Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky pôsobí v šiestich oblastiach: umenie, štátny jazyk, médiá, kultúrne dedičstvo, menšinové a regionálne kultúry a cirkvi a náboženské spoločnosti. Ide teda o pomerne široký záber a úplne prvou otázkou je, či skutočne všetky tie oblasti musia byť spravované štátnymi úradníkmi. My si mylíme, že nemusia. O čistotu a rozvoj slovenčiny sa napríklad dostatočne fundovane stará Jazykovedný ústav SAV a médiá tiež ministerského úradníka na svoju prácu veľmi nepotrebujú.
Kultúrne dedičstvo, teda ochrana pamiatok, správa národnej knižnice či zbierkového fondu národného múzea je však v portfóliu ministerstva kultúry oprávnene. V tejto oblasti by budúci minister mal pokračovať v práci svojich predchodcov a podľa možností ju vylepšovať. Podobne je to s cirkvami a náboženskými spoločnosťami. Pokiaľ nedôjde k odluke cirkví od štátu - a podľa názoru .týždňa by bolo dobré, keby k nej došlo čím skôr - je práve ministerstvo kultúry inštitúciou, ktorá kontakt štátu s cirkvami zabezpečuje.
Možno, že by si nový minister mohol položiť otázku o zmysluplnosti "odboru štátneho jazyka" na svojom ministerstve. Aj keby to neurobil, mal by čím skôr zrušiť alebo aspoň výrazne novelizovať zákon o štátnom jazyku, ktorý nikoho nechráni ani nikomu nepomáha, zato však mnohým strpčuje život. Hneď, keď to urobí, môže prikročiť k ďalšej akútnej zmene, konkrétne k zrušeniu tlačového zákona, ktorý dáva politikom absurdné právo zasahovať do redakčných strán novín a časopisov.
No a nakoniec zostáva umenie. V tejto oblasti je ministerstvo kultúry tradične v role mecenáša, či lepšie povedané rozdeľovateľa peňazí daňových poplatníkov. Rozdeľovať štátne peniaze umelcom je úloha lákavá, no zároveň už v samej podstate problematická. Na pleciach ministra a členov odborných komisií, ním ustanovených leží totiž rozhodnutie, čo a do akej miery je finančnej podpory hodné. Treba podporiť vydanie knihy začínajúceho autora, aj keď sa z nej následne predá len pár kusov? Alebo treba staviť na "osvedčené kone" a dať peniaze na výrobu muzikálu alebo populárneho televízneho seriálu pre deti? Prečo treba financovať národné divadlo či filharmóniu, a nie, povedzme, hiphopový festival (niežeby ten o to stál)?
Nech sa minister rozhodne akokoľvek, nevyhne sa kritike. Európski umelci si totiž na štátne dotácie zvykli. Považujú ich za niečo samozrejmé a samozrejme nárokovateľné. Nech by už bol ministrom kultúry ktokoľvek, tento stav sa nezmení. Len bude uprostred ekonomickej krízy a v dôsledku rozvrátenia verejných financií odchádzajúcou vládou pre umelcov menej peňazí, a teda menej finančne uspokojených umelcov.
Grantový systém fungoval pomerne dobre aj za ministra Maďariča. Za jeho ministrovania dokonca vznikol dlho pripravovaný Audiovizuálny fond, ktorý zefektívnil a sprehľadnil grantový systém v kinematografii. Nový minister by mal len vrátiť do grantových komisií renomovaných ľudí, ktorých z nich Maďarič odvolal. No a v prípade Audiovizuálneho fondu (AVF) by mal iniciovať novelizáciu zákona tak, aby ani členovia Rady AVF nemohli byť zároveň žiadateľmi o finančné prostriedky v tomto fonde.
Vráťme sa k úvodnej metafore. Nový minister financií môže svojimi rozhodnutiami niečo hodnotné v slovenskej kultúre podporiť a môže aj opraviť niektoré chyby svojich predchodcov. Ak však posilní už aj tak silnú závislosť "nezávislej" kultúry od štátnych peňazí, bude to mať zlé dôsledky.
Zaujímavé knihy, pozoruhodné filmy, silné divadelné inscenácie, pôsobivé výtvarné diela či expresívna hudba - to všetko tu bude (alebo nebude) vznikať bez ohľadu na to, kto bude sedieť za ministerským stolom a aké rozhodnutia urobí. Život v džungli bude aj bez neho pestrofarebný a vzrušujúci.
Kultúrne dedičstvo, teda ochrana pamiatok, správa národnej knižnice či zbierkového fondu národného múzea je však v portfóliu ministerstva kultúry oprávnene. V tejto oblasti by budúci minister mal pokračovať v práci svojich predchodcov a podľa možností ju vylepšovať. Podobne je to s cirkvami a náboženskými spoločnosťami. Pokiaľ nedôjde k odluke cirkví od štátu - a podľa názoru .týždňa by bolo dobré, keby k nej došlo čím skôr - je práve ministerstvo kultúry inštitúciou, ktorá kontakt štátu s cirkvami zabezpečuje.
Možno, že by si nový minister mohol položiť otázku o zmysluplnosti "odboru štátneho jazyka" na svojom ministerstve. Aj keby to neurobil, mal by čím skôr zrušiť alebo aspoň výrazne novelizovať zákon o štátnom jazyku, ktorý nikoho nechráni ani nikomu nepomáha, zato však mnohým strpčuje život. Hneď, keď to urobí, môže prikročiť k ďalšej akútnej zmene, konkrétne k zrušeniu tlačového zákona, ktorý dáva politikom absurdné právo zasahovať do redakčných strán novín a časopisov.
No a nakoniec zostáva umenie. V tejto oblasti je ministerstvo kultúry tradične v role mecenáša, či lepšie povedané rozdeľovateľa peňazí daňových poplatníkov. Rozdeľovať štátne peniaze umelcom je úloha lákavá, no zároveň už v samej podstate problematická. Na pleciach ministra a členov odborných komisií, ním ustanovených leží totiž rozhodnutie, čo a do akej miery je finančnej podpory hodné. Treba podporiť vydanie knihy začínajúceho autora, aj keď sa z nej následne predá len pár kusov? Alebo treba staviť na "osvedčené kone" a dať peniaze na výrobu muzikálu alebo populárneho televízneho seriálu pre deti? Prečo treba financovať národné divadlo či filharmóniu, a nie, povedzme, hiphopový festival (niežeby ten o to stál)?
Nech sa minister rozhodne akokoľvek, nevyhne sa kritike. Európski umelci si totiž na štátne dotácie zvykli. Považujú ich za niečo samozrejmé a samozrejme nárokovateľné. Nech by už bol ministrom kultúry ktokoľvek, tento stav sa nezmení. Len bude uprostred ekonomickej krízy a v dôsledku rozvrátenia verejných financií odchádzajúcou vládou pre umelcov menej peňazí, a teda menej finančne uspokojených umelcov.
Grantový systém fungoval pomerne dobre aj za ministra Maďariča. Za jeho ministrovania dokonca vznikol dlho pripravovaný Audiovizuálny fond, ktorý zefektívnil a sprehľadnil grantový systém v kinematografii. Nový minister by mal len vrátiť do grantových komisií renomovaných ľudí, ktorých z nich Maďarič odvolal. No a v prípade Audiovizuálneho fondu (AVF) by mal iniciovať novelizáciu zákona tak, aby ani členovia Rady AVF nemohli byť zároveň žiadateľmi o finančné prostriedky v tomto fonde.
Vráťme sa k úvodnej metafore. Nový minister financií môže svojimi rozhodnutiami niečo hodnotné v slovenskej kultúre podporiť a môže aj opraviť niektoré chyby svojich predchodcov. Ak však posilní už aj tak silnú závislosť "nezávislej" kultúry od štátnych peňazí, bude to mať zlé dôsledky.
Zaujímavé knihy, pozoruhodné filmy, silné divadelné inscenácie, pôsobivé výtvarné diela či expresívna hudba - to všetko tu bude (alebo nebude) vznikať bez ohľadu na to, kto bude sedieť za ministerským stolom a aké rozhodnutia urobí. Život v džungli bude aj bez neho pestrofarebný a vzrušujúci.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.