Hommage à Johann Sebastian

Pred 325 rokmi sa v nemeckom Eisenachu v rodine mestského trubača, kde sa už niekoľko generácií dedil hudobný talent z pokolenia na pokolenie, narodil Johann Sebastian Bach. Toto polookrúhle výročie dopĺňa 260 rokov od smrti veľkého kantora. 

Len niekoľko týždňov po Bachovom narodení prišiel v neďalekom Halle na svet Georg Friedrich Händel. Patrí medzi paradoxy dejín, že títo velikáni barokovej hudby sa napriek Bachovej snahe nikdy nestretli. Napriek tomu, že Händel bol vo svojej dobre nepomerne slávnejší, bol to Bach, koho znalci považovali za neprekonateľného virtuóza v hre na klávesových nástrojoch a ktorý „objavil najskrytejšie tajomstvá harmónie a ukázal viachlas v najväčšej sile“ (citát z nekrológu). No našli sa i kritici, ktorí mu na sklonku života vyčítali, že hudbu kazí prílišnou komplikovanosťou. Bach sa narodil ako posledné z ôsmich detí mestského hudobníka. V rodnom meste začal študovať na latinskej škole, ktorú dve storočia pred ním navštevoval aj neskorší protestantský teológ a reformátor Martin Luther. Luther, ktorý povedal, že nič nie je Božiemu slovu bližšie ako hudba. Bach akoby celým svojím dielom ten výrok potvrdzoval.  

Slovo Bach bolo od 17. storočia v Durínsku a okolí synonymom slova hudobník. Do Bachovej rodiny patrili desiatky mestských trubačov, huslistov, organistov, spevákov a kantorov. Najtalentovanejší z nich si bol tejto rodinnej spriaznenosti vedomý. Spísal rodinnú kroniku, na začiatku ktorej je meno Veita Bacha – mlynára zo 16. storočia, ktorý rád spieval a hrával na citare. Slovenský muzikológ Ernest Zavarský sa v 70. rokoch pohrával s hypotézou, že práve rodinná línia hudbymilovného mlynára mohla pre náboženské spory emigrovať do okolia dnešnej Bratislavy. Rodinné väzby zohrali úlohu aj v živote J. S. Bacha. Keď sa ako desaťročný stal sirotou, odišiel žiť k najstaršiemu bratovi Johannovi Christophovi, organistovi v neďalekom Ohrdurfe a potvrdzuje ich aj výber prvej manželky, ktorou sa stala jeho sesternica Mária Barbara. Bachovská dynastia však pokračovala aj po smrti Johanna Sebastiana. Keď v 2. polovici 18. storočia niekto vyslovil meno Bach, išlo s najväčšou pravdepodobnosťou o jeho synov Carla Philippa Emmanuela a Johanna Christiana, ktorých podľa miest pôsobenia nazývali aj „berlínskym“ a „londýnskym“ Bachom. Títo obdivovaní hudobníci bezprostredne ovplyvnili veľkých majstrov klasicizmu. „On je náš otec a my sme jeho deti,“ povedal o prvom Joseph Haydn, s druhým sa stretol osemročný Mozart v Londýne. Obdiv zrelého majstra a zázračného dieťaťa bol vzájomný. Do veľkej bachovskej rodiny patrí i tragická postava Wilhelma Friedemanna, Bachovho obľúbeného a azda najtalentovanejšieho syna. Ten si však pre komplikovanú povahu nikdy nedokázal nájsť miesto primerané svojmu talentu a vo finančnej núdzi predával rukopisy svojho otca, z ktorých tak mnohé zmizli navždy.
 

Dnes sa to môže zdať zvláštne, no Johann Sebastian Bach sa považoval predovšetkým za svedomitého remeselníka a v súlade s krédom Soli Deo Gloria, ktorým končil partitúry, tvoril hudbu pre radosť a poučenie blížnych a pre spokojnosť svojich cirkevných i šľachtických zamestnávateľov. Známy výrok, že každý, kto bude pracovať tak tvrdo ako on, môže v hudbe dosiahnuť to isté, ukazuje, že ešte nemal povedomie génia, typické pre nasledujúce storočia. Nikdy mu však nechýbalo sebavedomie majstra, poznajúceho vlastné schopnosti. „Vždy mi pôsobilo radosť tvoriť cirkevnú hudbu na  slávu Božiu a musím povedať, že vďaka mne značne pokročila,“ píše v jednom z listov z Lipska, svojho posledného pôsobiska, kde ho podľa vlastného svedectva v roku 1725 navštívil i banskobystrický evanjelický skladateľ a organista Ján Francisci (1691—1758). Sebavedomie a sústredenie na prácu priniesli hudobníkovi množstvo sporov s okolím. Napríklad výhrady cirkevnej rady v Arnstadte, ktorej sa nepáčilo, že mladý virtuóz pri speve mýli veriacich neobvyklými harmóniami. Navyše si na chór priviedol ženu (!), pravdepodobne budúcu manželku a jeden zo sporov neváhal riešiť kordom. Keď nebol vo Weimare povýšený na kapelníka, dal proti vôli svojho patróna výpoveď, čím si vyslúžil mesiac vo väzení. Jeho konflikty s nadriadenými pokračovali i v Lipsku, kde ignorovanie jeho protestu proti úpadku cirkevnej hudby i osobné spory vyústili do zúfalého gesta. Neústupčivý kantor napísal (samozrejme bez odozvy) sťažnosť samotnému kráľovi. Napriek „protivenstvám“ Bach zanechal dielo, ktoré tvorí vyše tisíc skladieb a s výnimkou opery obsahuje prakticky všetky dobové žánre a druhy vokálnej i inštrumentánej hudby. 

Bach počas svojho života vystriedal väčšinu postov, aké mohol hudobník v jeho dobe zastávať. Pôsobil ako organista v Arnstadte a Mühlhausene, bol koncertným majstrom vojvodu vo Weimare, kapelníkom kniežaťa z Köthene (idylu na dvore znalca umenia, kde vznikla väčšina svetských diel, narušil až príchod princeznej „Amúzie“ a obmedzenie výdavkov na umenie), aby na posledných dvadsaťsedem rokov života získal jednu z  navýznamnejších hudobných funkcií v Nemecku a stal sa kantorom školy pri  Kostole sv. Tomáša a hudobným riaditeľom v Lipsku. Na všetkých týchto miestach vznikli diela kompozičným majstrovstvom presahujúce dobu svojho vzniku. V dvoch zväzkoch Temperovaného klavíra, ktorý romantici priliehavo nazvali „Starým zákonom klavírnej hry“ („Novým zákonom“ boli Beethovenove sonáty), preskúmal možnosti všetkých tónin. S rovnakou systematickosťou predstavil v každom z brilantne napísaných Brandenburských koncertov inú kombináciu nástrojov. V partitách a suitách pre sólové husle a violončelo dokázal vytvoriť dokonalú ilúziu viachlasu a jeho kontrapunktické majstrovstvo vyvrcholilo v nedokončenom Umení fúgy. Bacha často vnímajú najmä ako skladateľa organových skladieb, ale je pravda, že ťažiskom jeho diela sú sakrálne vokálno-inštrumentálne kompozície (kantáty a oratóriá), z ktorých väčšina vznikla pre bohoslužby v Lipsku. 

Technická dokonalosť je len jedna stránka Bachovej tvorby. Druhá je poetickosť jeho hudby, plná obrazov a symbolov, vychádzajúca z rétorického konceptu. Nie bez príčiny nazval prvý Bachov životopisec Nikolaus Forkel skladateľa „veľkým rečníkom a básnikom tónov“. 

Storočie osvietenstva však postupne zmenilo komplikovanú vedu, ktorou bola hudba v časoch Bachovej mladosti, na krásne umenie. Racionálne a sofistikované polyfonické konštrukcie s množstvom symbolov ustúpili novým požiadavkám jednoduchosti a prehľadnosti, vkus sa rýchlo menil. Neúspechy s talianskou operou spôsobili Händelovi v 40. rokoch 18. storočia v Londýne vážne problémy, kedysi obdivovaný Antonio Vivaldi zomrel v anonymite a chudobe vo Viedni. Svet baroka sa postupne strácal. Bach v rovnakej dobe vytvoril v Lipsku nádherné Goldbergove variácie pre čembalo, v ktorých sa nachádzajú invencia, virtuozita, emócie a intelekt v dokonalej rovnováhe. V konzervatívnej bašte luteránstva vznikli aj Matúšove pašie, Omša h mol alebo Hudobná obeť. 

Francúzsky spisovateľ Romain Rolland poeticky priblížil Händlovo a Bachovo miesto v dejinách hudby podobenstvom o dvoch mohutných vrchoch, pomedzi ktoré pretekajú rieky. Často citované kritické slová o zmätku a vyumelkovanosti v Bachovej hudbe pochádzajú od mladého hudobného publicistu Johanna Adolfa Scheibeho, ktorý bol už ponorený do týchto riek. Prúd už nedovoľoval obzrieť sa a malý odstup ešte neposkytoval dostatočný výhľad na veľkolepú syntézu barokového hudobného univerza, ktorá v diele tomášskeho kantora výnimočným spôsobom spojila francúzske, talianske a nemecké vplyvy. Napriek tomu ani tridsaťpäť rokov po  Bachovej smrti nemecký hudobník, teoretik a básnik Christian Friedrich Daniel Schubart neváhal porovnať význam diela Johanna Sebastiana s  objavmi matematika a fyzika Isaaca  Newtona. 

Bachova hudba prežila klasicizmus v úzkom okruhu Bachových žiakov a znalcov umenia, aby jej uvedením Matúšových pašií v roku 1829 získal opätovnú slávu Felix Mendelssohn Bartholdy. Ako je možné, že dielo protestantského kantora z 18. storočia, kedysi mimo svojej krajiny takmer neznámeho, patrí k najvýznamnejšiemu kultúrnemu dedičstvu ľudstva?  Zážitky z hudby ťažko transformovať do slov, no mnohé vysvetľujú slová amerického klaviristu Murraya Perahiu:„Bachov génius prostredníctvom čistoty a spirituality jeho diel evokuje nadčasové a skutočné ľudské emócie.“ 

Unikátnu možnosť vypočuť si hudbu J. S. Bacha, jeho predkov i potomkov ponúkne na troch koncertoch 3., 6. a 8. júna v bratislavskej Koncertnej sieni Klarisky podujatie Hommage à Bach, na ktorom vystúpia súbory Musica Aeterna, Musica Florea a Solamente naturali. Špecialisti na tzv. historicky poučenú interpretáciu ponúknu hudbu bachovskej dynastie štýlovo a na dobových nástrojoch. Začiatok koncertov je o 20.00 hodine. 


Autor je redaktor mesačníka Hudobný život.