Našťastie sú však aj na Slovensku rýchlejšie trate. Napríklad tá na Budapešť. A tak som šiel do Štúrova, čo je, pokiaľ ide o meno, ďalší príklad slovenského pohŕdania menšinovými Maďarmi, ktorí sú tam, v tom najjužnejšom meste Slovenska, väčšinoví. Štúrovo sa až do roku 1948 volalo Parkan a Maďari ho Párkány volajú dosiaľ. Majú tu ulicu poľského generála uhorskej povstaleckej armády Józsefa Béma aj národohospodára Széchényiho a, samozrejme, aj Ulicu svätého Štefana. Len ten komunistický názov Štúrovo nie a nie zmeniť. Chudák Štúr za to, že je po ňom pomenované toto slovenské mesto, nemôže, nikdy s ním nemal nič spoločné. Parkán, teda opevnenie, ktorým bola pôvodná tunajšia osada za vojen s Turkami, tu pritom zrejme skutočne bol. A bývalá česká ministerka obrany Vlasta Parkánová by asi proti návratu predkomunistického názvu mesta nenamietala.
Hlavný dôvod, pre ktorý som do Štúrova šiel, spočíval v tom, že tu dve tretiny obyvateľov stále tvoria etnickí Maďari. A ja som šiel v tú volebnú sobotu vyskúmať, ako budú, možno vo svojich posledných slovenských voľbách, voliť. To my cudzí novinári si vymýšľame také "volebné zlomyseľnosti". Lebo stáť v Bratislave a vypytovať sa tupo voličov, to už je asi pri ôsmich slovenských voľbách všetkého druhu fakt nuda. V sobotu dopoludnia, samozrejme, nik nemohol tušiť, že to večer dopadne tak skvelo. A že na južné Slovensko na slovenské voľby k slovenským Maďarom človek v budúcnosti predsa len ešte pôjde.
Druhým dôvodom bol, samozrejme, Ostrihom, veľkolepý náprotivok neveľkolepého Štúrova, ktoré sa však za pár rokov, čo som tam nebol, dosť zmenilo k lepšiemu. Za európske peniaze, ako inak v tých našich zemepisných šírkach. Okrem novej dlažby, upraveného a celkom pekného námestia a nábrežia som si všimol búdku "strážcu mostu". Myslím tým Most Márie Valérie, obnovený v roku 2001 z pahýľov, čo z neho zostali po druhej svetovej vojne. Na búdke sa píše, že o most sa treba stále starať, aby zase nezmizol. Pokojne by, naopak, mohli zmiznúť slovenské pohraničné búdky, ktoré vstup na krásny rakúsko-uhorský most hyzdia. Akoby na Slovensku neverili, že bezhraničný stav vytvorený Európskou úniou nie je iba dočasný. Ostrihom je nádherný, ba úžasný. Rimania vedeli, prečo tu stavajú pevnosť na hranici ríše, uhorskí králi mali jasno, že práve tu má byť prvé hlavné mesto Maďarského kráľovstva. Neskôr to síce prehodnotili na Vyšehrad a potom na Budapešť, ale dodnes je Ostrihom hlavné mesto maďarského a kedysi uhorského katolicizmu. Klasicistická katedrála nad riekou patrí k tomu najveľkolepejšiemu, čo som na svojich cestách videl. Aj trosky kráľovského hradu a neveľké staré mesto sú veľmi príjemné. Platí sa tu forintmi aj slovenskými eurami. Ale nápisy tu so Slovákmi, na rozdiel od Nemcov alebo Angličanov, nepočítajú, kým na druhom brehu v Párkány - Štúrove s Maďarmi áno. A nebudem preháňať, že Angličana ani Nemca som v Ostrihome v to sobotné dopoludnie nezazrel, zato Slovák tam bol každý druhý.
Jednoducho je to s Maďarmi tak. Slováci akoby pre nich neboli. Ale možno sa aj to v nasledujúcich rokoch zmení. V čase bez Fica a Slotu je aj v slovensko-maďarských vzťahoch možné úplne všetko. V tom dobrom slova zmysle, samozrejme.
Autor je redaktor Lidových novín.
Hlavný dôvod, pre ktorý som do Štúrova šiel, spočíval v tom, že tu dve tretiny obyvateľov stále tvoria etnickí Maďari. A ja som šiel v tú volebnú sobotu vyskúmať, ako budú, možno vo svojich posledných slovenských voľbách, voliť. To my cudzí novinári si vymýšľame také "volebné zlomyseľnosti". Lebo stáť v Bratislave a vypytovať sa tupo voličov, to už je asi pri ôsmich slovenských voľbách všetkého druhu fakt nuda. V sobotu dopoludnia, samozrejme, nik nemohol tušiť, že to večer dopadne tak skvelo. A že na južné Slovensko na slovenské voľby k slovenským Maďarom človek v budúcnosti predsa len ešte pôjde.
Druhým dôvodom bol, samozrejme, Ostrihom, veľkolepý náprotivok neveľkolepého Štúrova, ktoré sa však za pár rokov, čo som tam nebol, dosť zmenilo k lepšiemu. Za európske peniaze, ako inak v tých našich zemepisných šírkach. Okrem novej dlažby, upraveného a celkom pekného námestia a nábrežia som si všimol búdku "strážcu mostu". Myslím tým Most Márie Valérie, obnovený v roku 2001 z pahýľov, čo z neho zostali po druhej svetovej vojne. Na búdke sa píše, že o most sa treba stále starať, aby zase nezmizol. Pokojne by, naopak, mohli zmiznúť slovenské pohraničné búdky, ktoré vstup na krásny rakúsko-uhorský most hyzdia. Akoby na Slovensku neverili, že bezhraničný stav vytvorený Európskou úniou nie je iba dočasný. Ostrihom je nádherný, ba úžasný. Rimania vedeli, prečo tu stavajú pevnosť na hranici ríše, uhorskí králi mali jasno, že práve tu má byť prvé hlavné mesto Maďarského kráľovstva. Neskôr to síce prehodnotili na Vyšehrad a potom na Budapešť, ale dodnes je Ostrihom hlavné mesto maďarského a kedysi uhorského katolicizmu. Klasicistická katedrála nad riekou patrí k tomu najveľkolepejšiemu, čo som na svojich cestách videl. Aj trosky kráľovského hradu a neveľké staré mesto sú veľmi príjemné. Platí sa tu forintmi aj slovenskými eurami. Ale nápisy tu so Slovákmi, na rozdiel od Nemcov alebo Angličanov, nepočítajú, kým na druhom brehu v Párkány - Štúrove s Maďarmi áno. A nebudem preháňať, že Angličana ani Nemca som v Ostrihome v to sobotné dopoludnie nezazrel, zato Slovák tam bol každý druhý.
Jednoducho je to s Maďarmi tak. Slováci akoby pre nich neboli. Ale možno sa aj to v nasledujúcich rokoch zmení. V čase bez Fica a Slotu je aj v slovensko-maďarských vzťahoch možné úplne všetko. V tom dobrom slova zmysle, samozrejme.
Autor je redaktor Lidových novín.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.