Mám strach z prázdna

Ty si sa ma už na to raz pýtal, keď som bol s Vandou Raýmanovou tvojím hosťom v programe Bez lampy na Rádiu FM. Tam som hovoril napríklad o tom, že si nás niekedy s bratmi mýlia. Po relácii sa na internetovej stránke rádia objavili fotky zo štúdia, pričom boli označené ako „Bez lampy s Martinom Šulíkom.” (Smiech.)

Môj otec bol divadelný herec a mama bola vedúca cestovnej kancelárie. Poobede, keď som mal čas, chodil som za mamou do práce, tam mala pečiatky a biele papiere, a tak som si tam kreslil a pečiatkoval. Otec nás zase brával na predstavenia. On vždy musel byť v divadle o hodinu skôr, takže som si ako dieťa zažil atmosféru divadla so všetkými zákutiami, maskérňami, vôňami. Bolo to veľmi pekné. No a cez prázdniny nás otec brával na nakrúcania. Napriek tomu si nemyslím, že je to niečo, čo ma formovalo. Pravdupovediac, neviem, ako sa to dá prepojiť s tým, čo teraz žijem. 

Ale áno. Veľmi dlho som chcel byť lesníkom. Aj som sa tomu venoval. Požičiaval som si knižky o prírode a obkresľoval som si stromy. Dokonca, keď som bol na vysokej škole a mal som pochybnosti, či to, čo študujem – teda dokumentárny film – má nejaký zmysel, chvíľu som rozmýšľal, že budem robiť niečo úplne iné a pamätám si, že som si v zozname vysokých škôl našiel  lesnícku vysokú školu vo Zvolene a vážne som sa tým zaoberal. A potom som ešte rozmýšľal, že by som študoval etnografiu. 

Náhoda. Na gymnáziu som fotil, no začal som príliš neskoro na to, aby som sa dostal na ŠUP-ku. Chcel som preto študovať kameru, ale môj brat mi povedal, že keď nosím okuliare, nie je veľmi dobré byť kameramanom. Ale že keby som išiel na dokument, tam si môže človek robiť filmy, písať scenáre a sám robiť kameru. Tak som objavil svet dokumentárneho filmu. Ja som to vlastne mal rád už predtým. Rád som napríklad pozeral žurnály, teda predfilmy v kinách. Po revolúcii tam už totiž nechodili spravodajské šoty, ale krátke filmy. Videl som tam niekoľko pekných vecí. Vnútorne som bol so svetom dokumentárneho filmu zrejme spojený.

Ja som na tú školu išiel ako nevyhranený človek rovno z gymnázia. Ešte som nevedel, ako mám žiť a čo mám robiť. Ale hrozne ma to bavilo a mal som radosť zo všetkých cvičení a zo všetkých filmov, ktoré sme museli na škole urobiť. 

Umenie si žiada iný spôsob výučby ako, povedzme, medicína. Na umeleckých školách sú najdôležitejšie stretnutia s ľuďmi, ktorí to umenie robia, ktorí ho učia. Oni môžu, ale nemusia byť nejakí mimoriadni tvorcovia, Dôležité však je, aby boli zaujímaví ako ľudia. Pevní, vnútorne bohatí. Aby mohli študentom dať niečo zvnútra. Nemusia to robiť priamo, môže to byť úplne mimovoľný proces. Môj brat mi povedal to, čo ja teraz, keď už učím, na škole často hovorím svojim študentom. Hovorím im, aby si nemysleli, že ich tu niekto niečo naučí, ak sa oni sami nebudú o to zaujímať. Oni musia hľadať a klásť otázky. Keď budú hľadať, tak dobrí pedagógovia im to umožnia objaviť. 

Veď som ti povedal, že som v jednej chvíli chcel ísť na lesnícku školu. (Smiech.) Jedna vec je tá, že ma to bavilo, lebo ja som človek, ktorý má radosť z toho tvorivého procesu, ale druhá vec je tá, že keď som sa pozeral na svoje výsledky, tak som s tým nebol spokojný. Ja som vôbec často nespokojný s tým, ako sa mi veci podaria. 

Trochu sa to odvtedy otvorilo. My sme to ešte vnímali tak, že tu existuje nejaká televízia, ktorá nám dá robotu a bude si určovať podmienky. To celé padlo a systém výroby filmov sa zmenil, je oveľa slobodnejší. A myslím, že aj tá škola sa viac otvorila svetu. Mala by sa otvoriť ešte viac, aby študenti nežili uzavretí v Bratislave, ale aby sa museli konfrontovať s inými školami v iných krajinách. A študenti? Ja to celé vidím cez seba. Mňa hrozne bavilo robiť filmy, stretávať sa s kamarátmi – na škole sme sa stretli s Martinom Kollárom, s Petrom Kerekesom a dodnes spolupracujeme. Boli to priateľstvá, ale aj veľa tvorivej práce. Keď vidím dnešných študentov, niekedy mám pocit, že im chýba akási iskra, ktorá by spôsobila, že im to štúdium prinesie určitú pasiu. Len málokedy to vidím. To je hlavný rozdiel.

Tie dôvody sú rôzne, ale myslím si, že človek ide študovať dokument hlavne preto, lebo chce zmeniť svet okolo seba. Zdá sa mu, že niečo nie je dobré, že niečo nefunguje a film vidí ako prostriedok na to, aby sa menili názory verejnosti na daný jav. V tom sa dokumentaristi líšia od režisérov a kameramanov hraného filmu – tí sú viac zameraní do seba, do vlastného života a vlastných pocitov. U dokumentaristov je dôležité to, že sú v kontakte s realitou a so spoločnosťou, v ktorej žijú. 

Ja som skončil dokumentárny film, začal som sa živiť filmom, robil som niečo pre televíziu, spolupracoval som s Občianskym združením Návrat na sérii filmov Nechcené deti. Ale ak sa človek chce uživiť, musí okrem svojich vlastných vecí, za ktorými si stojí, vygenerovať hrozne veľa sračiek, ktoré pre neho nemajú žiadnu hodnotu. Je to utrpenie.

Reklamy sú aspoň dobre zaplatené, takže si človek veľmi nemôže sťažovať. Ja mám skôr na mysli také „industry dokumenty”. Napríklad, keď nejaká spoločnosť vyrába prezervatívy a spolu s cukríkmi ich rozdáva v uliciach, tak ťa pošlú, aby si to pre nich natočil. Alebo nejaká firma má svoju párty a chcú si z nej urobiť dokument pre vlastné potreby. V jednej chvíli som si uvedomil, že to nie je môj smer. Už na škole som s Petrom Kerekesom strihal film a dosť ma to zaujímalo. Aj keď som nejaký film režíroval, v strižni som vždy sledoval, čo strihač robí. Najprv som strihal pre Mária Homolku a v tej chvíli sa mi stala taká šťastná životná náhoda. 

Do Bratislavy prišiel Mišo Suchý, ktorý hľadal strihača pre svoj film. Chcel strihača, ktorý by mu bol zároveň scenáristickým a dramaturgickým partnerom. To bol dôležitý moment. Mišo bol vtedy pre mňa ikona. Natočil krásne filmy Šiel som dlhou cestou alebo O psoch a ľuďoch. Sú to úchvatné filmárske diela. Takže som išiel do Ameriky a vznikol z toho pekný film HOME MOVIE, domáce kinečko o dome a domove. Je to film postrihaný z jeho rodinných záznamov, je to o jeho cestách na Slovensko, o Amerike, o hľadaní identity a svojho miesta, o vyrovn

aní sa s minulosťou. Bolo mi to blízke. Uvedomil som si, že veľmi rád budem strihať filmy mojich kamarátov, v ktorých sa môžem nájsť a ktoré sú oveľa lepšie než tie moje.

Stalo sa to, že som sa tým začal aj živiť. Takže strihám aj bežné sitkomy, televízne seriály a reklamy, ale snažím sa pracovať aj na filmoch, v ktorých sa sám nachádzam. Zatiaľ sa mi to darí.

Niekedy v roku 1997 za mnou prišiel Tibor Hujdič, ktorý vtedy robil v Návrate.  Tibor má vždy strašne veľa dobrých nápadov a hľadá ľudí, ktorí by mu ich pomohli realizovať. Jeden jeho nápad bol urobiť seriál o deťoch z detských domovov a porovnať ich s deťmi, ktoré žijú v náhradných rodinách. Išlo o to, aby ľudia videli, že detské domovy nie sú liekom, že oveľa lepší je život v rodine a že sa to celé dá zmeniť. Z toho vznikol niekoľkoročný projekt dokumentov. Nedávno som si ich pozeral s odstupom a uvedomil som si, že to je v istom zmysle pozoruhodný sociologický dokument toho obdobia. Zaznamenáva problematiku náhradnej rodinnej strarostlivosti koncom deväťdesiatych rokov. Odvtedy stále s Občianskym združením Návrat spolupracujem.

Vo filme ide o vyrovnanie sa s ľudáckou minulosťou. Pre mňa to bola cesta hľadania a nájdenia si vzťahu k našej minulosti. V tom filme je veľa tém. Je tam napríklad téma pamäti – akými rôznymi spôsobmi si spoločnosť dokáže kriticky pripomínať to zlé. Alebo, ako sa chce vyhnúť tomu pripomínaniu, z čoho potom vyplýva nekonečné opakovanie tragédií. Toto bol príbeh osobného prežívania osvienčimskej tragédie pani Magdalény Robinsonovej. Na jednej strane na to chcela zabudnúť, na druhej strane si to chcela sama v sebe vyriešiť a nejako s tou traumou skoncovať. A je to aj film o viere a ateizme. Ona mala veľmi zvláštny vzťah k Bohu: na jednej strane hrozné zážitky v nej vytvorili pocit, že Boh asi neexistuje, keď k takým veciam mohlo dôjsť, na druhej strane sa modlila a prosila Najvyššieho o pomoc. 

Ten film vznikol zvláštnym spôsobom. Začal ho točiť režisér, ktorý film nedokončil, lebo sa nepohodol s producentkou Mirou Trizmovou. Ona potom hľadala niekoho, kto ten film dokončí. Obrátila sa na mňa, ja som si začal pozerať tie materiály a zaujalo ma to, ako pani Robinsonová, ktorá bola fotografka, dokáže obrazovo opísať všetky svoje spomienky. Vo chvíli, keď som začal na filme robiť, pani Robinsonová zomrela, a tak to bola taká hra s jej myšlienkami. Už som sa nemohol dozvedieť nič priamo od nej. 

Pre strihača je výborné, keď má k dispozícii dobrý materiál a môže v ňom hľadať nové rozmery. Z tohto hľadiska to bolo veľmi tvorivé.

Niekedy sa mi stáva, že dlhé časti filmu strihám sám. Teda som len sám s obrazom, príbehom, slovom a s hudbou. Stáva sa pritom to, že tie príbehy prestúpia do mňa. Tak to bolo aj s pani Robinsonovou. Ja viem, že to je odvážne tvrdenie, ale v niektorých chvíľach sa mi zdalo, že som spolu s ňou prešiel cez ten holokaust, že som to zažil, zacítil tie pocity hrôzy a strachu, hoci asi nie v takej silnej miere. 

Už dlhý čas sa cítim unavený, vyhorený. Minulý rok mi zavolal kamarát Marcel Pazmán, že ho oslovila Jana Belišová s tým, že potrebuje niekoho, kto bude zaznamenávať Rómov, ako spievajú v rámci jej výskumného projektu. No a že či by som nešiel namiesto neho. Ja som okamžite súhlasil. Bol som unavený z monotónnej práce a túžil som na chvíľu odisť. A tak sme s Janou a jej kolegami vyrazili do osád. Spája sa v tom niekoľko projektov. Jeden je ten výskumný, kde jednoducho zaznamenávame, ako Rómovia spievajú alebo tancujú. Druhá vec, ktorá z toho vznikla, je film Cigarety a pesničky, ktorý práve teraz vychádza na DVD. 

Jana spomenula, že niekedy v auguste sa v kostole vo Veľkom Slavkove stretnú rómski muzikanti spolu s Jozefom Luptákom, Borisom Lenkom a Thierym Ebanom a nahrajú spolu album. Mne sa to zdalo úžasné, lebo každý koncert Phurikane giľa je úplne jedinečný a neopakovateľný. Rozhodol som sa, že to nakrútim. Je to krásna hudba a sú to milí ľudia, ktorí v sebe nesú zaujímavé príbehy. Získali sme na to grant a s Janou Kovalčíkovou sme strávili s týmito ľuďmi týždeň vo Veľkom Slavkove a točili sme ich ako nahrávajú pesničky. Ten film je taký „refrénovitý” – stále sa tam buď spieva, alebo sa fajčí pred kostolom. 

Ja som neustále nespokojný so svojou prácou, ale z tohto filmu mám strašnú radosť. Asi je to vďaka tým ľuďom, s ktorými sme to robili. Mám pocit, že v tom filme je veľký kus mňa samého. Prekonal som mnohé vlastné bariéry a som tým filmom naplnený.

Hrozne dobre. Asi by som nevedel žiť ako oni, ale oni úprimne prežívajú svoje postoje a pocity, niekedy radi klamú, radi sa smejú. Ich model života je absolútne nekompatibilný s naším. Žijú len prítomnosťou, nekalkulujú, neplánujú. To im prináša mnoho problémov: tým, že nemyslia na budúcnosť, nemajú svoj život vo vlastných rukách a nechávajú sa ním vláčiť. Na druhej strane to, že žijú len v prítomnom okamihu, vedie k veľkej intenzite života: maximálna radosť, maximálny smútok.

Súvisí to s prekonávaním vlastných strachov. Ja mám knihy a prácu s knihami veľmi rád od detstva. Cítil som dlho túžbu niečo s tým robiť. Pripraviť knihu, urobiť grafiku, zalomiť knihu, vydať ju. Nemal som na to odvahu a potom Juraj Raýman napísal pekný text, a tak som si povedal, že to skúsim vydať. Aspoň si vyskúšam, ako sa robí kniha, aké je to náročné finančne. No a zistil som, že to až také náročné nie je a prinieslo mi to veľa radosti. Robím veľa vecí pre radosť a dostávam sa tak do pasce: som unavený a nedokážem dobre fungovať. 

Myslím, že to je celé nejaká túžba po naplnení duchovnej prázdnoty. Mám strach z prázdna. Ale tým sa stáva zo mňa idiotský workoholik, ktorý strpčuje život ešte aj svojej vlastnej rodine a nemá čas na deti.

Ja som hrozne iluzívny človek. Asi sa to volá „idealista”. Mám ideály o svete a o tom, ako by mal fungovať. Prinieslo mi to v živote veľa pozitívneho. Vďaka idealizmu som mohol spolupracovať na takých veciach, ako bol napríklad seriál Nechcené deti. Verím, že aj spoločnosť môže fungovať lepšie. No a tak som sa dostal aj ku kritike AVF. Tí ľudia to legálne tunelujú! Zdá sa mi to hrozné. Keď rokujeme s riaditeľom a s predsedom Rady AVF, mám pocit totálneho nedorozumenia. Nie je to generačnéé nedorozumenie, je to hodnotové nedorozumenie. My sme presvedčení, že ľudia, ktorí riadia Fond, nemôžu žiadať o príspevky z neho, pretože ho ovplyvňujú. Oni na to hovoria, že systém je nastavený tak, že k žiadnemu ovplyvňovaniu nemôže dojsť. A my vieme, že to nie je pravda. Tam naše rohovory zastanú. Nemôže dôjsť k žiadnemu kompromisu, lebo v hodnotách kompromis nie je možný. 

Neviem. Isté je, že Martin Šmatlák ako riaditeľ AVF a Patrik Pašš ako predseda Rady AVF tam nemajú čo robiť. Tí ľudia nie sú nastavení na konštruktívne riešenia a všetko stále zahmlievajú. Prestal som im veriť. Keď človek vidí, ako efektívne fungujú organizácie tretieho sektora alebo komerčné firmy, tak je to obrovský rozdiel. V AVF sa stále naťahujeme a nikam to nespeje. 

Mám. Aby bolo jasné: Toto nie je frflanie človeka, ktorý nedostal peniaze. Ja som ako režisér dostal peniaze od AVF v obidvoch kolách, teda by som mohol byť spokojný. Ale mne záleží na tom, ako to celé funguje.

Po skončení volieb som sa veľmi tešil. Teraz sledujem, ako sa to pomaličky drolí... Ale určite to bude lepšie ako za Fica.

Bol som na festivale v Írsku a tam som videl film Hrdosť na miesto. Krásna štúdia prostredia. Bolo to o škole, kde vyučujú dievčatá na život v strednej a vyššej vrstve. Tie dievčatá to nemajú rady, búria sa proti systému. Učitelia ich vedú k neautentickosti a pretvárke, zatiaľ čo dievčatá chodia za školu fajčiť a takým spôsobom rebelujú.

Nie. 

Máme televízor, ale nemáme anténu. Takže to vôbec nesledujem.

Neoddychujem. Vypínam tak, že som nútený niekam odísť pracovne a zároveň to je oddych. Napríklad tie cesty za rómskymi piesňami. Alebo teraz budem dva týždne robiť lektora v Banskej Štiavnici a tam si oddýchnem.

Myslím, že s tým zápasím. Mám pocit, že som taká ateistická sviňa, čo nonstop diskutuje s Bohom o jeho existencii. Trápim sa s tým od detstva a ešte to nemám zodpovedané.

Marek Šulík / Narodil sa v známej divadelno-filmárskej rodine, chcel byť lesníkom alebo etnografom, no nakoniec sa stal dokumentaristom. Dlohodobo spolupracuje s Občianskym združením Návrat. Má za sebou niekoľko dokumentárnych filmov, z ktorých najnovší má názov Cigarety a pesničky. Ako strihač spolupracoval na niekoľkých filmoch svojich priateľov, napríklad na filme Petra Kerekesa Ako sa varia dejiny. Vedie aj knižné vydavateľstvo, v ktorom nedávno vyšli pozoruhodné Štyri eseje Henryho D. Thoreaua. S manželkou a dvoma deťmi žije vo Vištuku.