno, čo si kto myslel o KDH. Hovorím o lojalite, ktorá sa tu nenosí.
Druhý - títo dvaja ľudia odišli z Dzurindovej koalície, keď tá nedodržala záväzok, pričom ju nepotopili, hoci mohli. Je jedno, že išlo o výhradu svedomia, ktorá sa mnohým nezdá dôležitá. Kľúčové je, že pre princíp, ktorý oni považovali za dôležitý, opustili moc, ale nespojili sa vzápätí s vtedajšou opozíciou. Znovu, nepoznám veľa podobných príkladov ľudskej integrity.
Tretí dôkaz - ich spôsob odchodu z parlamentu. Skúsili šťastie s KDS, lebo to dlhovali svojim voličom. Keď videli, že podpora je na samostatný postup malá, skúsili ešte rokovať o spolupráci s Bugárom, ale keď zistili, že jeho ponuka je ponižujúca (len Mikloško, nie Palko, Minárik, ani Bauer), spoločne poďakovali a už nekandidovali. Nie je veľa takýchto dôstojných koncov.
A teraz k tomu, či odchádza ich videnie sveta a či je to ich porážka.
Nie, neodchádza, a nie, nie je.
Lebo čo je ich videnie sveta? Realizmus.
Oni, verní katolíci, boli hlasnými kritikmi cirkvi. Nikto iný z politikov sa neodvážil pomenovať zlyhanie kardinála Korca tak ako Vladimír Palko.
Oni, verní členovia KDH, odmietli spoluprácu svojho hnutia so Smerom, a radšej z kaziaceho sa KDH odišli, než aby sa stali súčasťou vtedajšieho pochodu oportunizmu.
Oni, hrdí Slováci, neživili mýty o vlastnom národe a vždy chceli spoluprácu s Maďarmi. Mikloško na začiatku odmietol matičný jazykový zákon, Palko na konci ako jediný Slovák hlasoval proti zákonu, ktorý trestá našich Maďarov, ak požiadajú aj o občianstvo MR.
A napokon oni, najväčší vyznávači koreňov európskej civilizácie, najhlasnejšie kritizovali neslobodné pomery v EÚ a hlasovali proti Lisabonskej zmluve, ktorá neslobodu ešte prehlbuje.
Môže toto videnie sveta odísť? A čo tu potom ostane? Bez realizmu nebude Slovensko štátom, ale len územím, vláčeným momentálnymi náladami, ilúziami a omamným marketingom mocných.
Áno, tentoraz Slovensko odmietlo Palkov a Mikloškov svet. Ale - čia je to porážka?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.