Miracle on grass

Made in Slovakia. Slovensko vyradilo šampiónov z Talianska a hovorí o ňom celý svet. Ďalší Weissov zázrak. Fantázia, pravá futbalová rozkoš.

Toto mužstvo asi potrebuje zatracovanie rovnako, ako potrebuje podporu, vieru a nádej každého fanúšika. Po novozélandskej kalvárii a paraguajskej tortúre sme zažili zmŕtvychvstanie a tranz, aké môžu priniesť len MS vo futbale. Vieme, že je to epochálna chvíľa. Vieme, že je ťažko opakovateľná. A vieme, že sem patríme právom, že sme sa sem nedostali náhodou a len vďaka šťastiu. 

Ten 24. jún 2010 sa stal novým začiatkom národného tímu. Znovu sme našim futbalistom uverili, že sú naozaj dobrí, že vedia zahrať kvalitne, sústredene, s nasadením, že vedia prevýšiť aj futbalovú veľmoc, že vedia ukázať pravé futbalové umenie. Píšem tieto riadky 20 hodín po najväčších zimomriavkach za komentátorským mikrofónom a stále neviem nájsť tie správne slová mimo tých, ktorými sme dekorovali jesenný kvalifikačný úspech. 

Johan Cruyff raz povedal, že „Taliansko nad vami nikdy nemôže vyhrať, len vy s ním môžete prehrať.“ My sme s ním neprehrali, my sme ho prevýšili a hoci proti nám v závere mohutne povstalo, hrajúc nádherný vabank, nestačilo to na pokorenie statočných Weissových mužov. 

Pochovali sme garnitúru majstrov sveta 2006. Fabio Cannavaro odchádza do reprezentačného dôchodku po zápase so Slovenskom. Štyridsať rokov nikto nedal squadre na MS viac ako dva góly. Naposledy sa to podarilo najslávnejšiemu tímu všetkých čias – Pelého Brazílii v Mexiku 1970. Štyridsať rokov nedal jeden hráč Talianom v zápase MS dva góly: naposledy Gerd Müller, tiež na mexickom mundiale. Teraz je jeho nástupcom Róbert Vittek. Je toto všetko vôbec možné? 

Vo štvrtok, v deň zápasu, som bol na desiatu ráno pozvaný do štúdia talianskej televíznej spoločnosti Sky Italia. Moderátor Angelo Mangiante mi asi počas 6-minútového rozhovoru kladie zvyčajné otázky. Prvá: Ako sa u nás vyslovuje Hamšík? Odpoveď: Hamšík. Aha – Amšik! Nie – Hamšíík. Čiže Hamšik. No dobre, tak nejako. 

Druhá otázka: Aký je Marek Hamšík hráč? Odpoveď: Dobrý, ale u vás v Taliansku je zatiaľ populárnejší ako doma. Hm, vážne? Tretia otázka: Prestúpi z Neapola? Odpoveď: Neviem. Vy talianski novinári viete oveľa viac, vaše mercato, hráčsky trh, je rozhodujúce, všetky informácie o pohybe na ňom preberáme od vás. 

Okej. A čo teda ten Weiss? Odpoveď: No, dobrý tréner, Je toho teraz naňho veľa, mužstvo je prvýkrát dlhšie spolu ako desať dní, takže to nemá ľahké. Niektorí hráči stratili formu. Uhm, ďalej: A čo mladší Weiss? Odpoveď: No, oni sú traja Vladimírovia Weissovia, najstarší všetko sleduje doma v Limbachu na televíznej obrazovke. Vladko je dobrý hráč, ale asi potrebuje väčšiu zápasovú prax. Inak sa nebojí ničoho a ľuďom doma sa jeho výkony páčia.

Angelo ma potom prosí, aby som talianskym divákom predviedol, ako kričím do mikrofónu gól, keď skórujeme. Tak nech sa páči, predvádzam. No a budeš takto kričať aj pri zápase? Odpoveď: to netuším. Tak nám predveď ako okomentuješ gól Di Nataleho (asi vedel, že naozaj padne). Opäť predvádzam so slovami: „Di Natale – gól. Katastrofa, tragédia“. No a ako sa to teda skončí? Odpoveď (dúfam, že Vlado Weiss ju nečíta): „Srdce mi velí povedať 1:0 pre Slovensko, rozum 2:0 pre Taliansko. Máte skúsenosti, tradíciu, všetko je na vašej strane. Mali by ste postúpiť.“ Angelo: „Výborne, to sme chceli počuť. Máš na sebe aj azúrovú kravatu, nevybral si si správnu farbu, asi skutočne vyhráme.“

Ešte podanie rúk, poďakovanie, úsmevy, mávačka do rímskeho štúdia – „Ciao, Italia!"

Na internete si púšťam svoj tradičný rituál: z youtube Al Pacina pri motivačnom príhovore vo filme Any Given Sunday, Toma Jonesa, ako spieva You Will Never Walk Alone a Kurta Russella z filmu Miracle ako Herba Brooksa pri príhovore americkým hokejovým mladíkom pred triumfom nad Sovietmi v Lake Placid 1980. Nazvali ich vtedy Miracle on Ice, zázrak na ľade. Netuším, že o pár hodín budem svedkom zázraku na tráve – Miracle on Grass. 

O jednej vyrážame na štadión Ellis Park. Je v polceste medzi naším hotelom a Medzinárodným vysielacím centrom (IBC). Cez menšie zápchy sa dostávame pred bránu. Hneď za ňou stretávam Riša Hamšíka, Marekovho otca. Sme piati v klbku v rozhovore o tom, čo sa deje, ako budeme hrať, koho Weiss zaradí do zostavy? Po niekoľkých minútach ide okolo ďalšia slovenská partia. Jeden z fanúšikov sa pristavuje pri Richardovi, netušiac, že je to Marekov otec. Rišo má na sebe Marekov dres s číslom 17. Prichádzajúci „fanúšik“ ho potľapká po pleci a povie: „Dedé už Hamžíkovi nezavolá. To nie je žiadny futbalista! (plus nejaké to štipľavejšie slovíčko).“ Richard len stoicky odpovedá: „Jasné, len sa naučte, že to nie je Hamžík, ale Hamšík, kto hrá za Slovensko." 

Atmosféra na slávnom rugbyovom štadióne je úžasná. Taliani sebavedomí, azda štvrtina hľadiska má na sebe modré dresy. Azúroví vyhrajú, e basta, hotovo – potom to bude pre Taliansko lepší šampionát. Nešiel som sa tentoraz pozrieť na príchod našich, ani oblek som si na tento zápas na seba nedal. Zistil som, že keď komentujem v civilnom oblečení, tak je tých našich víťazstiev viac. A že vraj neverte poverám.

No a ten zápas. Čo o ňom povedať? Fantázia, najväčšia dráma šampionátu, v ktorej ohni zhorel majster sveta. Gattuso, Chiellini a Cannavaro sú celý prvý polčas vymanévrovaní skvelo hrajúcimi Slovákmi. Tifosi v hľadisku neveria tomu, čo sa deje. Vittek borí voľakedy takú preslávenú obranu, on, útočník, nad ktorým sa niekoľkokrát lámala palica, on, ktorý nedal v kvalifikácii ani gól. Nespoznávame Criscita, De Rossiho, Montoliva. Čo to hrá Taliansko? Lippi nervózne prešľapuje pred lavičkou. 

A čo hráme my? Toto je mužstvo, ktoré stratilo víťazstvo nad All Whites a nechalo sa vypinkať silným Paraguajom? Hamšíkovi sme našli správny post, Jendrišek zvláda príval nekonečných šprintov, raz za loptou, inokedy za loptu. A Kucka? Roy Keane z Letnej! Bojuje, rozdáva údery, odoberá lopty, rozohráva a aj strieľa – podobne krásne ako predtým nenápadný Štrba. Prihráva aj Vittekovi na prvý gól po nevídanej chybe De Rossiho, budúceho kapitána Talianska. Je z toho riava skvelých pocitov, lebo hráme dobre. Marián Zeman ako spolukomentátor vyťahuje jednu priaznivejšiu analýzu za druhou, sme lepší! A po prestávke tiež, aj keď Lippi nasadil nebezpečného Quagliarellu. 

Záverečná štvrťhodina je ako na Divokom západe. Kolty tasia oba tímy. Vittek korunuje grandiózny výkon druhým gólom po šikovnej prihrávke Hamšíka. Máme viacero skvelo rozbehnutých akcií, Stoch si drzo dovoľuje na nervóznych obrancov. Potom je na ťahu súper. Už nevládzeme tak dostupovať, ako dovtedy. Taliani nás lákajú do kontier s väčším počtom hráčov, prepúšťajú stred poľa, aby sa nemuseli húfne vracať a aby mali vpredu pripravenú ofenzívnu štvoricu. Je na Pirlovi, aby jej posielal presné prihrávky. Skvelý Quagliarella vymýšľa akciu pri Di Nataleho góle a vieme, že bude horúco, na Talianoch je cítiť nové nasadenie z posledného vzopätia. Inferno na chvíľu odvracia nový muž Kopúnek. Vidí, že Pekarík vhadzuje, a tak sa šprintom rozbieha do šestnástky a trestá taliansku ignoranciu. Nevídaný gólový oblúčik Trnavčana, drzosť prejavená pred roztraseným Marchettim v pravý čas. 

Máme ich na lopate, je to vôbec možné? Už ani neviem, čo hovorím. Niečo o tom, že pochovávame Lippiho, Cannavara, Pirla, Gattusa, Zambrottu, Buffona, ktorí stojí pri lavičke – a bác: Quagliarella v 92. minúte 2:3! To je divadlo, dráma. Vyzývam fanúšikov, aby sa modlili, asi to robia aj neveriaci, lopta tancuje pri našej šestnástke, po Chielliniho vhadzovaní padá k ľavačke Pepeho, ale ten v ostatnej chvíli strieľa pravačkou – a vedľa! Koniec! 

Nevysvetliteľné, zázračné! Zápas, ktorým sa slovenský futbal zadefinoval na svetovej scéne. Sme v osemfinále MS, hoci tomu skoro nikto neveril. Z komentátorských stanovíšť odchádzajú zahraniční kolegovia. Prvý blahoželá Carlos Bianchi, slávny argentínsky klubový tréner. Po ňom Giuseppe Bergomi, majster sveta 1982. Pred štyrmi rokmi spolukomentoval pri Fabiovi Caressovi cestu squadry za titulom, teraz prežívajú enormné sklamanie. 

Komentátori už za nami neprichádzajú, aby sa pýtali, ako sa číta Mucha, Pekarík, Škrtel, Ďurica, Zabavník, Štrba, Kucka, Stoch, Hamšík, Jendrišek, Vittek i ďalší na lavičke, prichádzajú blahoželať, ukazujú vztýčený palec – jednotkový výkon Slovenska. Vladko Weiss nám pred MS povedal: „Chcem, aby sa o nás na MS aspoň chvíľku hovorilo!“ A už sa hovorí. 

Na tribúne sa cestou do tlačového centra objímame s fanúšikmi. Extáza, číra krása, emócie. Vlado Weiss ukázal, že vie mužstvo pripraviť nielen na to, aby vedelo eliminovať súpera, ale aj na to, aby preukázalo svoj skutočný náboj – keď hrá a ešte sa mu pritom aj darí, je to nádhera. Vďaka za ňu.