Vlado Weiss je zaujímavý človek. Mnohí o ňom vravia, že je arogantný a náladový. Že neznesie vlastné prehry, že neprijíma kritiku, že sa cíti nenahraditeľný.
Mal som možnosť spoznať Vlada bližšie – a tvrdím niečo iné. Je to vnútorne veľmi citlivý človek, lepšieho súpera vie oceniť ako málokto, a o nenahraditeľnosti kohokoľvek, aj seba, má len vtipné poznámky.
Tak čo sa s ním stalo pri vulgárnom útoku na športových novinárov? Nemajú pravdu jeho kritici?
Vladovou silnou stránkou, ale súčasne slabinou je určite emotívnosť – väčšinou si ňou získava priazeň, pretože sa prejavuje srdcom, a to je vždy sympatické, ale keď mu o niečo naozaj ide, a nedarí sa to dosiahnuť, zabúda na bontón, a aj nevinnú kritickú poznámku má sklon pochopiť ako útok na seba či svojich hráčov. A občas pritom vybuchuje. Taký je, a len toto sa stalo v Afrike.
Ale na lepšie pochopenie konfliktu treba povedať aj toto – kto nebol na tlačovkách, kde sa väčšina športových novinárov nič neopýta, kde je po priestore na otázky najčastejšie trápne ticho, kde takmer nezaznie zaujímavý novinársky pohľad, len prvoplánové vety typu „Ako ste spokojní s výsledkom?“ alebo „V čom bol problém slabej hry?“, ten nemôže pochopiť africké extempore. Weiss očakáva od novinárov to, čo od seba, teda kvalitu a pobláznenie pre futbal, a keď vidí najmä neschopnosť a priemer, soptí.
Samozrejme, jeho hrubú reakciu nemožno prehliadnuť. Už len preto, že Vlado je už veľký vzor, najmä pre deti. Ja si však stále myslím, že po návrate sa verejne ospravedlní. Len to bude predsa hodné jeho formátu.
A že Vlado Weiss svojím formátom prerástol Slovensko, je hádam definitívne zrejmé. Kto si myslel, že neuveriteľný postup Petržalky v Lige majstrov bol náhodný, dostal nový dôkaz v podobe postupu reprezentácie do Afriky. A kto aj tento postup chápal ako šťastný, dostal priamo v Afrike postup cez Taliansko medzi 16 najlepších tímov sveta. Zázrak? Nie, Vlado Weiss.
A znovu treba pripomenúť, ako to dosiahol. Do kľúčového zápasu nepostavil svojho syna, hoci bol dovtedy naším najlepšie útočiacim hráčom. Neuveriteľný, nesebecký, krásny ťah. Postavil naopak Juraja Kucku, ktorý dovtedy vôbec nehral, a ten vypracoval prvý gól a bol jedným z kľúčových strojcov výhry. Postavil aj Vitteka, ktorý sa dva roky trápi, a ten dal dva góly. A v závere nasadil Kopúnka z našej slabšej ligy, a ten dal prvým dotykom s loptou rozhodujúci gól. Náhody?
Nie. To nie sú náhody. Ani životné nasadenie hráčov za svojho trénera nebola náhoda, ani spôsob, akým všetci prekonali samých seba. To všetko bol dôkaz o sile jednej emotívnej osobnosti, ktorá práve zmenila nereálny sen na realitu. Slovensko medzi najlepšími tímami sveta je realita.
Vlado, skvelá práca, klobúk dolu. Kto sa Ti dnes v našom futbale môže rovnať? Ak nájdeš silu verejne priznať, že tvoje vulgárne slová nemali padnúť, budeš nadlho nespochybniteľný futbalový kráľ. A človek s chybami, ktorý spôsobil radosť miliónom ľudí.
Ale toto nie je koniec Tvojej misie. Ak teda nemá ísť o nevyužitý úspech, ako sa to stalo nášmu hokeju po titule majstrov sveta. Celý futbalový zväz treba na jeseň prekopať a zbaviť nielen starých kádrov, ale najmä zaspatého socializmu. Musia doň prísť tvoriví ľudia, bývalí hráči aj manažéri. Treba zo všetkých úrovní vykoreniť korupciu, ozdraviť finančné toky, motivovať mestá a obce, a futbal konečne vystavať pre fanúšikov, nie proti nim. A s mládežou začať tak, ako to už robia napríklad Maďari.
Kto, ak nie Ty, Vlado (a Boris Kitka a Mišo Hipp) môže dnes tento neuveriteľný sen pomôcť uskutočniť? Držíme vám palce.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.