Cesta za šťastím

Každý človek bol stvorený, aby dosiahol šťastie. Ak sme nešťastní, potom sa zrejme niekde stala chyba a niečo v našom živote chýba. Ak očakávame šťastie od iných ľudí alebo predmetov, potom sme vopred odsúdení na neúspech. Pretože sme zodpovední za svoje šťastie a ono do veľkej miery závisí od našich očakávaní. Šťastie však nie je cieľom, ale vedľajším produktom nášho života, je  odmenou za to, že žijeme svoj život.

Každý človek má jedinečnú kombináciu, darov, schopností, vlastností, talentov a záľub. A pre svet je dôležité, aby každý dokázal svojím životom vydávať svedectvo o tejto jedinečnosti. Ak poznám, kto som, môžem prijať život ako výzvu na napredovanie. Ak prijmem sám seba, potom podľa profesora antropológie a psychológie na univerzite v Chicagu Johna Powella budem šťastný (spokojný so sebou), dokážem sa otvoriť iným (nebudem sa báť povedať, kto som), dokážem prijať iných (vnímať ich ako jedinečný dar), milovať bezpodmienečnou láskou (keďže som si uvedomil vlastnú hriešnosť a nedokonalosť), budem sám sebou (lebo budem vnútorne slobodný), budem vnímať život ako výzvu (viem kto som a kým sa môžem stať), objavím prameň radosti (ako znak vnútornej istoty), dokážem napĺňať svoje potreby (pretože poznám vlastné hranice a túžby), dokážem sa rozhodovať (viem, čo je dobré pre mňa a dokážem sa aj vcítiť do iných (vnímať ich ako rovnocenných partnerov, nie konkurentov). V prijatí samých seba nám však často bráni komplex menejcennosti. Porovnávame sa s inými a zabúdame, že sme jedineční.

Pre šťastie potrebujeme poznať svoju vnútornú silu, rozpoznať, čo dokážeme zmeniť a vyberať si také ciele, aby sme ich dosiahli a aby sme vďaka nim napredovali. Ak si kladieme príliš vysoké ciele, potom sa podľa francúzskej autorky kníh o osobnom napredovaní a spolupracovníčky popredných psychologických periodík Pascale de Lomas vystavíme frustrácii, pretože ich nedosiahneme, a keď si dáme nízke ciele, síce ich dosiahneme, ale znížime si sebavedomie. Rásť môžeme len postupnými krokmi, vďaka čomu sa naučíme radovať z drobných úspechov. Dôležité je, aby sme robili, čo nás baví, inšpirovali sa inými, no zároveň rozvíjali svoju identitu a plnšie prežívali svoj život. Lebo ak s inými iba súťažíme, vždy sa nájde niekto, kto má viac, je v niečom lepší a my získame pocit, že sme neuspeli. Naše bohatstvo je v tom, že žijeme vlastný život.

V každom z nás je miesto, kde sme sami sebou a kde nie sme zranení. Preto je podľa benediktínskeho mnícha Anselma Grüna dôležité, aby sme si našli čas pre seba a v tichu sa ponorili do seba, oddýchli si a načerpali silu. Táto schopnosť ponoriť sa do seba má svoje čaro. Ticho nám vytvára priestor: aby sme získali odstup od problémov, vďaka čomu ich dokážeme dôkladne analyzovať a nájsť riešenie; aby sme si mohli klásť otázky, ktoré sa dotýkajú nášho života, a tak prežívali život vo väčšej plnosti; aby sme rozobrali svoje sny, rozvinuli svoje predstavy, sledovali stopy svojich myšlienok, skúmali svoje pocity, a tak spoznali, aké sú naše potreby a túžby; aby sme dokázali lepšie a kvalitnejšie prežívať život a nakoniec, aby sme prehodnotili svoje ciele a upravili ich podľa aktuálnych potrieb a možností. V tichu môžeme objaviť, kto sme, po čom túžime a kým sa môžeme stať. Objavíme svoj vlastný recept na šťastný život.

O šťastí či nešťastí rozhoduje podľa Davida Nivena, ktorý prednáša psychológiu na Florida Atlantic University, náš postoj k životu. Od neho závisí, ako vnímame svet a ako hodnotíme udalosti v ňom. O šťastí či nešťastí teda rozhoduje len a len naše hodnotenie. Nie je dôležité, čo sa stalo, ale čo si o tom myslíme.

Zase to toľko propagované pozitívne myslenie? Áno, nemôže však byť každodenným príkazom a tyraniou. Je dôležité ako základný postoj k životu, vďaka ktorému niečo „vyťažíme“ aj z nepriaznivých okolností. Ľudia, ktorí myslia pozitívne, vidia neúspech ako celok, prijmú svoju časť zodpovednosti, ale najmä sa poučia – a práve po neúspechu sa zamerajú na to, čo im prináša radosť.

Neúspech je príležitosťou na rast a pomáha nám vážiť si to, čo je pre nás dôležité. Úplná spokojnosť neexistuje. Znakom šťastných ľudí je skutočnosť, že sa snažia zvýšiť kvalitu svojho života, ale neusilujú sa o dokonalosť. Očakávajú, že dosiahnu väčšinu svojich cieľov, ale nie všetky. A tie, ktoré dosiahnu, sa snažia si vychutnať.

Aby človek naplno žil, potrebuje podľa filozofa Teilharda de Chardin byť sám sebou. Musí sa ponoriť do svojho vnútra, vyjsť zo seba k druhému a zamerať sa na nekonečno. Teda uvedomiť si svoje miesto a poslanie a intenzívne sa napojiť na „prúd života“. 

Pre šťastie je dôležitá aj schopnosť byť vďačný. Byť za niečo vďačný neznamená rezignovať na túžbu dosiahnuť či vlastniť „viac“. Je to schopnosť objaviť a doceniť to, čo už máme – vedieť si to vychutnať. Ak chceme mať zo života pôžitok, musíme sa vedieť aj zriekať. Odriekanie je prejavom askézy, no predovšetkým túžbou po slobode. Človek, ktorý pozná svoje potreby, sa o nich dokáže slobodne rozhodovať. Vďaka tejto slobode si vie vychutnávať život.

Mnohí ľudia si myslia, že príčinou ich nešťastia sú nesplnené želania. Je dôležité snívať a svoje sny uskutočňovať, spoznávať a plniť svoje túžby a želania. Ak však túžby a priania nie sú súčasťou našej snahy rozvíjať vlastnú identitu a žiť svoj život, neurobia nás šťastnými. Šťastie sa rodí v srdci. Kto nepociťuje bohatstvo vo svojej duši, ten sa podľa Anselma Grüna márne za ním náhli svetom vlastníctva a úspechu. Nikdy nebude dosť vlastniť, nikdy si ho nebudú dosť vážiť a nikdy nebude mať taký úspech, aby bol konečne šťastný. Keď človek prijme seba a rozvinie svoju identitu, dosiahne šťastie, ktoré mu nikto nedokáže zobrať. Zákon rovnováhy od nás požaduje, aby sme rozvíjali všetky roviny svojho života a nezanedbávali svoje potreby. Šťastie je odmenou za ochotu kráčať vlastnou cestou.

Človek nebol stvorený pre samotu. Aby dosiahol šťastie, musí sa otvoriť iným. Aby sme mohli milovať a otvoriť svoje srdce pre druhého človeka, musíme sa najprv dotknúť svojho srdca. To, ako zaobchádzame so sebou, poznačí aj naše vzťahy. Ak nie som schopný milovať seba, potom nedokážem milovať, ani druhého človeka.

Prijať sám seba je veľká milosť. No schopnosť zabudnúť na seba je nesmierne vzácnym darom. Dokážem na seba zabudnúť, len keď som schopný sa odovzdať. A schopnosť odovzdať sa nás oslobodzuje od nášho ega, ktoré nás často uzatvára a bráni dosiahnuť šťastie.

Ďalším veľkým darom je láska bez podmienok, ktorú dávame a prijímame bez ohľadu na zásluhy. Je  najčistejším a najúprimnejším zo všetkých darov. Len láska bez podmienok dokáže oceniť človeka, aký je v srdci. Ak darujem sám seba ako dar lásky, potom získam podľa Johna Powella hlboký a trvalý pocit uspokojenia a naplnenia. Budem cítiť, že som so svojím životom naložil  dobre – že žijem svoj život, že ho utváram k väčšej plnosti a že je v mojich rukách. A o tento pocit ma neoberú žiadne okolnosti. Láska nám dáva skutočnú nádej, že prežijeme šťastný život. Pretože najväčším šťastím je milovať a byť niekým milovaný.