Z jedného pohľadu môžeme pomyselný pohár vidieť ako napoly plný. Slovensko tak vidíme ako pomerne úspešnú krajinu, ktorá síce utrpela nejaké porážky, ale preukázala aj dôležitú schopnosť sebaučenia. Naopak, druhý pohľad vidí pohár ako napoly prázdny: neefektívna byrokracia, všeobecne rozšírená korupcia, problematické súdnictvo, pocity nespravodlivosti a nerovnosti vytvárajú skôr obraz neveselého „reálneho kapitalizmu“.
Na to, aký pohľad zvoliť, neexistuje žiadny návod. Každý sa musí (aj preto, že každý je v inej pozícii), rozhodnúť sám. Kniha Kde sme? na otázku, samozrejme, takisto neodpovedá, ale snaží sa podať ucelený obraz dvadsaťročného vývoja. Aj keby takú ambíciu mala, nemôže sa to podariť. Dôvod je jednoduchý: pozostáva zo štyridsiatich kapitol, napísaných štyridsiatimi piatimi ľuďmi.
Kde sme? je na rozdiel od Súhrnnej správy o stave spoločnosti, ktorú každoročne vydáva Inštitút pre verejné otázky, menej formalizovaná kniha. Okrem širšieho tematického záberu (dve kapitoly sú napríklad venované historiografii, ďalšie sú venované napríklad vývoju jazyka, prostrediu našich miest, rôznym oblastiam umenia či pohľadom cudzincov, žijúcich na Slovensku), obsahuje aj viac žánrov – od vedeckých prác cez eseje a úvahy až po rozhovor. Pri takom počte autorov, tém a žánrov je preto pochopiteľné, že kvalita jednotlivých textov kolíše.
K tým lepším (ktorých je, našťastie, oveľa viac) patrí napríklad kapitola Oľgy Gyarfášovej Voľby a voliči. Autorka v nej opisuje trendy a pojmy voličského správania ako „trauma strateného hlasu“, „sebazaradenie do politického stredu“, „stredový populizmus“, „národný populizmus“ či „alternatívne strany“. Píše aj o (nedávno potvrdenej) schopnosti zmobilizovať sa vo chvíľach ohrozenia či o tom, že na Slovensku často víťazí razantná rétorika a jednoduché recepty.
Ďalšou kvalitnou kapitolou je článok Mareka Hojsíka Rómovia a my: kam priaznivé zmeny nedorazili, kde autor dochádza k deprimujúcim záverom, ako napríklad: „Vďaka Rómom sa aj subštandardná Slovač cíti menej subštandardnou a viac Slovačou“; „Rómovia sa stávajú akousi prírodnou pohromou, pred ktorou sa treba brániť“ či „Najväčšou bariérou samotnej možnosti integrácie je... chýbajúca kritická masa väčšinového obyvateľstva, ktorá by bola ochotná prijať skutočnosť, že za postavenie Rómov môže aj dominantná spoločnosť“.
K plusom treba jednoznačne zaradiť aj článok redaktora denníka SME Toma Nicholsona s výstižným názvom Slovensko rozpačité potešenie či reportážnu esej nášho kolegu Andreja Bána Moje milé Slovensko.
Ale aby sme len nechválili, treba spomenúť aj kapitoly, bez ktorých by bola kniha ešte lepšia, ako napríklad nezáživným jazykom napísaná kapitola Spor o charakter štátu a decentralizácia z pera Viktora Nižňanského či Trochu drsná úvaha o boji s korupciou... od Milana Žitného, ktorej jediným plusom je vtipná vianočná historka s Augustínom Mariánom Húskom.
Kde Sme? Mentálne mapy Slovenska
Editori: Martin Bútora, Miroslav Kollár, Grigorij Mesežnikov, Zora Bútorová
Kalligram, IVO 2010
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.