Boli to ryby, ktorým bolo potrebné špeciálne upravovať breh jazera, ktoré bolo v istý čas a správnym spôsobom potrebné prikrmovať a podobne. Po októbrovej revolúcii v roku 1917 mníchov z kláštora vyhnali. Neviem už, akým účelom slúžil pradávny kláštor neskôr, ale noví zriadenci veľmi chceli tie ryby chovať aj naďalej. Všetky ryby však pomreli a už sa nikdy nepodarilo chov obnoviť.
Počas komunizmu mi tento príbeh často prichádzal na myseľ. Myslel som naň, keď som porovnával fotografie starej Bratislavy z okolia Dómu svätého Martina s hlukom a premávkou, ktorú tam vniesol Most SNP. Myslel som naň, keď som videl novostavby v mestách, ako sa napríklad Galanta začala podobať na Sereď a Sereď na Sninu, ako nové sídliská v Bratislave, Košiciach a Banskej Bystrici začali byť rovnaké, a rozlišoval ich len tvar krajiny. Myslel som na tento príbeh, keď som cestoval po slovenskom vidieku a videl, ako rodinné domy na Orave, Kysuciach alebo kdekoľvek inde môžu byť postavené len podľa dvoch-troch vzorov z typizovaného katalógu a zo Slovenska sa začína vytrácať tá subtílna rôznorodosť.
Príbeh zo Súostrovia Gulag som poznal dávno, len to, čo som opisoval, som nevedel uchopiť. Až mi raz jeden môj židovský priateľ povedal: "Vieš, komunistom chýba Božie požehnanie. Oni sa aj snažia, aj chcú, ale nakoniec aj tak všetko pokazia." Písal som o tom v samizdate Náboženstvo a súčasnosť (2/1987, Božie požehnanie, s.5-7).
Medzitým prešlo mnoho času a ja som si na ten príbeh odrazu spomenul, keď som si pred niekoľkými dňami spolu s manželkou išiel pozrieť na Hrad sochu kráľa Svätopluka. Nebudem sa tu zaoberať sochárskym a ideovým zobrazením, to nechám kompetentným.
Prvý dojem, keď sme stáli oproti soche bol, že sme nevideli ani kráľa Svätopluka a poriadne ani koňa. Potom sme podišli k soche, aby sme si z Buly Industriae Tuae prečítali text pápeža Jána VIII. Mocnému vládcovi Svätoplukovi. Po tomto peknom texte v slovenčine a latinčine sme pozdvihli oči hore a videli len konské brucho hrdo vzopätého koňa zospodu, so všetkým, čo k tomu biologicky patrí. A to isté uvidí každý vrátane rôznych delegácií, ktoré tam napríklad položia veniec alebo kvety. Ako my, tak aj oni, keď dvihnú hlavu, tak budú stáť v rozpakoch, čomu sa to vlastne majú pokloniť?!
A mne zostalo zrazu smutno. Naplno som si uvedomil, že rovnako ako komunisti, ani nacionalisti nemajú Božie požehnanie. Aj oni chcú, aj oni sa snažia, ale nakoniec aj tak všetko pokazia.
Zostala po nich zlá spomienka z prvej Slovenskej republiky, každý zákon na podporu národného citu, ktorý po novembri 1989 navrhli, bolo treba meniť a opravovať. A teraz socha kráľa Svätopluka tvorí tristný vrchol tejto cesty.
Je to o to smutnejšie, že obnovený a nabielo natretý Bratislavský hrad sa stal nádhernou a každým akceptovanou symbolickou dominantou štátu.
Už vidím, ako sa budú na tejto soche a jej rôznych náhľadoch zabávať domáci a cudzí turisti. To si ľudia na Slovensku nezaslúžia!
Napokon, bolo to všetko robené bez výberového konania, narýchlo, aby sa to stihlo do volieb a toto je výsledok. Pri takomto projekte nad tým nemožno privrieť oči.
Hýbať sochami je vždy krajne citlivá otázka. Ale touto sochou treba minimálne pohnúť o 0 až 90 stupňov, aby sa čelný pohľad zmenil. Alebo, ak by sa narušila statika, treba ju dať inde. Teraz už nejde o politické strany, ktoré na tom chceli politicky profitovať. Teraz už ide o miesto, ktoré je dominantou štátu, ktorý patrí všetkým.
Alebo sa potom nesťažujme, že nás nikto nemá rád a že si nás nikto neváži!
Autor je bývalý poslanec NR SR.
Počas komunizmu mi tento príbeh často prichádzal na myseľ. Myslel som naň, keď som porovnával fotografie starej Bratislavy z okolia Dómu svätého Martina s hlukom a premávkou, ktorú tam vniesol Most SNP. Myslel som naň, keď som videl novostavby v mestách, ako sa napríklad Galanta začala podobať na Sereď a Sereď na Sninu, ako nové sídliská v Bratislave, Košiciach a Banskej Bystrici začali byť rovnaké, a rozlišoval ich len tvar krajiny. Myslel som na tento príbeh, keď som cestoval po slovenskom vidieku a videl, ako rodinné domy na Orave, Kysuciach alebo kdekoľvek inde môžu byť postavené len podľa dvoch-troch vzorov z typizovaného katalógu a zo Slovenska sa začína vytrácať tá subtílna rôznorodosť.
Príbeh zo Súostrovia Gulag som poznal dávno, len to, čo som opisoval, som nevedel uchopiť. Až mi raz jeden môj židovský priateľ povedal: "Vieš, komunistom chýba Božie požehnanie. Oni sa aj snažia, aj chcú, ale nakoniec aj tak všetko pokazia." Písal som o tom v samizdate Náboženstvo a súčasnosť (2/1987, Božie požehnanie, s.5-7).
Medzitým prešlo mnoho času a ja som si na ten príbeh odrazu spomenul, keď som si pred niekoľkými dňami spolu s manželkou išiel pozrieť na Hrad sochu kráľa Svätopluka. Nebudem sa tu zaoberať sochárskym a ideovým zobrazením, to nechám kompetentným.
Prvý dojem, keď sme stáli oproti soche bol, že sme nevideli ani kráľa Svätopluka a poriadne ani koňa. Potom sme podišli k soche, aby sme si z Buly Industriae Tuae prečítali text pápeža Jána VIII. Mocnému vládcovi Svätoplukovi. Po tomto peknom texte v slovenčine a latinčine sme pozdvihli oči hore a videli len konské brucho hrdo vzopätého koňa zospodu, so všetkým, čo k tomu biologicky patrí. A to isté uvidí každý vrátane rôznych delegácií, ktoré tam napríklad položia veniec alebo kvety. Ako my, tak aj oni, keď dvihnú hlavu, tak budú stáť v rozpakoch, čomu sa to vlastne majú pokloniť?!
A mne zostalo zrazu smutno. Naplno som si uvedomil, že rovnako ako komunisti, ani nacionalisti nemajú Božie požehnanie. Aj oni chcú, aj oni sa snažia, ale nakoniec aj tak všetko pokazia.
Zostala po nich zlá spomienka z prvej Slovenskej republiky, každý zákon na podporu národného citu, ktorý po novembri 1989 navrhli, bolo treba meniť a opravovať. A teraz socha kráľa Svätopluka tvorí tristný vrchol tejto cesty.
Je to o to smutnejšie, že obnovený a nabielo natretý Bratislavský hrad sa stal nádhernou a každým akceptovanou symbolickou dominantou štátu.
Už vidím, ako sa budú na tejto soche a jej rôznych náhľadoch zabávať domáci a cudzí turisti. To si ľudia na Slovensku nezaslúžia!
Napokon, bolo to všetko robené bez výberového konania, narýchlo, aby sa to stihlo do volieb a toto je výsledok. Pri takomto projekte nad tým nemožno privrieť oči.
Hýbať sochami je vždy krajne citlivá otázka. Ale touto sochou treba minimálne pohnúť o 0 až 90 stupňov, aby sa čelný pohľad zmenil. Alebo, ak by sa narušila statika, treba ju dať inde. Teraz už nejde o politické strany, ktoré na tom chceli politicky profitovať. Teraz už ide o miesto, ktoré je dominantou štátu, ktorý patrí všetkým.
Alebo sa potom nesťažujme, že nás nikto nemá rád a že si nás nikto neváži!
Autor je bývalý poslanec NR SR.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.