Stretli sme sa na Artfilm Feste, kde bola jeho filmom venovaná sekcia Island podľa Fridrikssona. Rozprávali sme sa o jeho bláznivých filmárskych začiatkoch, o hudbe, duchoch a o tom, čo nás čaká 25. júla.
.v oficiálnych materiáloch sa píše, že si nikdy neštudoval film. Je to pravda?
Mojou školou bol filmový klub, ktorý som založil v Reykjavíku. Bol vo veľkej sále, do ktorej sa zmestilo asi 2 000 ľudí. Privážali sme asi sto filmov ročne a keďže som bol zároveň premietač, tak som videl každý film šesťkrát. Tak som sa zoznámil s japonskou kinematografiou, talianskou kinematografiou, videl som veľa ruských filmov. To bola moja filmová škola. Inú som nepotreboval.
.a jedného dňa si jednoducho začal nakrúcať filmy?
Dokumentárne filmy. Rokk í Reykjavík (Rock v Reykjavíku) bol mojím druhým dokumentom. Potom sme s kamarátom kameramanom založili firmu, ktorá nám umožnila nakrúcať ďalšie filmy. Museli to byť lacné filmy, na väčšie projekty by nám nikto nedal peniaze, lebo som medzitým natočil film Spálenie Njálovej ságy. Počul si tú story?
.nie, nepočul.
No, tak to ti ju musím povedať. To, že dnes existuje islandský jazyk, súvisí s tým, že naši predkovia už niekedy v trinástom storočí písali príbehy na kravskú kožu. Jeden z tých príbehov sa volá Njálova sága. Na jar roku 1980 som zvolal tlačovú besedu, kde som oznámil, že idem urobiť film podľa tejto knihy. Všetci hovorili, že som sa zbláznil, lebo si mysleli, že pôjde o nákladný historický veľkofilm. Neskôr som rozšíril správu o tom, aby ľudia v lete nechodili do Thinkvelliru, historického miesta prvého islandského parlamentu, kde sa časť Njálovej ságy odohráva s tým, že tam budeme nakrúcať. Ľudia sa tam, pochopiteľne, nahrnuli. (Smiech.)
.čiže si si urobil taký menší vtip?
Počkaj, to ešte nie je koniec. Prešlo leto a ja som oznámil, že film bude mať len jednu-jedinú projekciu v najväčšom reykjavíckom kine. Cenu za vstupné som strojnásobil a všetky lístky sa okamžite vypredali. V kine hrala kapela Theyr, zatiaľ čo na plátne bol len záber na knihu, v ktorej sa postupne otáčajú strany – jedna za druhou. Vrchol ságy nastáva vo chvíli, keď Njálovi podpália dom. Keď sme prišli na tú stranu, tak som knihu zapálil. Väčšinu 18-minútového filmu tak tvorí pohľad na horiacu Njálovu ságu.
.ako na to ľudia zareagovali?
Na nejaký čas som musel opustiť mesto. (Smiech.) Spolu s kameramanom sme odišli na vidiek a nakrútili sme dokumentárny film Kováč, ktorý sa premieta aj tu na festivale. To bol začiatok mojej filmárskej kariéry.
.viacerí islandskí hudobníci mi hovorili, že pre miestnu scénu je typický punkový postoj „urob si sám”. Pripomína mi to tvoj prístup k filmu...
Áno, presne tak je to aj s filmom. Ja som mal pritom od začiatku veľmi úzke vzťahy s hudobníkmi. Ási Jonsson z vydavateľstva Smekkleysa bol a je mojím veľmi blízkym priateľom, robil som pre muzikantov klipy – vždy zadarmo. Teraz mi to vracajú: Björk a Sugarcubes mi dali hudbu do filmu Biele veľryby a Sigur Rós a Björk do filmu Slnečný chlapec o autistickom chlapcovi a jeho matke.
.keď si začínal, na Islande bol filmový klub, ale nebol tam filmový priemysel. Dnes tam je?
Je tam taký malý filmový priemysel, ktorý bol plný života v rokoch pred finančnou krízou. Teraz sa, pochopiteľne, točí filmov menej. Vďaka tomu, že skoro každý výrobca áut chce mať v televíznom šote svoj nový model prechádzajúci islandskou scenériou, veľa ľudí okolo filmu má možnosť pracovať v reklame. Ja osobne však reklamu nerobím.
.naozaj si nikdy nerobil reklamu?
Po filme Rokk í Reykjavík sme stratili veľa peňazí, a tak som pred Vianocami natočil niekoľko bláznivých reklamných šotov o knihách. Bol to výborný zážitok, lebo som si mohol robiť, čo som chcel. No neskôr som už reklamu nerobil.
.takže islandský filmový priemysel je v celkom dobrej forme?
Pred krízou sme mali k dispozícii veľké rozpočty a aj tých reklám sa tu viac robilo. Teraz tu je „kreppa” (islandské označenie finančnej krízy, pozn. red.) a vláda sa rozhodla znížiť podporu kinematografie o 35 percent. Považujem to za veľmi hlúpe rozhodnutie. Veď práve teraz potrebujeme krásne filmy, ktoré napravia našu povesť vo svete. Banková kríza ukázala, že tu v kľúčových pozíciách boli často podvodníci a korupcia zasiahla aj politiku. Myslím, že bude trvať tri-štyri roky, kým sa to vyčistí, pričom súčasťou čistenia bude aj to, že niekoľko ľudí skončí vo väzení. Potom sa aj zvýši počet filmov, ktoré na Islande vzniknú. Máme totiž veľa talentovaných filmárov, ktorí by mali robiť filmy. Je to ako s futbalistami: ak pravidlene nehrávajú v kvalitnej lige, strácajú formu.
.na tlačovej besede si povedal, že krásna islandská príroda je pre teba pri filmovaní skôr prekážkou...
Áno. Island je veľmi krásny. Ja sa snažím tej kráse do istej miery vyhnúť. Tá prírodná scenéria je totiž taká silná, že diváci pre ňu nedokážu vnímať samotný príbeh. Islandskú prírodu treba vo filme užívať ako tvrdý alkohol. Opatrne a v malých dávkach. Preto často nakrúcam v zime alebo v zlom počasí.
.obávaš sa gýča?
Presne. Videl som veľa islandských filmov, ktoré to nezvládli. Keďže my na Islande robíme filmy len tridsať rokov, až teraz sa to učíme zvládať. Pritom je to dosť luxusný problém, nie? Skoro vždy je okolo teba divoká krása, stačí pridať trochu hmly a máš mystickú náladu. (Smiech.)
.napriek tomu sa mi zdá, že islandská príroda je dôležitou súčasťou tvojich filmov?
Áno, prostredie je veľmi dôležité. Napríklad vo filme Zimnica je to jedna z kľúčových vecí.
.a škriatkovia?
Islanďania veria na všelijakých trolov, škriatokov a elfov. Keby si im povedal, že si videl UFO alebo nejakú obludu, mysleli by si, že si sa zbláznil. Ale ak povieš, že si sa stretol s elfom, tak sa to považuje za celkom normálne. Keď chodíš po lávových poliach, kde je veľa škriatkov, zrazu pochopíš, že tá krajina si to priam žiada. V Zimnici som postavil svoje deti za kamene v lávovom poli a prikázal som im, aby sa občas spoza kameňov vystrčili. Vo filme to je len na niekoľkých rámčekoch, čiže je nemožné všimnúť si to, no zároveň divák cíti, že tam niečo nie je v poriadku. Rád sa s tými vecami hrám. Nadprirodzené veci vnímam ako prirodzené. Vo filme o autistickom chlapcovi som bol svedkom toho, ako ten chlapec začal prvýkrát v živote komunikovať. Mal som pocit, že práve vidím zázrak.
.island mi pripadá ako civilizácia vtesnaná medzi divoké prírodné živly. Je to len naivita cudzinca, ktorý má Island veľmi rád?
Myslím, že to je celkom presné pozorovanie. Napríklad minulý mesiac sme si všetci uvedomili, ako blízko žijeme pri prírodných živloch. Sopka Eyjafjällajökull najprv vyzerala ako turistická atrakcia a bolo to nádherné. A potom to zrazu bolo škaredé a nebezpečné. Boli sme kúsok od katastrofy, hoci našťastie pri tom nikto neprišiel o život. Ale 25. júla vybuchne oveľa väčšia sopka.
.25. júla?
Áno. Zapíš si to. (Smiech.) Dozvedel som sa to od jedného vizionára.
.vybuchne Katla?
Presne tak. Katla zloží klobúk a to bude veľká vec. A nielen pre Island. V roku 1783 podobná erupcia spôsobila smrť pol milióna ľudí na celom svete a spôsobila francúzsku revolúciu.
.čiže v júli očakávaš niečo podobné?
Presne 25. júla.
Fridrik Thór Fridriksson / Narodil sa v roku 1953 v Reykjavíku, v sedemdesiatych rokoch založil prvý filmový klub na Islande. Ten sa stal jeho filmovou školou. Jeho prvým počinom bol film-happening Spálenie Njálovej ságy, neskôr nakrútil dokumenty a hrané filmy, ako aj filmy na pomedzí týchto dvoch žánrov. Jeho film Rokk í Reykjavík je dôležitým dokumentom o koreňoch a vzniku fenomenálnej islandskej hudobnej scény. Z hraných filmov je najznámejšia Zimnica, bizarné „road movie” zo zimného Islandu. Ako producent spolupracuje s viacerými severskými filmármi. Okrem filmu má rád hudbu, futbal a chytanie rýb.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.