Na prahu dospelosti sme zažili zrútenie akýchkoľvek autorít - naši pedagógovia, vzory, rodičia si s novou slobodou často nevedeli počať a my sme si cestu museli raziť sami. Pár posledných rokov krízu autorít len posilnilo a "biele hlavy", ktoré by mali reprezentovať múdrosť národa, sú často jeho najväčšou hanbou.
O to viac ma bolí, keď odchádzajú tí, ktorí sa svojou celoživotnou prácou, rovným charakterom a výnimočnou osobnosťou stali pre nás ozajstnými autoritami - ľuďmi, ktorí zanechali stopu v životoch mnohých z nás. Pán doktor Jaborník je pre mňa synonymom autority a legendy - nespochybniteľnej osobnosti, ktorá ovplyvnila generácie slovenských divadelníkov. Vďaka nezameniteľnému štýlu, ktorým vyučoval dejiny slovenského a českého divadla, odhaľujúc zdanlivo nepodstatné detaily inscenácií, ktoré sme nikdy nemali šancu vidieť, dokázal nielen sprítomniť krehkú skutočnosť divadla minulosti, ale naučil nás vnímať umenie v súvislostiach - politických, spoločenských, osobných. Do smrti si zapamätám, aká bola prevažujúca farba kostýmov v Zacharových raných inscenáciách a čo to bol za hyperbolický detail v scénografii Šulcovej Bílej nemoci. Nie preto, že by to bol kapric pedagóga, ktorý sa vyžíva v nezmyslených podrobnostiach svojho milovaného predmetu, ale preto, že za odpoveďami na tieto otázky boli zložité pavučiny súvislostí, cez ktoré sa pred nami otvárala panoráma slovenského divadla, osvetľujúca nielen veci minulé, ale aj pozíciu, situáciu a možnosti našej generácie. Janko Jaborník nebol len suchopárnym historikom, ale aj tútorom, psychológom a inšpirátorom.
Dnes nám mnohí chcú prikázať milovať svoju krajinu. Robia to najmä tí, ktorí prekrúcajú minulosť, sú vykorenení z prítomnosti a nevidia budúcnosť. Aj vďaka pánu docentovi Jaborníkovi som sa naučila, že hrdosť na vlastnú krajinu má korene v priznaní si minulosti so všetkým chybami a zakopnutiami, realistickom zhodnotení súčasnosti a našej pozície v nej a nakoniec vízii budúcnosti, ktorá - poučená minulosťou i prítomnosťou - je založená predovšetkým na hľadaní pravdy. Janko Jaborník hľadal pravdu nielen v zaprášených archívoch a knihách, ale aj vo vlastnom živote. Učil nás pýtať sa, kto sme, aké je slovenské divadlo, aký je slovenský národ. Odpovede neboli vždy lichotivé. Ale aj vďaka nim dokážem mať rada vlastnú krajinu a jej dedičstvo. Pretože im rozumiem.
Smrť človeka, ktorý nežil nadarmo a zanechal veľa na papieri i v srdciach má v sebe paradoxnú kvalitu radosti. Radosti z naplneného života, ktorý sa smrťou nekončí. Napriek tomu však jatrí rany a kladie otázky. Keď odchádzajú skutočné autority, bolí to. Veľa nám ich tu už neostalo....
Autorka je dramaturgička a umelecká riaditeľka projektu Košice 2013.
O to viac ma bolí, keď odchádzajú tí, ktorí sa svojou celoživotnou prácou, rovným charakterom a výnimočnou osobnosťou stali pre nás ozajstnými autoritami - ľuďmi, ktorí zanechali stopu v životoch mnohých z nás. Pán doktor Jaborník je pre mňa synonymom autority a legendy - nespochybniteľnej osobnosti, ktorá ovplyvnila generácie slovenských divadelníkov. Vďaka nezameniteľnému štýlu, ktorým vyučoval dejiny slovenského a českého divadla, odhaľujúc zdanlivo nepodstatné detaily inscenácií, ktoré sme nikdy nemali šancu vidieť, dokázal nielen sprítomniť krehkú skutočnosť divadla minulosti, ale naučil nás vnímať umenie v súvislostiach - politických, spoločenských, osobných. Do smrti si zapamätám, aká bola prevažujúca farba kostýmov v Zacharových raných inscenáciách a čo to bol za hyperbolický detail v scénografii Šulcovej Bílej nemoci. Nie preto, že by to bol kapric pedagóga, ktorý sa vyžíva v nezmyslených podrobnostiach svojho milovaného predmetu, ale preto, že za odpoveďami na tieto otázky boli zložité pavučiny súvislostí, cez ktoré sa pred nami otvárala panoráma slovenského divadla, osvetľujúca nielen veci minulé, ale aj pozíciu, situáciu a možnosti našej generácie. Janko Jaborník nebol len suchopárnym historikom, ale aj tútorom, psychológom a inšpirátorom.
Dnes nám mnohí chcú prikázať milovať svoju krajinu. Robia to najmä tí, ktorí prekrúcajú minulosť, sú vykorenení z prítomnosti a nevidia budúcnosť. Aj vďaka pánu docentovi Jaborníkovi som sa naučila, že hrdosť na vlastnú krajinu má korene v priznaní si minulosti so všetkým chybami a zakopnutiami, realistickom zhodnotení súčasnosti a našej pozície v nej a nakoniec vízii budúcnosti, ktorá - poučená minulosťou i prítomnosťou - je založená predovšetkým na hľadaní pravdy. Janko Jaborník hľadal pravdu nielen v zaprášených archívoch a knihách, ale aj vo vlastnom živote. Učil nás pýtať sa, kto sme, aké je slovenské divadlo, aký je slovenský národ. Odpovede neboli vždy lichotivé. Ale aj vďaka nim dokážem mať rada vlastnú krajinu a jej dedičstvo. Pretože im rozumiem.
Smrť človeka, ktorý nežil nadarmo a zanechal veľa na papieri i v srdciach má v sebe paradoxnú kvalitu radosti. Radosti z naplneného života, ktorý sa smrťou nekončí. Napriek tomu však jatrí rany a kladie otázky. Keď odchádzajú skutočné autority, bolí to. Veľa nám ich tu už neostalo....
Autorka je dramaturgička a umelecká riaditeľka projektu Košice 2013.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.