Modrá vláda

Najskôr pár optimistických správ: programové tézy, ktoré predložila štvorkoalícia SDKÚ-DS, SaS, KDH a Most-Híd na stôl, by sme oceňovali ako dobré ešte aj vtedy, keby ich predložila nová vláda v roku 2006 po období veľkých reforiem. Po štyroch rokoch s Robertom Ficom, Vladimírom Mečiarom a Jánom Slotom však pôsobia pasáže týkajúce sa boja proti korupcii, ekonomicko-sociálnych opatrení, zdravotníctva, školstva, rómskych osád či justície ako reč mimozemšťanov z inej planéty. 

Vari najlepšou správou týchto dní je teda poznanie, že v tímoch vládnych strán sú ľudia, ktorí reálne vidia mnohé systémové aj sektorové problémy krajiny, chcú ich riešiť a majú istú predstavu, akou cestou sa vydať.  

Pár príkladov. Budúca vládna koalícia sľubuje „zverejňovanie všetkých zmlúv, faktúr a finančných transakcií, týkajúcich sa verejných zdrojov na internete“, a ďalšie opatrenia, ktoré by systémovo znížili priestor pre organizovanú korupciu. Systémová rekonštrukcia Súdnej rady, zrušenie spolitizovaného inštitútu justičných čakateľov a ďalšie opatrenia smerom k otváraniu justície sú predzvesťou postupnej „deharabinizácie“ súdnictva. Po revolučnej rovnej dani by malo prísť na rad zásadné prekopanie odvodov. Koalícia urobila tiež dobre, keď si od SaS požičala manuál na riešenie rómskej problematiky pod heslom „sociálne odkázaných spoločenstiev“ – do programového vyhlásenia vlády sa tak konečne dostanú aj v tejto otázke rozumné návrhy, nie povinné frázy. Na pozadí všetkých problémov, ktoré treba riešiť, je síce len drobnosťou, ale predsa potešiteľnou, že štvorkoalícia chce budovať štát „friendly“ úradníkov (rušenie kolkov, zákaz žiadania informácie od občana, ak štátna inštitúcia túto informáciu má). 

Je veľmi fajn, že budúca vláda nechce byť iba tímom údržbárov, ktorý má s čo najmenšími škodami previesť krajinu cez hospodársku krízu. A je tiež dobré, že z programových téz  vystupuje aj istá vízia štátu. Stredopravé strany síce prebrali slovník od Roberta Fica a hlásia sa k sociálne-trhovému hospodárstvu, ale súčasne deklarovali dlhodobý záväzok znižovať okrem dlhov a deficitov aj mieru štátneho prerozdeľovania. Ekonomickému liberalizmu na Slovensku ešte azda celkom neodzvonilo.  

Vo víťaznej eufórii nad Ficom bolo pochopiteľné, že lídri strán sa pustili do zostavovania vlády s veľkou chuťou. Lenže tá rýchlosť je závratná – a úplne prehnaná. Maratónové stretnutia, ktoré sa tiahnu pred vzrušenými novinármi do polnoci, navodili dojem, že štvrtková nedohoda na rozdelení posledných ministerských postov bola neúspechom. Len pre porovnanie: v Česku boli voľby dva týždne pred nami a trojkoalícia ODS, TOP 09 a VV nemá stále jasno nielenže v rozdelení ministerstiev pre jednotlivé strany, ale dokonca ani v tom, koľko ministerstiev bude mať tá-ktorá strana. O menách jednotlivých ministrov v Prahe ešte mesiac po voľbách ani nechyrujú. U nás už kolovali hotové zoznamy s menami ministrov 10 dní po voľbách, pričom nešlo o žiadne novinárske kačice – hlavní vyjednávači aj .týždňu diskrétne potvrdzovali, že v zásade väčšina z mien sedí. Hoci navonok všetci uisťovali, že najskôr sa bude rokovať výlučne o programe, až neskôr o rozdelení ministerstiev pre jednotlivé strany a následne o konkrétnych menách. Optimista to môže vidieť nasledovne: títo ľudia sú jednoducho pripravení na vládnutie, je medzi nimi pozitívna chémia, a preto ide všetko ako po masle. Pesimista môže namietnuť: zase ide najmä a predovšetkým o fleky. Ale možno sme len malá krajina, v ktorej politické strany s nízkym počtom členov, funkcionárov a ešte menším počtom vhodných kandidátov na najvyššie posty nemajú príliš nad čím meditovať...

Na základe programových téz a rozdelení postov možno konštatovať, že pred svojimi voličmi vychádzajú ako víťazi tri strany: tandem SDKÚ-DS a SaS, ktorý si zakladá najmä na ekonomicko-sociálnej kompetencii, môže spokojne napínať svaly, keďže kľúčové body ekonomického programu vyšli z dielne týchto dvoch strán. Navyše, SDKÚ-DS, ktorá vo voľbách dostala viac než dvojnásobne menej hlasov než Ficov Smer, bude mať opäť okrem postu premiéra aj ministra financií a zahraničia, a zrejme aj šéfa tajnej služby. 

Strane Richarda Sulíka sa dokonca podarilo presadiť formuláciu o „zavedení odvodového bonusu“ a hoci predstavitelia troch ďalších strán zdôrazňujú, že tento záväzok je iba podmienečný („za predpokladu fiškálnej udržateľnosti“), z pohľadu SaS je to nesporné víťazstvo. Pre Sulíka a Jozefa Mihála (budúceho ministra sociálnych vecí) je bonus životnou vášňou, a ak nastavia matematické parametre podľa Miklošových predstáv, mnohé body ich odvodovej revolúcie sa možno naozaj zrealizujú. 

Most-Híd má takisto dôvod na spokojnosť: preberie tradičné ministerstvá SMK (vicepremiér pre menšiny, pôdohospodárstvo, životné prostredie) a hoci Béla Bugár nepresadil požiadavku komplexného menšinového zákona, slovenským Maďarom sa bude dýchať oveľa lepšie.  

Keď Ján Figeľ krátko po voľbách vyjadril presvedčenie, že nová vláda presadí dve čiastkové Vatikánske zmluvy týkajúce sa výhrady vo svedomí, reagoval tým nielen na protipotratovú aktivistku Janu Tutkovú, ale aj nespočetné telefonáty kádehákov, ktorí žiadali ešte zvážiť koalíciu so Smerom. V tej chvíli sa zdalo ako samozrejmosť, že ochranu svedomia KDH dostane do programových téz novej vlády. Už len preto, aby sa kresťanskí demokrati aspoň v niečom jasne odlíšili. A aj preto, že žiadna z ďalších strán nehlásila zásadný nesúhlas.

Lenže Richard Sulík si počas utorňajšieho 12-hodinového maratónu postavil hlavu a hoci s výhradou vo svedomí nemá principiálny problém, ako protihodnotu žiadal od KDH súhlas s dekriminalizáciou marihuany. Niekoľkohodinový spor vraj nikam neviedol, a preto sa obe strany dohodli, že nič z toho nebude vo vládnom programe. Ťažko však rozumieť vyjednávačom KDH, prečo ustúpili. Ak už nebolí ochotní pristúpiť na to, že držba marihuany v malom množstve bude „iba“ priestupkom, a nie trestným činom, prečo nežiadali tento bod odložiť a neskôr sa k nemu vrátiť? Alebo SaS oznámiť, že ak odmietnu uzákoniť ochranu svedomia, KDH zablokuje odvodový bonus? Ján Figeľ však po niekoľkých hodinách v otázke, pre ktorú KDH vystúpilo pred štyrmi rokmi z vlády, ustúpil a verejne označil za veľký úspech hnutia, že sa  podarilo presadiť zásadu „jeden mandát stačí“. To sú víťazstvá kresťanských demokratov z roku 2010...

Mimochodom, v KDH bola minulý týždeň najväčšia búrka aj z iného dôvodu. Po tom, čo sa Richard Sulík rozhodol, že sa chce venovať naplno budovaniu strany a už takmer istý post ministra financií prezliekol za kabát predsedu parlamentu, ktorý mal patriť Jánovi Figeľovi, stiahli sa mraky nad Danielom Lipšicom. Figeľ totiž medzi straníkmi špekuloval o tom, že by sa stal ministrom vnútra. V kuloároch sa dokonca šírili chýry, že jeden z významných mecenášov Smeru kontaktoval predstaviteľov KDH so žiadosťou, aby sa za žiadnych okolností neprevzal vnútro Lipšic. Aj nemalá časť špičiek KDH sa tešila, že ambiciózny Lipšic bude vytlačený z vlády. Následne sa zdalo, že by Lipšic predsa len mohol dostať vnútro a Figeľ by šiel za ministra hospodárstva. Lenže do kádeháckych plánov opäť zasiahla SaS, ktorá sa hospodárstva koncom minulého týždňa vôbec nemienila vzdať.

Ak Lipšic napokon získa vnútro, bude mať KDH na najbližšie štyri roky aspoň jednu silnú tému – boj proti zločinu. 

Po minulom týždni začína byť zjavné: ak sa finančné trhy opäť nezbláznia, Radičovej vláda má šancu byť nielen vládou drastických škrtov, ale aj nemalých reforiem. A dominovať jej bude tandem SDKÚ-DS a SaS.