Komisárka Connie Hedegaard hovorí, že vďaka spomaleniu ekonomickej aktivity bude pre EÚ jednoduchšie dosiahnuť cieľ a do roku 2020 zabezpečiť, aby emisie skleníkových plynov boli o 20 percent pod úrovnou z roku 1990. Hedegaard je dokonca presvedčená, že znižovanie emisií je už také jednoduché, že by európski lídri mali byť ambicióznejší a jednostranne sa usilovať o 30-percentnú redukciu pod hladinu roku 1990 - čo je nápad, ktorý si získal podporu novej britskej vlády Davida Camerona!
Môže sa zdať, že ide o dobré správy, ale nie je to tak. Takmer vo všetkých krajinách vyššie emisie pramenia z vyšších temp rastu. Ak obmedzíte emisie uhlíka, ochabne HDP. Inak povedané, presadzovaním razantnejšieho potláčania emisií Hedegaard vlastne volá po hlbšej recesii.
Stojí za povšimnutie, že ani pred súčasnými ekonomickými ťažkosťami Európa nedokázala držať krok s mierami rastu Spojených štátov, nehovoriac o rozvíjajúcich sa ekonomikách Indie a Číny. Je to už desať rokov, čo EÚ priznala, že ak chce zostať v hre, musí byť mimoriadne vynaliezavá. Odtiaľ vzišla Lisabonská stratégia z roku 2000, ktorej jadrom bol záväzok zvýšiť všeobecné výdavky na výskum a vývoj počas nasledujúcej dekády o 50 percent. Nič také Európa, žiaľ, neurobila, výdavky na výskum a vývoj sa v skutočnosti dokonca mierne znížili. To je obzvlášť poľutovaniahodné, pretože výskum a vývoj v oblasti zelenej energie je naozaj jedinou stratégiou znižovania spotreby fosílnych palív bez mrzačenia ekonomiky.
Európski politici sa namiesto toho čoraz silnejšie prikláňajú k názoru, že globálne otepľovanie je najnaliehavejším problémom sveta. Niektorí konšpiračne naladení komentátori dokonca naznačujú, že to má spojitosť s európskym nedostatkom konkurenčnej schopnosti - že než aby sa Európa snažila držať krok, radšej sa rozhodla spomaliť všetkých ostatných ... Ale nie je potrebné prijať tento machiavelistický názor, aby človek chápal, že snaha o potlačenie spotreby fosílnych palív za neexistencie alternatív je receptom na hospodársku stagnáciu.
Práve to sa javí ako pohnútka, ktorá na globálnom klimatickom samite v Kodani prinútila Čínu a Indiu odmietnuť európske plány. Nemecký časopis Der Spiegel nedávno získal záznam posledného rokovania. Je poučné vypočuť si bezradné reakcie európskych lídrov, okrem iného Angely Merkelovej, Nicolasa Sarkozyho a Gordona Browna, keď im náprotivky z rozvojových krajín oznamujú, že odmietajú svojich obyvateľov odsúdiť na pokračujúcu chudobu.
Snahy oživiť v roku 2010 globálnu dohodu o uhlíkových emisiách zlyhali. Tak odstupujúci vedúci sekretariátu OSN pre zmenu klímy, ako aj komisárka Hedegaard priznali, čo všetci vidia: je veľmi nepravdepodobné, že by sa na ďalšom veľkom samite v Mexiku na konci roka dosiahla dohoda. Európa však pokračuje v presadzovaní donkichotského kurzu. A nenechajme sa mýliť: jednostranné znižovanie emisií EÚ je nielen ekonomicky škodlivé (Európa do roku 2020 príde odhadom o 250 miliárd dolárov ročne), ale aj ohromne neúčinné. Klimatické modely jednotne dokazujú, že takéto uhlíkové redukcie by napriek celej ekonomickej spúšti, ktorú by zrejme zapríčinili, mali na svetovú teplotu len zanedbateľný vplyv. Všeobecne používaný klimaticko-ekonomický model RICE ukazuje nepatrný pokles o 0,05 stupňa Celzia v priebehu budúcich 90 rokov!
Bohužiaľ sa zdá, akoby sa Európa rozhodla, že keď svet nedokáže viesť k prosperite, mala by sa usilovať viesť ho k úpadku. Tvrdohlavým presadzovaním prístupu, ktorý so všetkou slávou zlyhal už v minulosti, sa Európa zrejme odsunie do chronicky chradnúceho ekonomického postavenia, charakteristického úbytkom pracovných miest a prosperity. V týchto výhľadoch by blýskanie na lepšie časy horko-ťažko hľadal aj ten najväčší optimista.
Copyright: Project Syndicate, 2010
Môže sa zdať, že ide o dobré správy, ale nie je to tak. Takmer vo všetkých krajinách vyššie emisie pramenia z vyšších temp rastu. Ak obmedzíte emisie uhlíka, ochabne HDP. Inak povedané, presadzovaním razantnejšieho potláčania emisií Hedegaard vlastne volá po hlbšej recesii.
Stojí za povšimnutie, že ani pred súčasnými ekonomickými ťažkosťami Európa nedokázala držať krok s mierami rastu Spojených štátov, nehovoriac o rozvíjajúcich sa ekonomikách Indie a Číny. Je to už desať rokov, čo EÚ priznala, že ak chce zostať v hre, musí byť mimoriadne vynaliezavá. Odtiaľ vzišla Lisabonská stratégia z roku 2000, ktorej jadrom bol záväzok zvýšiť všeobecné výdavky na výskum a vývoj počas nasledujúcej dekády o 50 percent. Nič také Európa, žiaľ, neurobila, výdavky na výskum a vývoj sa v skutočnosti dokonca mierne znížili. To je obzvlášť poľutovaniahodné, pretože výskum a vývoj v oblasti zelenej energie je naozaj jedinou stratégiou znižovania spotreby fosílnych palív bez mrzačenia ekonomiky.
Európski politici sa namiesto toho čoraz silnejšie prikláňajú k názoru, že globálne otepľovanie je najnaliehavejším problémom sveta. Niektorí konšpiračne naladení komentátori dokonca naznačujú, že to má spojitosť s európskym nedostatkom konkurenčnej schopnosti - že než aby sa Európa snažila držať krok, radšej sa rozhodla spomaliť všetkých ostatných ... Ale nie je potrebné prijať tento machiavelistický názor, aby človek chápal, že snaha o potlačenie spotreby fosílnych palív za neexistencie alternatív je receptom na hospodársku stagnáciu.
Práve to sa javí ako pohnútka, ktorá na globálnom klimatickom samite v Kodani prinútila Čínu a Indiu odmietnuť európske plány. Nemecký časopis Der Spiegel nedávno získal záznam posledného rokovania. Je poučné vypočuť si bezradné reakcie európskych lídrov, okrem iného Angely Merkelovej, Nicolasa Sarkozyho a Gordona Browna, keď im náprotivky z rozvojových krajín oznamujú, že odmietajú svojich obyvateľov odsúdiť na pokračujúcu chudobu.
Snahy oživiť v roku 2010 globálnu dohodu o uhlíkových emisiách zlyhali. Tak odstupujúci vedúci sekretariátu OSN pre zmenu klímy, ako aj komisárka Hedegaard priznali, čo všetci vidia: je veľmi nepravdepodobné, že by sa na ďalšom veľkom samite v Mexiku na konci roka dosiahla dohoda. Európa však pokračuje v presadzovaní donkichotského kurzu. A nenechajme sa mýliť: jednostranné znižovanie emisií EÚ je nielen ekonomicky škodlivé (Európa do roku 2020 príde odhadom o 250 miliárd dolárov ročne), ale aj ohromne neúčinné. Klimatické modely jednotne dokazujú, že takéto uhlíkové redukcie by napriek celej ekonomickej spúšti, ktorú by zrejme zapríčinili, mali na svetovú teplotu len zanedbateľný vplyv. Všeobecne používaný klimaticko-ekonomický model RICE ukazuje nepatrný pokles o 0,05 stupňa Celzia v priebehu budúcich 90 rokov!
Bohužiaľ sa zdá, akoby sa Európa rozhodla, že keď svet nedokáže viesť k prosperite, mala by sa usilovať viesť ho k úpadku. Tvrdohlavým presadzovaním prístupu, ktorý so všetkou slávou zlyhal už v minulosti, sa Európa zrejme odsunie do chronicky chradnúceho ekonomického postavenia, charakteristického úbytkom pracovných miest a prosperity. V týchto výhľadoch by blýskanie na lepšie časy horko-ťažko hľadal aj ten najväčší optimista.
Copyright: Project Syndicate, 2010
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.