Na gruzínske územie dopadla ruská raketa. Nevybuchla síce, ale jej ozvenu bolo aj tak počuť doďaleka. Gruzínsko má, zdá sa, už dosť manierov svojho ruského suseda. A platí to aj opačne. Chystá sa Kremeľ zraziť odbojnú republiku, kedysi časť svojho impéria, na kolená?
Celý problém by sa dal zhrnúť do jednoduchej otázky: kam vlastne Gruzínsko patrí? Nachádza sa na území, ktoré Rusko už veľmi dlho pokladá za sféru svojich záujmov. Zároveň sa v posledných rokoch – z vlastnej vôle a vlastnými silami – chce stať súčasťou Západu. Zostáva zistiť, či aj Západ chce, aby Gruzínsko patrilo k nemu, alebo je ochotný obetovať ho Kremľu.
.pokorená krajina
Gruzínsko má spory s Ruskom vpísané v osude. Dejiny tejto krajiny na brehu Čierneho mora sú ich plné. Súčasťou cárskeho Ruska sa vtedajšie Gruzínsko (menšie ako dnes) stalo v roku 1801, keď cár Pavol I. podpísal dekrét o jeho začlenení a tento dokument potvrdil ešte v tom istom roku aj jeho následník, cár Alexander I. Gruzínsky veľvyslanec v Sankt Peterburgu protestoval, ale márne. Už v máji 1801 prišiel zásluhou ruských vojsk o trón právoplatný gruzínsky následník a krajina dostala cárovi oddanú vládu. V priebehu niekoľkých rokov sa Gruzínsko aj prakticky úplne začlenilo do Ruskej ríše a do konca storočia sa pod ruské panstvo dostali aj ďalšie územia, pôvodne patriace ku Gruzínsku. Bol to koniec gruzínskej monarchie. Cirkev v Gruzínsku prišla o dovtedy platnú autonómiu. Do krajiny prúdili ruskí duchovní, v rámci upevnenia politického postavenia nových pánov bola zrušená ešte aj osobitá gruzínska liturgia.
Duch odporu však v Gruzínsku prežil a podnietil aj vznik hnutia národného oslobodenia, ktoré sa usilovalo prebudiť a ďalej živiť hrdosť Gruzíncov na svoju kultúru. V roku 1905 v Gruzínsku vypuklo aj ozbrojené povstanie, no jeho výsledkom boli len čiastočné reformy.
Vyhlásenie gruzínskej nezávislosti prišlo až v roku 1918, uprostred krvavých udalostí občianskej vojny, ktorá sa rozpútala ihneď po ruskej socialistickej revolúcii. Gruzínsko sa oficiálne odtrhlo od Ruska 26. mája 1918 a nazvalo sa Gruzínskou demokratickou republikou. Demokraciu nemalo len v názve: nový štát zaviedol systém viacerých politických strán. Najväčšiu politickú moc vo vtedajšom Gruzínsku mali menševickí sociálni demokrati.
Gruzínska demokratická republika bola síce uznaná nielen zo strany Západu, ale jej existenciu oficiálne potvrdilo ešte aj Sovietske Rusko takzvanou Moskovskou zmluvou v roku 1920, to však nezabránilo Rusom v invázii. Červenoarmejci vtrhli do Gruzínska začiatkom roku 1921, vyhnali odtiaľ vládu a jej prívržencov a obsadili celú krajinu. Partizánska vojna Gruzíncov voči okupantom na krutej historickej nevyhnutnosti veľa nezmenila.
.koniec komunizmu
Koncom osemdesiatych rokov sa v Gruzínsku opäť s ešte väčšou intenzitou pripomenuli staré rany. Hoci sa v roku 1985 stal ministrom zahraničných vecí ZSSR Gruzínec Eduard Ševarnadze, muž s povesťou všetkými masťami mazaného vyjednávača, ale aj reformátora a bojovníka proti korupcii, nahromadené problémy Gruzínska to nevyriešilo. Ozývali sa národniari, ozývali sa aj separatisti, najmä v Južnom Osetsku. Sovietsky režim to nechcel trpieť, mal však dosť ťažkostí s vlastným prežitím. Gruzínci si napokon v roku 1990 štrajkami a demonštráciami vynútili demokratické voľby a už v roku 1991 prišlo vyhlásenie nezávislosti.
Pre Gruzínsko však nenastali pokojnejšie dni. Práve naopak: vláda, ktorú si občania zvolili, už koncom toho istého roku padla po vojenskom prevrate a na čelo krajiny sa postavil Eduard Ševarnadze. Prišiel na post prezidenta s medzinárodným kreditom, ovenčený gloriolou jedného z realizátorov perestrojky a aspoň časti Gruzíncov sa zdalo, že takto by sa mohli stať súčasťou civilizovaného sveta. Aj Západ Ševarnadzeho s potešením akceptoval – považoval ho za umierneného komunistu gorbačovovského typu.
Práve vtedy sa však začali spory o územia, ktoré si nárokovali nezávislosť od Gruzínska. Abcházsko a Južné Osetsko sa odtrhli a dodnes sú ovládané separatistami. Keďže ich územie tvorí dohromady zhruba štvrtinu rozlohy Gruzínska a keďže za nimi stojí Moskva, Gruzínsko ich odmieta „pustiť“. Na dianie v nich však nemá prakticky žiadny vplyv. Abcházsko aj Južné Osetsko sú ovládané proruskými silami a nezdá sa, že by sa tento stav mohol v dohľadnej budúcnosti zmeniť.
.už nech je pokoj
Rusko nieslo stratu Gruzínska veľmi ťažko a dodnes sa s ňou nevyrovnalo. Politicky, hospodársky a aj vojensky (podporou separatistov) robí všetko preto, aby sa Gruzínsko nevymklo spod jeho vplyvu. Gruzínsko totiž zase robí všetko preto, aby sa primklo k Západu.
Pod vládou prezidenta Michaila Saakašviliho sa odhodlalo na rázne politické aj ekonomické reformy. Ekonóm Miroslav Beblavý, ktorý má s Gruzínskom a jeho reformným programom osobnú skúsenosť, hovorí: „Je tam veľmi silná túžba stať sa normálnou európskou krajinou a je tam aj silná podpora ťahu na Európsku úniu a NATO, Gruzíncom ide totiž o zabezpečenie prosperity a bezpečnosti.“
V septembri minulého roku gruzínska vláda podľa vlastného vyhlásenia odvrátila hrozbu prevratu – zatkla desiatky promoskovských aktivistov, ktorí údajne plánovali násilím zvrhnúť vládu prezidenta Michaila Saakašviliho. V októbri sa ruský prezident Vladimír Putin vyjadril, že Gruzínsko sa usiluje Rusko vyprovokovať. A dodal, že Saakašviliho vláda sa nemôže cítiť „v bezpečí“ napriek podpore svojich zahraničných „sponzorov“.
Gruzínci citlivo vnímajú postoje Moskvy, ktorá je pre nich historicky symbolom agresora. Podľa Beblavého však všeobecná nálada v tejto krajine nevyznieva bojachtivo: „Bol som v Gruzínsku počas jednej z periodických kríz s Ruskom a mal som pocit, že ľudia už túžia mať pokoj – ostrý konflikt totiž môže Gruzínsko ťažko vyhrať.“
Do takého konfliktu sa Gruzínsko sotva pustí. Minulotýždňový incident s vystrelenou raketou však naznačuje, že Rusko podobné zábrany mať nemusí – alebo sa aspoň nezdráha používať vojenskú provokáciu ako metódu nátlaku.
Tvrdý ekonomický nátlak už Rusko odskúšalo. Gruzínsko je od neho totiž do značnej miery závislé. Nielen exportom, ale aj pracovnými miestami, lebo mnoho Gruzíncov chodí za prácou práve do Ruska. A keď Rusko zakázalo dovoz vynikajúcich gruzínskych vín a oficiálne to zdôvodnilo hygienickými problémami, gruzínski výrobcovia to pocítili.
.úspešný príbeh?
Reformy, ktoré Saakašviliho vláda spustila, sa zatiaľ nerušia. Nečudo: ak môže niečo postaviť na nohy hospodárstvo tejto ťažko skúšanej krajiny, tak sú to jedine ony. Saakašvili namiesto dlhých debát a snahy presvedčiť odporcov o svojej pravde radšej rýchlo koná. Privatizácia, liberalizácia zahraničného obchodu, rázne zníženie daní – jednotlivci majú daň z príjmu 12 percent a firmy 20 percent – to všetko spolu vytvorilo priaznivejšie prostredie pre podnikanie a aj pre zahraničné investície.
Mimoriadne dôležité je, že verejnosť proti radikálnym zmenám neprotestuje tak, ako to často v postkomunistických krajinách býva. „V Gruzínsku sú reformy zväčša populárne,“ hovorí Beblavý. „Priniesli totiž rýchle a hmatateľné výsledky, či už v poklese korupcie, alebo v podobe lepšej sociálnej politiky, pretože sa zlepšil výber daní. V tomto zmysle je tam úplne iná situácia ako u nás. Navyše, opozícia proti Saakašvilimu je rozbitá, takže iná alternatíva veľmi neexistuje. A Gruzínsko má z postsovietskych republík, ktoré sú mimo EÚ, asi najvyšší potenciál rozvoja.“
Vyzeralo by to ako success story. Pravdaže, nebyť dlhých ruských prstov. Rusko totiž úspešný štát hlásiaci sa k Západu priamo na svojom prahu tolerovať nemôže. Gruzínska vláda sa však už rozhodla – patrí inam, nie do ruského košiara. Problematické môže byť teraz najmä to, či sa aj Západ prihlási ku Gruzínsku rovnako neochvejne, ako sa ono hlási k nemu. Prezident Saakašvili si zrejme kladie rovnakú otázku. „Neviem, ako ďaleko to môže zájsť, ale mali by sme ich zastaviť,“ vyhlásil po incidente s ruskou raketou. „Očakávam ráznu odpoveď zo strany medzinárodného spoločenstva.“
A čo na to medzinárodné spoločenstvo? Američania boli ostrí a jasne sa postavili na stranu spojeneckého Gruzínska. Európska únia zatiaľ radí gruzínskej vláde, aby zachovala pokoj a správala sa zdržanlivo. EÚ by tiež mala Gruzínsko jasne a neochvejne podporiť – ak už aj nie z princípu, tak najmä preto, že rozširovanie západných hodnôt smerom na Východ by mala Únia bezvýhradne vítať. Lenže práve tu je háčik. Kým Gruzínsko sa západných hodnôt chytá v snahe zachrániť sa pred pádom do chaosu, biedy a poddanstva, Európska únia často na „svoje“ západné hodnoty tak trochu zabúda – napríklad v snahe získať výhodné kontrakty či suroviny od tých, ktorých by nejaký idealizmus mohol zbytočne dráždiť. A na túto reálpolitiku môže Gruzínsko v spore s Ruskom doplatiť a gruzínsky príbeh o sťahovaní celej krajiny na Západ sa tak môže skončiť skôr, než sa poriadne rozbehol.
Gruzínsko
Krajina leží v juhovýchodnej Ázii pri Čiernom mori, hraničí s Ruskom, Tureckom, Azerbajdžanom a Arménskom. Má strategickú polohu, ovláda veľkú časť Kaukazu a cesty, ktoré cez Kaukaz vedú. Hlavné mesto: Tbilisi. Rozloha: 69 700 km2; počet obyvateľov: 4 646 000 (júl 2007); etnické zloženie: Gruzínci 83,8 %, Azerovia 6,5 %, Arméni 5,7 %, Rusi 1,5 % (sčítanie z roku 2002); úradný jazyk: gruzínčina. HDP: 3 800 $ na hlavu; nezamestnanosť: cca. 12 %.
Zdroj: CIA World Factbook.
.marína Gálisová
Celý problém by sa dal zhrnúť do jednoduchej otázky: kam vlastne Gruzínsko patrí? Nachádza sa na území, ktoré Rusko už veľmi dlho pokladá za sféru svojich záujmov. Zároveň sa v posledných rokoch – z vlastnej vôle a vlastnými silami – chce stať súčasťou Západu. Zostáva zistiť, či aj Západ chce, aby Gruzínsko patrilo k nemu, alebo je ochotný obetovať ho Kremľu.
.pokorená krajina
Gruzínsko má spory s Ruskom vpísané v osude. Dejiny tejto krajiny na brehu Čierneho mora sú ich plné. Súčasťou cárskeho Ruska sa vtedajšie Gruzínsko (menšie ako dnes) stalo v roku 1801, keď cár Pavol I. podpísal dekrét o jeho začlenení a tento dokument potvrdil ešte v tom istom roku aj jeho následník, cár Alexander I. Gruzínsky veľvyslanec v Sankt Peterburgu protestoval, ale márne. Už v máji 1801 prišiel zásluhou ruských vojsk o trón právoplatný gruzínsky následník a krajina dostala cárovi oddanú vládu. V priebehu niekoľkých rokov sa Gruzínsko aj prakticky úplne začlenilo do Ruskej ríše a do konca storočia sa pod ruské panstvo dostali aj ďalšie územia, pôvodne patriace ku Gruzínsku. Bol to koniec gruzínskej monarchie. Cirkev v Gruzínsku prišla o dovtedy platnú autonómiu. Do krajiny prúdili ruskí duchovní, v rámci upevnenia politického postavenia nových pánov bola zrušená ešte aj osobitá gruzínska liturgia.
Duch odporu však v Gruzínsku prežil a podnietil aj vznik hnutia národného oslobodenia, ktoré sa usilovalo prebudiť a ďalej živiť hrdosť Gruzíncov na svoju kultúru. V roku 1905 v Gruzínsku vypuklo aj ozbrojené povstanie, no jeho výsledkom boli len čiastočné reformy.
Vyhlásenie gruzínskej nezávislosti prišlo až v roku 1918, uprostred krvavých udalostí občianskej vojny, ktorá sa rozpútala ihneď po ruskej socialistickej revolúcii. Gruzínsko sa oficiálne odtrhlo od Ruska 26. mája 1918 a nazvalo sa Gruzínskou demokratickou republikou. Demokraciu nemalo len v názve: nový štát zaviedol systém viacerých politických strán. Najväčšiu politickú moc vo vtedajšom Gruzínsku mali menševickí sociálni demokrati.
Gruzínska demokratická republika bola síce uznaná nielen zo strany Západu, ale jej existenciu oficiálne potvrdilo ešte aj Sovietske Rusko takzvanou Moskovskou zmluvou v roku 1920, to však nezabránilo Rusom v invázii. Červenoarmejci vtrhli do Gruzínska začiatkom roku 1921, vyhnali odtiaľ vládu a jej prívržencov a obsadili celú krajinu. Partizánska vojna Gruzíncov voči okupantom na krutej historickej nevyhnutnosti veľa nezmenila.
.koniec komunizmu
Koncom osemdesiatych rokov sa v Gruzínsku opäť s ešte väčšou intenzitou pripomenuli staré rany. Hoci sa v roku 1985 stal ministrom zahraničných vecí ZSSR Gruzínec Eduard Ševarnadze, muž s povesťou všetkými masťami mazaného vyjednávača, ale aj reformátora a bojovníka proti korupcii, nahromadené problémy Gruzínska to nevyriešilo. Ozývali sa národniari, ozývali sa aj separatisti, najmä v Južnom Osetsku. Sovietsky režim to nechcel trpieť, mal však dosť ťažkostí s vlastným prežitím. Gruzínci si napokon v roku 1990 štrajkami a demonštráciami vynútili demokratické voľby a už v roku 1991 prišlo vyhlásenie nezávislosti.
Pre Gruzínsko však nenastali pokojnejšie dni. Práve naopak: vláda, ktorú si občania zvolili, už koncom toho istého roku padla po vojenskom prevrate a na čelo krajiny sa postavil Eduard Ševarnadze. Prišiel na post prezidenta s medzinárodným kreditom, ovenčený gloriolou jedného z realizátorov perestrojky a aspoň časti Gruzíncov sa zdalo, že takto by sa mohli stať súčasťou civilizovaného sveta. Aj Západ Ševarnadzeho s potešením akceptoval – považoval ho za umierneného komunistu gorbačovovského typu.
Práve vtedy sa však začali spory o územia, ktoré si nárokovali nezávislosť od Gruzínska. Abcházsko a Južné Osetsko sa odtrhli a dodnes sú ovládané separatistami. Keďže ich územie tvorí dohromady zhruba štvrtinu rozlohy Gruzínska a keďže za nimi stojí Moskva, Gruzínsko ich odmieta „pustiť“. Na dianie v nich však nemá prakticky žiadny vplyv. Abcházsko aj Južné Osetsko sú ovládané proruskými silami a nezdá sa, že by sa tento stav mohol v dohľadnej budúcnosti zmeniť.
.už nech je pokoj
Rusko nieslo stratu Gruzínska veľmi ťažko a dodnes sa s ňou nevyrovnalo. Politicky, hospodársky a aj vojensky (podporou separatistov) robí všetko preto, aby sa Gruzínsko nevymklo spod jeho vplyvu. Gruzínsko totiž zase robí všetko preto, aby sa primklo k Západu.
Pod vládou prezidenta Michaila Saakašviliho sa odhodlalo na rázne politické aj ekonomické reformy. Ekonóm Miroslav Beblavý, ktorý má s Gruzínskom a jeho reformným programom osobnú skúsenosť, hovorí: „Je tam veľmi silná túžba stať sa normálnou európskou krajinou a je tam aj silná podpora ťahu na Európsku úniu a NATO, Gruzíncom ide totiž o zabezpečenie prosperity a bezpečnosti.“
V septembri minulého roku gruzínska vláda podľa vlastného vyhlásenia odvrátila hrozbu prevratu – zatkla desiatky promoskovských aktivistov, ktorí údajne plánovali násilím zvrhnúť vládu prezidenta Michaila Saakašviliho. V októbri sa ruský prezident Vladimír Putin vyjadril, že Gruzínsko sa usiluje Rusko vyprovokovať. A dodal, že Saakašviliho vláda sa nemôže cítiť „v bezpečí“ napriek podpore svojich zahraničných „sponzorov“.
Gruzínci citlivo vnímajú postoje Moskvy, ktorá je pre nich historicky symbolom agresora. Podľa Beblavého však všeobecná nálada v tejto krajine nevyznieva bojachtivo: „Bol som v Gruzínsku počas jednej z periodických kríz s Ruskom a mal som pocit, že ľudia už túžia mať pokoj – ostrý konflikt totiž môže Gruzínsko ťažko vyhrať.“
Do takého konfliktu sa Gruzínsko sotva pustí. Minulotýždňový incident s vystrelenou raketou však naznačuje, že Rusko podobné zábrany mať nemusí – alebo sa aspoň nezdráha používať vojenskú provokáciu ako metódu nátlaku.
Tvrdý ekonomický nátlak už Rusko odskúšalo. Gruzínsko je od neho totiž do značnej miery závislé. Nielen exportom, ale aj pracovnými miestami, lebo mnoho Gruzíncov chodí za prácou práve do Ruska. A keď Rusko zakázalo dovoz vynikajúcich gruzínskych vín a oficiálne to zdôvodnilo hygienickými problémami, gruzínski výrobcovia to pocítili.
.úspešný príbeh?
Reformy, ktoré Saakašviliho vláda spustila, sa zatiaľ nerušia. Nečudo: ak môže niečo postaviť na nohy hospodárstvo tejto ťažko skúšanej krajiny, tak sú to jedine ony. Saakašvili namiesto dlhých debát a snahy presvedčiť odporcov o svojej pravde radšej rýchlo koná. Privatizácia, liberalizácia zahraničného obchodu, rázne zníženie daní – jednotlivci majú daň z príjmu 12 percent a firmy 20 percent – to všetko spolu vytvorilo priaznivejšie prostredie pre podnikanie a aj pre zahraničné investície.
Mimoriadne dôležité je, že verejnosť proti radikálnym zmenám neprotestuje tak, ako to často v postkomunistických krajinách býva. „V Gruzínsku sú reformy zväčša populárne,“ hovorí Beblavý. „Priniesli totiž rýchle a hmatateľné výsledky, či už v poklese korupcie, alebo v podobe lepšej sociálnej politiky, pretože sa zlepšil výber daní. V tomto zmysle je tam úplne iná situácia ako u nás. Navyše, opozícia proti Saakašvilimu je rozbitá, takže iná alternatíva veľmi neexistuje. A Gruzínsko má z postsovietskych republík, ktoré sú mimo EÚ, asi najvyšší potenciál rozvoja.“
Vyzeralo by to ako success story. Pravdaže, nebyť dlhých ruských prstov. Rusko totiž úspešný štát hlásiaci sa k Západu priamo na svojom prahu tolerovať nemôže. Gruzínska vláda sa však už rozhodla – patrí inam, nie do ruského košiara. Problematické môže byť teraz najmä to, či sa aj Západ prihlási ku Gruzínsku rovnako neochvejne, ako sa ono hlási k nemu. Prezident Saakašvili si zrejme kladie rovnakú otázku. „Neviem, ako ďaleko to môže zájsť, ale mali by sme ich zastaviť,“ vyhlásil po incidente s ruskou raketou. „Očakávam ráznu odpoveď zo strany medzinárodného spoločenstva.“
A čo na to medzinárodné spoločenstvo? Američania boli ostrí a jasne sa postavili na stranu spojeneckého Gruzínska. Európska únia zatiaľ radí gruzínskej vláde, aby zachovala pokoj a správala sa zdržanlivo. EÚ by tiež mala Gruzínsko jasne a neochvejne podporiť – ak už aj nie z princípu, tak najmä preto, že rozširovanie západných hodnôt smerom na Východ by mala Únia bezvýhradne vítať. Lenže práve tu je háčik. Kým Gruzínsko sa západných hodnôt chytá v snahe zachrániť sa pred pádom do chaosu, biedy a poddanstva, Európska únia často na „svoje“ západné hodnoty tak trochu zabúda – napríklad v snahe získať výhodné kontrakty či suroviny od tých, ktorých by nejaký idealizmus mohol zbytočne dráždiť. A na túto reálpolitiku môže Gruzínsko v spore s Ruskom doplatiť a gruzínsky príbeh o sťahovaní celej krajiny na Západ sa tak môže skončiť skôr, než sa poriadne rozbehol.
Gruzínsko
Krajina leží v juhovýchodnej Ázii pri Čiernom mori, hraničí s Ruskom, Tureckom, Azerbajdžanom a Arménskom. Má strategickú polohu, ovláda veľkú časť Kaukazu a cesty, ktoré cez Kaukaz vedú. Hlavné mesto: Tbilisi. Rozloha: 69 700 km2; počet obyvateľov: 4 646 000 (júl 2007); etnické zloženie: Gruzínci 83,8 %, Azerovia 6,5 %, Arméni 5,7 %, Rusi 1,5 % (sčítanie z roku 2002); úradný jazyk: gruzínčina. HDP: 3 800 $ na hlavu; nezamestnanosť: cca. 12 %.
Zdroj: CIA World Factbook.
.marína Gálisová
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.