My pracujúci ľud...

Nová ústava, na rozdiel od Ústavy 9. mája, prijatej v roku 1948, proklamovala víťazstvo socialistických výrobných vzťahov vo všetkých oblastiach hospodárstva. Zmenila aj názov štátu (z ČSR sa stala ČSSR), v štvrtom článku zakotvila vedúcu úlohu KSČ v štáte a v spoločnosti, ako aj spojenectvo so Sovietskym zväzom, určila tiež novú podobu štátneho znaku a na minimum okresala právomoci Slovenskej národnej rady.  

Prijatie novej ústavy bolo výrazom návratu k tvrdším praktikám. Kým po Stalinovej a Gottwaldovej smrti sa pomery (nielen) v Československu trochu uvoľňovali, v poslednej tretine desaťročia, po smrti prezidenta Antonína Zápotockého, nastúpili k moci neostalinisti na čele s Antonínom Novotným. V období takzvaného novodogmatizmu opäť prebiehali čistky, politické procesy i boj proti revizionizmu a liberalizmu. 

Ako píše Jan Rychlík v knihe Češi a Slováci ve 20. století, o návrhu novej ústavy sa začalo v straníckych kruhoch podrobnejšie hovoriť až v roku 1959. Ústava mala priblížiť právne normy faktickému stavu. Najmä zakotvením vedúcej úlohy strany sa mali do budúcnosti aj formálne ospravedlniť zásahy straníckych orgánov do riadenia štátu. Mali sa odstrániť záruky nedotknuteľnosti súkromného vlastníctva, všetky práva a slobody mala ústava garantovať len v prípade, ak nebudú proti záujmom socialistickej spoločnosti, respektíve „proti záujmom pracujúcich“. 

Vlastné schválenie ústavy malo čisto formálny ráz. V dňoch 5. – 7. júla 1960, týždeň pred hlasovaním, sa konala celoštátna konferencia KSČ, na ktorej Novotný vyzdvihol nový najvyšší zákon nielen ako výraz víťazstva socializmu, ale aj nového, skutočne marxisticko-leninského riešenia rovnoprávnosti vzťahov Čechov a Slovákov. 

„Dvanásť rokov po politickom a ústavnom naoktrojovaní takzvaného budovania socializmu a šesť rokov po ukončení najhoršieho policajného a justičného teroru pocítili... komunisti potrebu urobiť malé štrukturálne zmeny, ktoré by posilnili systém,“ píše v knihe Semióza ako politikum Milan Šútovec. „Značilo to jednak navonok sa odpútať od vlastnej krvavej minulosti, a jednak ústavnoprávne pevnejšie a trvanlivejšie fixovať vlastné mocenské postavenie v štáte.“ Podľa Šútovca svoje pôsobenie zhodnotili – a precenili – „uznesením“, že socializmus v Československu už vybudovali. Slová o „dovŕšení výstavby socializmu“ a o prechode k „budovaniu komunizmu“ boli pochybné aj v rámci dovtedajšej komunistickej paradigmy. 

„Bola to súťaž o to, kto sa skôr priblíži k Sovietskemu zväzu,“ povedal minulý týždeň na diskusnom večere Ústavu pamäti národa historik Milan Zemko. Podľa historika boli reči o víťazstve socializmu skôr „socialistickou scholastikou, ktorá sa uplatňovala akurát tak vo VUML-och.“ 

Podľa Jozefa Beňu z Právnickej fakulty UK odôvodňovali tvorcovia ústavy víťazstvo socializmu napríklad tým, že v krajine už definitívne zvíťazili socialistické výrobné vzťahy. Znárodnené a zoštátnené neboli len veľké podniky nad 50 zamestnancov, bane či banky, ale aj menšie závody a živnosti. Poľnohospodárstvo sa socializovalo tiež a údajne sa zmenila aj triedna štruktúra spoločnosti. No, a nakoniec vraj zanikli aj predpoklady na reštauráciu kapitalizmu. 

Výrazom víťazstva socializmu bol aj popis nositeľa štátnej moci. V ústave z roku 1920 to bol československý národ, v ústave z roku 1948 československý ľud, v ústave z roku 1960 pracujúci ľud. 

Okrem toho, že ústava z roku 1960 údajne ukončila obdobie diktatúry proletariátu a bola „úprimnejšia“ (Milan Zemko) ako jej predchodkyňa, pretože lepšie opisovala skutočné rozdelenie moci spoločnosti, priniesla aj zásadný zvrat do česko-slovenských vzťahov. „Z hľadiska usporiadania vzťahov medzi konštituntmi česko-slovenského štátu bola krokom späť dokonca aj v porovnaní s úpravou z roku 1948,“ píše Milan Šútovec. Dosiaľ existujúca autonómia slovenských orgánov bola obmedzená. Zbor povereníkov (de facto slovenská vláda) bol zrušený a veľmi obmedzené kompetencie vo výkonnej sfére mali vykonávať poverenci volení z členov Predsedníctva Slovenskej národnej rady. SNR sa tak mala stať orgánom, ktorý sa nielen uznáša na zákonoch, ale ktorý ich tiež vykonáva. Zánik trojdelenia moci sa vydával za „prehĺbenie socialistickej demokracie“.

V skutočnosti však SNR a jej orgány nemohla riadiť takmer nič, pretože všetky dôležité otázky sa – z logiky totalitného komunistického systému – rozhodovali v centre, teda v Prahe. Ústavnoprávne i fakticky bola moc slovenských národných orgánov ako vrcholnej reprezentácie národa zredukovaná na minimum. Potenciálne najdôležitejšou kompetenciou SNR, ktorou by mohla ovplyvňovať celoštátne dianie, bolo podávať návrhy zákonov Národnému zhromaždeniu. 

Moc slovenských orgánov vidieť napríklad na počte zamestnancov. Počet pracovníkov aparátu SNR a jej odborov bol podľa Jana Rychlíka stanovený na 1 130. „Z toho bolo 879 zamestnaných v Slovenskej plánovacej komisii a odboroch SNR a 251 v ostatných funkčných a pomocných orgánoch.“ 

Ilustratívna bol aj prvá schôdza Predsedníctva SNR z 25. augusta 1960, ktorú Rychlík opísal týmito slovami: „Členom Predsedníctva bol predložený na informáciu návrh uznesenia vlády o rozsahu oprávnení Predsedníctva SNR menovať a navrhovať štátnych funkcionárov na Slovensku. Rozhodujúce personálne právomoci sa ešte ďalej presunuli na vládu v Prahe, pričom prakticky o obsadzovaní funkcií rozhodovalo politické byro ÚV KSČ. Predsedníctvo SNR vzalo informáciu na vedomie.“ 

Bez ohľadu na to, čo bolo napísané v ústave, mala moc aj tak pevne v rukách komunistická strana. Pre občanov mohli byť najviditeľnejšie dve veci – zmena názvu štátu, ktorý sa po novom volal Československá socialistická republika a zmena štátneho znaku, ktorá tento prerod znázornila graficky. 

Jozef Novák píše v knihe Štátne znaky v Čechách a na Slovensku dnes aj v minulosti o tom, že konštrukcia znaku bola „čisto ideologická a vôbec nerešpektovala heraldické zásady“. 

Znak bol umiestnený na takzvanej husitskej pavéze, ktorá sa v heraldike nikdy predtým ani potom nepoužívala. Český lev prišiel o korunu, ktorú nahradila päťcípa červená hviezda. Slovenský dvojkríž nahradila vatra pod siluetou Kriváňa, posmešne nazývaná „živánska pod Kriváňom“. 

Podľa Šútovca sa tým v prípade Slovenska odstránila kontinuita nielen s Uhorským kráľovstvom a s vojnovou Slovenskou republikou, ale aj s s prvou Československou republikou a s tradíciou slovenského národného obrodenia: „Aktom uzákonenia takého znaku sa implicitne vydal pokyn, ako interpretovať slovenské dejiny“. 

Ústava z roku 1960 platila až do rozpadu federácie, prvé problémy však vyvolala už začiatkom 60. rokov, keď sa začali aktivizovať slovenskí komunisti. Zaujímavé pritom je, že slovenskú otázku začali otvárať aj niektorí bývalí väzni, ktorí sa na základe amnestie dostali v roku 1960 na slobodu. 

Následné kroky, napríklad zvolenie Alexandra Dubčeka na čelo slovenských komunistov v roku 1963 či nútený odchod protislovensky naladeného Antonína Novotného z čela strany a štátu začiatkom roku 1968, predznamenali ústavný zákon o československej federácii z 27. októbra 1968, ktorý mal byť „vyvrcholením dávnych snáh pokrokových síl a vynikajúcich predstaviteľov Čechov a Slovákov vybudovať také základy spoločenského života, ktoré by nielen rešpektovali ich rovné práva, ale umožnili aj obom národom nájsť naplnenie svojich národných potrieb, záujmov a túžob.“ 

Ani tento zákon však nemal veľký zmysel, pretože po okupácii sa situácia začala opäť pritvrdzovať a  moc v štáte opäť skoncentrovalo pražské centrum. 

Prvá skutočne významná zmena nastala až koncom roku 1989, keď Federálne zhromaždenie z ústavy vypustilo vedúcu úlohu komunistickej strany a ďalšie začiatkom roku 1990, keď sa menil názov štátu, štátny znak i kompetencie národných orgánov.